V roku 2013 som absolvoval poznávaciu cestu po stopách Slovákov v Peštianskej župe. Navštívil som aj Maglód.

Na evanjelickej fare, ktorá sa nachádza v blízkosti evanjelického kostola, obklopeného cintorínom, kde na pomníkoch dominujú slovenské priezviská, bol mojím ochotným informátorom a sprievodcom farár Michal Németh a aktivistka Slovenskej samosprávy v Maglóde Anna Rakitová. Pán farár mi poskytol nielen informácie o minulosti a prítomnosti cirkevného zboru, ale mi umožnil nazrieť aj do najstarších protokolov so vzácnymi, po slovenský písanými záznamami o prvopočiatkoch maglódskej evanjelickej cirkvi.

Slovenské začiatky

Do Maglódu prišli prví Slováci už v rokoch 1701 – 1705 na pozvanie zemepánov Fáyovcov a Pavla Rádayho. Podľa súpisu obyvateľov z rokov 1715 a po roku 1720 sa tu už slovenskí poddaní nachádzajú vo väčšom počte. V roku 1715 tu žilo 15, o 13 rokov neskôr 55 poddaných. Zo súpisu utečených poddaných z Novohradskej stolice vieme, že pred rokom 1720 sem zbehli z Ábelovej Matej a Martin Filip, Martin Pálik, Martin Repa, Matej Ferega, Martin a Andrej Králik, Matej Kováč, z Ľuboreče Martin Tomka, z Mýtnej Ján Brada a Ján Blazan, z Nedelišťa Juraj a Martin Zahorec, z Pravice Martin Lacko a Andrej Turčan, zo Senného Juraj Tomka, zo Suchého Brezova Michal Meňad a z Veľkého Lomu Pavel Varga a Andrej Zantalog. Predpokladá sa, že mnohí sa tu dlho nezdržali, svoje trvalé bydlisko si našli na Dolnej zemi. Celé 18. storočie tu slovenskí evanjelici tvorili väčšinu obyvateľstva. Údaj z roku 1760 hovorí, že tu bývalo 102 poddaných, ale už koncom 18. storočia tu žilo 123 želiarov a len 28 roľníkov. Ich prvý evanjelický kostol stál bez strechy. Keď tam v roku 1712 prišiel farár Ján Hajčík, našiel len holé steny a tak bol nútený vykonávať bohoslužby v kaplnke na fare. Ďalší problém mali maglódski evanjelici, keď chceli stavať kostol ešte pred vynesením tolerančného patentu.

Kostol – vzácna kultúrna pamiatka

Základný kameň za dodržania stanovených podmienok (približne ako pri artikulárnych kostoloch) položili roku 1775, keď bol farárom Samuel Stankovič. Ten však tesne pred jeho dokončením umrel. Kostol posvätil v novembri roku 1778 jeho nástupca, farár Martin Klanica. Je to unikátna a jedinečná krížová stavba kostola bez veže. Má zaujímavý aj interiér. Na vysokom chóre je šesť maľovaných farebných obrazov, zachytávajúcich biblické výjavy. Pod nimi sú gotickým typom písma slovakizovanou češtinou uvedené texty. Štyri sú zo Starého a dva z Nového zákona a pod každým aj citovaný zdroj:

1. Jsme wzdělánj na základ Apostolsky a Prorocky kdez jest gruntownj obetný kámen sam Jezjs Krystus, 2. Zpjweyte HoSpodinu pisen Nowau Chwálu jeho wshromazděnj swatem, 3. Obetowánj Izáka, 4. Jak Hrozné jest misto toto Zem jiného jedine dum Bozj a twá jest brána nebeská, 5. Wzetj Eliasse do Nebe, na ohniwem wozu, 6. Vzstaupenj Krystowo Na nebe.

V starej dedine stojí dodnes zvonica s tromi zvonmi z roku 1720. Pod oltárom je v krypte pochovaná šľachtická rodina Baltazára Pongráca. Väčšiu časť interiéru kostola reštaurovali v rokoch 1998 – 1999. Kostol nachádzajúci sa na návrší evanjelického cintorína má oltár, na ktorom je slovenský nápis.

Pôsobenie evanjelických farárov

V Maglóde poznáme mená všetkých evanjelických farárov, ktorí tam pôsobili od roku 1712. V uvedenom roku bol farárom Ján Hajčík, po ňom v rokoch 1713 – 1749 Samuel Nikléci st., 1749 – 1753 Ján Polerecký (odišiel do Alberti), 1753 – 1756 Ján Stanovský, 1756 – 1772 Pavol Salaj (1712 Bohunice – 1772 Maglód), 1772 – 1778 Samuel Stankovič (1733 Lišov – 1778 Maglód), 1778 – 1784 Martin Klanica (1740 Martin – 1810 Kameňany), 1784 – 1810 Ján Hrdlička (1741 Modra – 1810 Maglód), 1810 – 1818 Michal Martíni (1769 Dačov Lom – 1853 Irša), 1818 – 1832 Ondrej Seberíni (1824 Maglód – 1908 Nadlak), 1833 – Ján Gabriel Horecký, 1853 – 1855 Ján Kemény, 1855 – 1890 Samuel Kemény, 1891 – 1893 Dezider Kemény, 1893 – 1931 Július Šimko... 1977 – 1995 Ján Blatnický (otec z Banskej Bystrice, farár v Pilíši a v Cinkote). Maglód je rodiskom a miestom úmrtia viacerých významných slovenských osobností. Narodili sa tu r. 1743 Ján Láni, farár, zberateľ slovenskostí, ktorý v dvojzväzkovom rukopisnom zborníku zapísal najviac textov (piesní, prózy, poézie) z Maglódu, 1751 Ján Polerecký, čuvársky farár, r. 1824 Ondrej Seberíni, farár v Nadlaku, spisovateľ. V Maglóde zomreli r. 1778 farár v Maglóde a v Bodoni Pavol Salaj, r. 1810 farár, člen Učenej spoločnosti banského okolia Ján Hrdlička.

