Žatevné huncútstva Pôtorčanov za Ipľom

Onedlho vôňa a farba obilných lánov v chotároch obcí, príprava žatevných strojov v dielňach a prejazdy obilných kombajnov po cestách nám pripomenú, že čas zberu novej úrody, a tým aj zrod nového chleba sa blíži. V dávnejšej minulosti v žatve rozhodovala predovšetkým ľudská sila žencov. Počiatočný srp bol žencami nahradený kosákom a kosou, pokosené obilie sa ukladalo do hrstí, viazalo sa povrieslom, zviazané snopy sa znášali do krížov, nasledoval ich odvoz do holohumníc, kde prebiehalo mlátenie cepmi, potom tlačenie zrna koňmi. Až neskôr prišlo stohovanie, mlátenie pomocou gepľa, neskôr prišli mláťačky s parnou lokomobilou. To sú dnes už len spomienky, ktoré je hodné pripomenúť si aj z toho dôvodu, že táto jedna z najťažších roľníckych prác mala svoj neopakovateľný kolorit. A to aj tým, že pri tejto ťažkej práci vznikali piesne a nová úroda sa oslávila dožinkami. Ostal čas aj na huncútstva a v tom boli Pôtorčania v minulosti známi ako veľkí figliari. A to nielen doma, ale aj v terajšom Maďarsku.

Za Ipeľ odchádzalo päťdesiat párov

V 19. storočí aj po zrušení poddanstva veľká časť obyvateľov Pôtra, od konca uvedeného storočia, až do prvej svetovej vojny, chodila na sezónne práce na veľkostatky. Odchádzala zväčša do nižšie položených častí a dedín Novohradskej župy, nachádzajúcich sa v terajšom Maďarsku. V tom čase boli v Pôtri len štyria gazdovia – roľníci, ktorí svojou výmerou pôdy boli sebestační a nemuseli chodiť privyrobiť si. V rámci „napsámu“ odchádzali z obce počas niekoľkých desaťročí do okolia Sečian, Chotvanu (Hatvan) a naposledy rovno do Mohory počas žatevných prác, každoročne okolo päťdesiat párov robotných rúk. Na iné práce odchádzali krátkodobo obyčajne po Ďúri a aktuálnu sezónnu prácu zvykli zakončiť v októbri, pred pôtorskou gálskou hostinou. Keď pracovali bližšie ako napríklad v Kirti, Keglevičovo panstvo ich v sobotu večer odviezlo vozmi domov a v nedeľu večer ich zase odvážalo na majer na ďalšie práce. Odmeňovaní boli od „rísu“ v naturáliách. Napríklad počas žatevných prác zarobil jeden pár žencov 1600 kg obilia, ale aj pri práci ostatných plodín dostávali čiastky. Stravovali sa na náklady panstva. Na vylepšenie im moja prastarká Mária Demiterčeková každý druhý deň piekla v majerskej peci čerstvý chlieb. Obyčajne spávali pod šopou alebo rovno na strnisku, kde sa zakrývali obrusmi. Celej skupine stál na čele „žencovský gazda“, ktorým býval Ján Demiterček, Ján Jančovic, Pavel Šimák, Ondrej Sitár, Ján Čižmár-Kachlík... Boli to mladé dvojice, zvyknuté na ťažkú a namáhavú prácu, pričom im nechýbala ani veselosť, spev a ako mi pred desaťročiami rozprával už vtedy takmer osemdesiatročný Pavel Kukučka – Janiš, nechýbalo ani huncútstvo a hneď mal po ruke aj príbehy, ktoré počul od svojho otca, ktorý bol jedným z aktérov udalostí spred poldruha storočím. Väčšina obcí, v ktorých Pôtorčania pracovali v „napsáme“ boli maďarské, kde obyvatelia nevedeli po slovensky a Pôtorčania, až na svojich predákov, nevedeli po maďarsky rozprávať, ale čo to rozumeli.

Prisahali za kostolom

Keď pracovali na Podmanického majeri vo Veršegu, jedného dňa majitelia na Palotáši zbadali, že im na poli ubudla cibuľa. Oprávnené podozrenie padlo na Pôtorčanov, ktorí pracovali na blízku. Cibuľu potrebovali ako doplnok k „havránke“ (olovrantu), ale k činu nemali chuť priznať sa. Keď išpán (správca) vyšetrovaním nepochodil, žiadal, aby svoju nevinu potvrdili prísahou pred farárom. Tá sa uskutočnila v najbližšiu nedeľu pred kostolom. Keďže Pôtorčania boli evanjelici, muselo sa prisahať mimo kostola. Po zvonení, na znak skončenia omše, ženci už stáli za kostolom pekne vyobliekaní v krojoch. Naproti nim stál rad domácich veriacich na čele s farárom a išpánom, ktorí čakali na žiadanú prísahu. Pred zhromaždených v mene Pôtorčanov vystúpil so svojskou prísahou gazda žencov Ján Čižmár-Kachlík a v mene obvinených prisahal po slovensky : „Hore dolinami tichý vetrík veje, kto cibuľu kradol, nech sa nezasmeje. Hihalom, Palotáš, Luciná, Šamšomház, Ábelová, Modrý Kameň, a na veky vekov ameň“. Prísahe nerozumel ani maďarský katolícky farár, ani všetci domáci, ale ako vraj povedali prihliadajúce Maďarky „Ištenem de hoď eškit“, prísaha pôtorského predáka sa im pozdávala, čím boli zo svojho obvinenia rehabilitovaní.

