Je tomu už sedem rokov, ako sme sa v časopisoch mohli dočítať, že „Archeológovia pri vykopávkach v Blatnohrade našli zlomky starodávneho hlaholského písma na leštenom povrchu črepov rozbitého džbána“ (Zalai Hírlap, 22. júl 2009, MTI).
„Za dobre dokumentovateľných okolností vykopávok po prvý raz natrafili na taký archeologický nález, na ktorom sú písmená hlaholskej abecedy,“ povedal samostatný vedecký pracovník Historického ústavu MAV Béla Miklós Szőke. Pripomenul, že „Nález je rozhodujúcim dôkazom skutočnosti, že Cyril a Metod v rokoch 865-866 boli v Blatnohrade. Pre slovanskú kultúru tento nález má hodnotu svätého predmetu. Zdá sa totiž, že momentálne je to najstarší text napísaný písmenami hlaholskej abecedy. Navyše dá sa aj predstaviť, že to napísal sám Cyril alebo Metod vlastnou rukou.“
Niet sa teda čo diviť, že táto správa prekvapila a vzrušila aj verejnosť na Slovensku. Oslovili ma dobrí známi, aj priatelia, chceli to vidieť aj na vlastné oči. Časom sa ten nález potom dostal do Maďarského národného múzea (MNM) v Budapešti, tu sú tie vzácne črepy vystavené, a členovia Hlaholskej akadémie (HA) Domu Matice slovenskej v Bratislave (DMS BA) si to občas prídu sem pozrieť. Aj nedávno sa tak stalo. Pani Elena Šubjaková, publicistka a autorka knihy „Hlaholika – posvätné dedičstvo Slovákov“ mi oznámila, že HA organizuje exkurziu do Budapešti pod názvom „Po stopách najstaršieho písma Slovákov v Panónii“. Predpoludním si chcú pozrieť hlaholské písmená z Blatnohradu v Národnom múzeu, a popoludní by sa chceli so mnou poprechádzať po Budínskom hrade. Tak sa aj stalo.
Popoludní o druhej, keď prehliadku v múzeu už mali za sebou, sme sa stretli pod Budinským hradom pri reštaurácii Aranyszarvas (Zlatý jeleň), v niekdajšom srbskom Tabáne pred bustou Vuka Karadžiča. Prišli s pani Šubjakovou deviati, medzi nimi aj môj starodávny dobrý priateľ Ján Vlnka a grafológ Jozef Matej. Hrad sme začali „obliehať” cez Ferdinandovu bránu pri Budzogáňovej veži. Postupne sme sa predrali až pred Kráľovský palác. Na oddych sme si pozreli jazdeckú sochu Eugena Savojského, malebnú panorámu Budapešti, a spočítali sme dunajské mosty. Potom sme si pozreli nádherné súsošie rodáka z Kráľovej Lehoty Alojza Štróbla – Studňu Mateja Korvína. Prešli sme hore na Dísz tér (Slávnostné námestie), kde sme si našli pohodlné miestečko na oddych. Obsadili sme stoličky za stolmi pred reštauráciou, jedli sme, pili sme a zhovárali sme sa. Takto posilnení sme prešli k Matejovmu chrámu pri Rybárskej bašte. Tam tiež bolo čo obdivovať. Je to kostol nanebovzatia Panny Márie a hlavný korunovačný kostol na Budínskom hrade. Vedľa na námestíčku stojí jazdecká socha kráľa Štefana, tiež dielo Alojza Štróbla a Friedricha Schuleka. Opodiaľ na Panskej ulici (Uri utca) sme si pozreli jazdeckú sochu poľného maršala Andreja Hadíka. Tá nám je zaujímavá aj tým, že A. Hadík pochádzal z turčianskeho slovenského zemianskeho rodu). Pomaly sme sa dostali až na druhý koniec hradu, k niekdajšej Sobotnej tržnici. Tu roku 1922 bola postavená socha Jána Kapistránskeho a od tej doby je to Kapistránskeho námestie. Autorom sochy je Jozef Damko, rodák z Nitrianskeho Pravna. Povedľa stojí ešte veža niekdajšieho Kostola sv. Magdalény. Trochu ďalej na Parlamentnej ulici (Országház utca) stojí socha herca Mártona Lendvaya, ktorej autorom je tiež slovenský sochár Ladislav Július Dunajský, syn sochára Vavrinca Dunajského z Ľubietovej.
Po tom všetkom sme sa rozhodli vyjsť z hradného areálu, a síce kedysi Sobotnou, dnes Viedenskou bránou. Tu som pripomenul skupinke mojich priateľov, že medzi touto bránou a neďalekou ulicou Csalogány (Slávičia ul.) kedysi bola Tótfalu (Slovenská dedina), ktorá cirkevne patrila ku Kostolu sv. Magdalény (Lexikon Budapest, 2. zv., s. 537). Nasledovala rozlúčka, zaželal som im šťastlivú cestu domov, čo sa im určite aj podarilo, keďže som z nášho podareného stretnutia dostal od nich úctyhodné množstvo prekrásnych fotografií.
Gregor Papuček
Foto: Ján Vlnka