V Santove pozdravili 75-ročného básnika Alexandra Kormoša
„Prekrásne horí plameň jazyka, / vo vatre ducha praskajú slová. / Zhrievaj nám srdce, divná muzika / - prastaro-múdra, naveky nová!“ - v knižnici pilíšskej obce Santov v podaní básnika Alexandra Kormoša odzneli 25. apríla aj tieto, pre mnohých z nás jeho dobre známe „polyfonické“ verše. V rámci literárneho popoludnia usporiadaného obecnou a miestnou slovenskou samosprávou sme oslávili 75. narodeniny Šaňa (ako ho takmer každý nazýva), ktorý aj oficiálne, teda podľa nezaujatých znalcov bezpochyby patrí do predvoja slovenskej literatúry v Maďarsku. V prípade nášho duchom večne mladého jubilanta (narodeného 10. apríla 1941) pritom zďaleka nejde „len“ o básnika, ale aj prekladateľa, pedagóga, publicistu a hudobníka.
Na slávnostnom a priateľskom stretnutí, ktoré rozbehli najlepší recitátori miestnej základnej školy, zásluhy a prínos A. Kormoša nielen pre jeho rodnú obec, ale pre celú Slovač v Maďarsku, vo svojej úvodnej zdravici vyzdvihla starostka Eva Csicsmanczaiová. Samozrejme, pridali sa k nej i predseda Slovenskej samosprávy v Santove Ľudovít Papuček, členky miestneho pávieho krúžku, folklórneho súboru Studienka a v mene kolegov od pera trojjazyčný básnik Gabriel Hattinger-Klebaško a autor týchto riadkov, ktorý sa netají tým, že svojho priateľa odmalička pokladá za najlepšieho básnika akého tu naši Slováci v uplynulých stáročiach mali.
Márne by sme sa snažili o objektívne hodnotenie. Ak sa raz ktosi podujme na seriózne spracovanie spoločenského diania a kultúrnych dejín v druhej polovici 20. storočia rekordným tempom odumierajúcej slovenskej národnosti v Maďarsku, vôbec nebude mať ľahkú úlohu. Vymotať sa z labyrintu zavádzajúcich, falošných stôp môže pomôcť iba jednoznačné rozlíšenie dobra od zla, úprimných snáh od klamov a sebaklamov a najmä množstva iba navonok veľmi dôležitých osôb od ozajstných osobností.
No a ak sme už pritom, pri tej podstate často o......povrhovanej a pri jubilujúcom „Šaňovi našom“, ak niekto z nás vôbec, on jednoznačne je takou individualitou s vyhranenými vlastnosťami, silnou osobnosťou spoločensko-kultúrneho života Slovákov v Maďarsku, ktorá ani po mnohých desaťročiach sa nebude dať obísť alebo odbaviť mávnutím ruky. Náš všestranný oslávenec je odjakživa nepohodlným „javom“, tŕňom v očiach malých kráľov, so svojou pravdou a zásadovosťou je vždy v ceste mocipánov. Pritom tá jeho pravda nie je iba akási jednostranná či relatívna, skôr univerzálna a absolútna, stavaná na pevných morálnych základoch a často krutých životných skúsenostiach.
Alexander Kormoš patrí ku generácii našich literátov, ktorá po štvrťstoročnom literárnom „neme“ v druhej polovici uplynulého storočia veľmi citlivo reagovala na zrýchľujúce sa odnárodňovanie a stratu materinského jazyka. Ako to zdôrazňujú aj literárni vedci venujúci sa tzv. dolnozemskej slovenskej tvorbe, v poézii Kormoša je menšinový aspekt jeho odkazu vsadený do širšieho historicko-spoločenského kontextu, vo svojej poézii chápe a poníma svet v širokých súvislostiach, súradniciach.
„Prekrásne horí plameň jazyka...“ - Čo nás po rokoch, desaťročiach či stáročiach?! Verme, že nikdy nevyhasne!
Imrich Fuhl
Foto: autor