Medzi viacerými zemepanskými rodinami, ktoré už v prvej polovici 18. storočia presídľovali Slovákov na svoje majetky v Peštianskej stolici, bola aj rodina Grasalkovičovcov.

Anton Grasalkovič (Grassalkovich) získal donáciami, ženbou i kúpou aj ďalšie rozsiahle majetky, najmä na území medzi Dunajom a Tisou oslobodenom od Osmanov. Na rozsiahle majetky A. Grasalkoviča, do osád v Peštianskej stolici a neskôr aj do ďalších častí medzi Dunajom a Tisou, prichádzajú poddaní z viacerých severných stolíc Uhorska. Veľká časť získaných a dokúpených majetkov A. Grasalkoviča sa nachádzala v osadách okolo Pešti, a zemepán postupne s poddanými uzatváral osadnícke zmluvy. Takéto Grasalkovičove zmluvy sa zachovali s poddanými roku 1728 v Ečeri, 1729 v Kerepeši, 1731 v Čemeri a Veľkej Tarči, 1734 v Išasegu, 1735 Séďu, 1744 Židove (Vácegres), 1750 v Kóšpalagu. V neskoršom období, najmä počas panovania Márie Terézie, prichádza na jej pokyn organizované komorské osídľovanie opustených a málo zaľudnených dolnozemských oblastí. V roku 1748 za predsedu uhorskej komory bol vymenovaný práve gróf Anton Grasalkovič, ktorý mal dovtedy skúsenosti s kolonizovaním svojich majetkov. Pravdepodobne panovníčka pri jeho vymenovaní sledovala aj tento cieľ. Anton Grasalkovič mal za úlohu osídliť oblasti, kde bolo najviac opustenej pôdy. Takýchto pustatín ostávalo ešte v dolnozemskej Báčke a neskôr aj v Banáte, kde Slováci v niektorých obciach boli už skôr, a len niekde sa usádzali na komorských majetkoch a to vo väčšom počte rodín. V Banáte sa Slováci usadili na princípe zemepanských zmlúv. Na základe viacerých dokumentov môžeme uviesť, že Anton Grasalkovič sa významne podieľal na osídľovaní Dolnej zeme Slovákmi. V historických dokumentoch evanjelickej cirkvi v Békešskej Čabe, v časti pri stavaní kostola z pevného materiálu je zaujímavý záznam, že keď v roku 1745 existujúci kostol z nepálených tehál (váľkov) chceli Čabania zrútiť a postaviť si nový z tvrdého materiálu, kráľovská a župná vrchnosť im na to nedala súhlas. V tom čase prechádzal cez Békešskú župu kráľovský radca A. Grasalkovič a ten slovenským evanjelikom prisľúbil, že si kostol budú môcť postaviť. Tak sa aj na zásah grófa Grasalkoviča stalo. Ten kostol dodnes stojí oproti neskôr ďalšiemu postavenému a volajú ho Malý kostol. Takto Čabania v dobrom spomínajú na mojmírovského rodáka.

Natíska sa preto otázka: Kto bol a aké dielo zanechal tento významný uhorský šľachtic?

Grasalkovič bol príslušníkom pôvodného chorvátskeho rodu Krasalkovichovcov, ktorí v polovici 17. storočia získali majetky na území Slovenska. Otec Ján Krassalkovich (tak sa písal ešte v Beckove) bol správcom Beckovského hradu a panstva, matka bola Zuzana, rodená Egrešdiová. Jeho prvou manželkou bola Alžbeta Langová, druhá Kristína Klobušická a tretia Terézia Klobušická. Mal štyri dcéry a dvoch synov, z nich pre nás je zaujímavý Anton, ktorý sa narodil 6. marca 1694 v Mojmírovciach (Urmín) pri Nitre. Študoval na gymnáziu v Nitre a do roku 1711 v Trnave a u Andreja Dubnického právo súkromne. Advokátsky sľub zložil roku 1715 a začal pracovať ako notár kráľovského súdu. Roku 1720 sa stal advokátom vacovského biskupstva a kráľovským právnym zástupcom. Od roku 1724, keď bol komorský radca, zastával stále vysoké kráľovské a krajinské funkcie. Anton Grasalkovič bol povýšený v roku 1732 na baróna a v roku 1743 do grófskeho stavu. Od roku 1731 bol radcom na kráľovskom dvore, od roku 1748 radcom uhorskej komory, od roku 1751 osobným strážcom uhorských korunovačných klenotov, tajným radcom a županom Aradskej a Novohradskej stolice. Svojou činnosťou a odbornosťou v ďalších dôležitých funkciách si získal priazeň všetkých Habsburgovcov, najmä Márie Terézie. Na dnešnom území Slovenska vlastnil obce Komjatice, Kmeťovo, Horný a Dolný Vinodol, Černík a Ivanku pri Dunaji. Postavil dnešný prezidentský palác v Bratislave – Grasalkovičov palác. Podieľal sa na barokovej prestavbe hradu v Bratislave, finančne podporil výstavbu piaristického kostola v Nitre, financoval výstavbu zámku v Komjaticiach (už neexistuje, vyhorel), tam tiež podporoval výstavbu kostola. Postavil luxusný barokový zámok v centre Gedeľova (Gödöllő). Postavil zámok v Hatvane a kláštor v Máriabesnyő, kde je aj pochovaný. Popredný predstaviteľ uhorského aristokratického rodu Anton Grasalkovič umrel 1. decembra 1771 v Slovákmi osídlenom Čemeri. Pokračovateľmi na mojmírovskom panstve Grasalkovičovcov sa stala šľachtická rodina Jána a Imricha Huňadyovcov.

Súčasťou dodnes zachovalého huňadyovského kaštieľa v Mojmírovciach je stála expozícia pripomínajúca, že Mojmírovce sú rodiskom uhorského magnáta a donora umenia a architektúry grófa Grasalkoviča. Obec Mojmírovce pravidelne každý rok pripravuje kultúrno-historické podujatia v súvislosti s historickými osobnosťami, ktoré majú korene v obci. V roku 2011 si s názvom Po stopách Grasalkoviča pripomenuli postavu Antona Grasalkoviča a Márie Terézie. Na tomto cezhraničnom projekte spolupracovali aj s maďarským mestom Gödöllő. V tom istom čase odhalili v parku pred kaštieľom sochu - drevorezbu rodáka Antona Grasalkoviča. Veľkoobec Čemer a obec Mojmírovce v roku 2006 uzavreli vzájomnú zmluvu o priateľstve a spolupráci, ktorú za obec Čemer podpísal starosta Juraj Bátovský a za Mojmírovce starosta Imrich Kováč. Odvtedy sa stretávajú na obidvoch stranách pri kultúrno-spoločenských podujatiach, kde z každej strany jednotlivé súbory predvádzajú na vystúpeniach svoje umenie. Z Čemera to býva najčastejšie folklórna skupina Furmička, ktorú vedie predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová. O priateľstve obidvoch obcí názorne vydáva svedectvo aj drevorezbou umelecky zhotovený panel stojaci na ceste pred Čemerom zo smeru od Budapešti.

Ján Jančovic

Foto: autor a internet