Ako si k mzde prilepšili v Kirti?

Ďalšia ich príhoda pochádza zo sezónnych prác v Kirti. Tam počas žatevných prác si prilepšovali každý deň tak, že rovno od mláťačky na čierno odvážal furman Ján Hlinica – Tuhár, ktorý bol vodárom, desať vriec pšenice. Túto potom za polovičnú cenu odpredával židovskému obchodníkovi v Sečanoch. Pôtorčania pri tomto švindli boli dohodnutí aj s mašinistom, hajcerom, tam „gépesom“ (strojníkom) tak, že s jeho tichým súhlasom si vrecia odkladali do tŕnia, nachádzajúceho sa v tesnej blízkosti mlatoviska. Všimla si to však majerská „juháska“, ktorá to išla zažalovať majiteľovi. Ten však dovtedy poznal pôtorskych žencov len v dobrom. Veď usilovní ženci, keď pán vstával „tabla už bola poviazaná“ – zdôrazňoval mi báťa Paľo Kukučka a nedopustil na nich ani jedno krivé slovo. A tak ovčiarku vyhnal preč s tým, že sa nemá do toho miešať. Keď sa o to pokúšala opakovane, nechal ju vyviezť na chotár. Nijako nechcel dopustiť, aby jemu – grófovi, mohol si niekto dovoliť niečo ukradnúť. Ale predsa vymenil išpána a nového na vzniknuté podozrenie upozornil. Pri nástupe si nový správca predvolal k sebe Pavla Šimáka, gazdu žencov a povedal mu, čo počul. Že Pôtorčania kradnú obilie. – To mi nerobte. Ja tu budem celý čas sedieť a viackrát sa vám to nepodarí. Nato mu pôtorský predák odpovedá „Ak budeme chcieť, dokážeme to aj za vášho dozoru“.

V stávke bolo sto litrov pálenky

Potom správca navrhol stávku, že čo len jedno vrece ukradnú, dostanú za výhru sto litrov pálenky. To povzbudilo Pavla Šimáka, ktorý sa ponáhľal poradiť sa s ostatnými. Najsilnejší Jožko báťa Tancurát zo Seliec, ktorý bol členom skupiny pôtorských žencov, povedal odvážne po krátkej porade gazdovi Šimákovi „pacni mu nato labu“. Potom gazda Šimák odišiel k správcovi a pýta sa ho – „Pán išpán, stojíte si na slove?“ A keď ten vyslovil – igen, dohoda podaním ruky bola potvrdená. Celý priebeh tejto akcie bol dohodnutý na budúce dopoludnie. Pôtorčania sa hneď ráno pustili do práce a do obeda malo byť jedno vrece zo všetkých označených odcudzené. Osádku mláťačky obsadili tí najšikovnejší. Dvaja vkladali snopy do bubna mláťačky tak rýchlo, že tá len tak zavýjala a obilie z nej sa sypalo do vriec, že traja vreciari ich nestačili zaväzovať. Naplnené vrecia kládli ku kolesám mláťačky, skadiaľ plevárky ženy odnášali plevy. Pri týchto vreciach bol zadelený silák Tancurát, ten v trme-vrme chytal jedno vrece za druhým ako „mača“ a jedno z nich šikovne vrhol plevárkam, ktoré v krošni z plátna odnášali plevy do stôžka, a to tak šikovne, že dohliadajúci správca, unavený aj silno žiariacim slnkom, nič nezbadal. Čas bežal, poloha slnka naznačovala, že sa blíži poludnie. Správca sa pýta gazdu – No gazda, je už ukradnuté to žito? Pritom sa usmieval, že sa im to za niekoľko zvyšujúcich minút nepodarí. A keď o malú chvíľu „gépes“ odpískal na parnom stroji skutočne obed, všetka obsluha od mlátenia rukovala veselá k správcovi a ten sa ich pýta „Hol a lopott žák búza?“ „Kde je ukradnuté vrece?“ – „Počkajte pán išpán, hneď vám ho prinesiem, len čo ho okefujem od pliev“ – hrdo odpovedá Šimák. O malú chvíľu gazda žencov víťazoslávne prišiel s vrecom na pleci k správcovi, odväzuje ho a káže správcovi porovnať označené vrece a obilie v ňom. Napajedený správca zahrešil, ale priznal víťaznú stávku žencov. Aby čestne priznal svoju prehru, vydal gazdovi ceduľu na pálenku, ktorá bola v stávke. S touto ceduľou chodil gazda každé ráno na dávku pálenky, kým sa na nej neodpísal celý vyhraný stolitrový objem. „Išpánovi“ to nedalo pokoja, veď vraj dával taký pozor, aby sa im krádež nepodarila a predsa boli úspešní. Bol zvedavý, ako to dosiahli. – „My vám to ukážeme, ak nám zase dáte odmenu“ – odpovedal za všetkých Šimák. Potom už netrvali na odmene a predviedli mu to tak zručne, že opäť nezbadal ako to urobili. Keby ešte aj dnes žil, iste by si naďalej lámal hlavu, že ako to pôtorskí figliari dokázali. Uvedené huncútstva sa však stali pred viac ako storočím.

Ján Jančovic

Foto: autor a archív autora