Nazretie do cenných dokumentov

S vďakou som využil ochotu pána farára a zapísal som si niekoľko údajov z protokolov (zápisníc), ktoré zachovávajú mená cirkevníkov, predstavených, texty dobových vokátorov, písaných v slovakizovanej češtine (bibličtine). Takými sú napríklad zápisy o preberaní a odovzdávaní farárskej funkcie medzi Ondrejom Seberíniom a Michalom Martinyiom a Ondrejom Seberíniom a Jánom Gabrielom Horeckým a o zaručení ich zmluvných dôchodkov.

Text dokumentu:

Roku 1810 dni 30 decembra uveden jest verejne a porádne do Velebné Evanjelické Cyrkvi Maglodské jako Slova Božiho kazatel vysoce učený dvoj cti hodný Pán Michael Martinyi z Cyrkvi Evangel. Jačanske jednomyslne povolany, skrze nás niže podepsanych od velebneho senioratu, k tomu cýlu vyslanych Deputatu, a pri té priležitosti poznamenan jest pritomný stav Cyrkvi z ohledu Salavium Pána Faráre.

Totižto:

1./ Pánu farárovi Cyrkev odevzdáva jednu zasjatu roli 12 kilami roži pri kapustniskách ležící, což se dokladá, aby pri nejaké promene, Cyrkev se vedela podle čeho riditi

2./ V dreve se dáva cela kompetencia ako dvojctihodnosti na bežíci rok, který se začne 1811

3./ Pánu farárovi se komenduje, aby se všecky veci Cyrkevný, ve Fare, v kostole a v škole nacházejíci, zde do tohto protokolu zapsali

Což pro lepší jistotu stymto písmem seznávame a podpisujeme jmen našich vlastni rukau potvrzujeme. Psáno dne, roku jak vyše.

Ladislaus Szentiványi, Ecclésia Maglodiensis inspektor

Pavel Jozeffy Cyrkvi evangelické Cynkotské Sl. Bož. Kazatel a zde vyslany Deputat

Machula Gabor Cyrkvi Rákos-Keresturské Slova Božiho kazatel, a zde vyslany Deputat

Pri mem prichodu na Maglód nasledujici veci se nalézali

I.

1./ Jedna kamže

2./ Dva kalichy, z nich jeden velice spustly a k užitku cele nespusobnym

3./ Jedno prikrývadlo lite zlatem stikované darované od Vysoce Urozené Milosti pani Heleni Szent Iványi rozené Szerdahelyi, s jednym srebre hebvábnym ručníkem na pult kancle prinaležujicim jako s jednym bilim ručníkem k prikrývaní kalicha

4./ Tri ručníky velke hodbábne

5./

6./ Jeden Funebrál aneb Tranoscyus

7./ Agenda stara Krmanova

Pod správou ale mu k temto vecem svatym nasledujice, mim pricinenim, apatrene jsau

1./ Jedna bila krasna plachta na každodenní prikrívani oltárniho stola

2./ Jedno krásne hedbábne prikrivadlo černeho spodku s kvítkami jak na oltár, tak rovne na pult kancle. Této dva kusy, na mau prosbu pani Anna Weis z Pešti na památku je ji ditky se u mne vyučovali, a do chrámu tohto chodili, za 42 zlaté kupil a Cyrkvi darovala.

3./ Jeden kvetovaty ručník z mušelinu, jistá panenka na me orodovaní oferovala.

4./ Jeden hodbábny krasny kvetovatý ručník oferovala slovutna matrona Erža, slovutneho a opatrneho muže a hospodáre zdejšeho Hajduk Andraše, šlechetna manželka.

5./ Opustena vdova Ubrankovička oferovala jeden červeny hodbábne kvetistý ručník.

6./ Pán Johan Kudor, bývalý obcy notárius, oferoval, jeden pár mišanských svítniku na oltár

II. Ku fare prinaležujíci vecy:

1./ Dva stoly, jeden menší a jeden menší a druhý vetčí

2./ Jedna z dosek zbytá polica na knižky

Observatio. V tejto poznámke farár M. Martinyi uvádza, že pri jeho príchode do Maglódu bola fara v strašne neporiadnom stave, že sa až čudoval, či je to možné, že jeho predchodca mohol takúto inak krásnu stavbu takto zanechať. Do izieb pršalo, pretože strecha bola poškodená a na susedovom dvore ležali z nej dielce. Vnútrajšok bol v takom neporiadku, že ani židovská pálenica sa mu nevyrovnala. Všetko sa dalo do poriadku v rokoch 1811 – 1812.

Čo prezrádzajú ďalšie dobové dokumenty

V cirkevnom protokole z roku 1833 nachádzam priezviská Slivka, Varga, Kubica, Hajduch, Rakita, Bocko, Kovalčík, Záskalický, Kubovič, Boldiš, Boudiš, Valkaj, Koren, Hrnčár, Jáni, Oravec, Joch, Klúčik, Kozák, Medveď, Juhás, Mráz, Šipický, Laurinec, Holko, Ribársky, Hlaváč, Belanský, Slávik, Gašpar, Láni, Potočka, Baláš, Križan, Horniak, Radlinský, Janečka, Domoni, Dudáš, Tabáni, Derčan. V roku 1836 pri jednej zápisnici z konventu, ktorú písal učiteľ Michal Pokorný, boli podpísaní Jano Varga mladší, richtár, Paľo Tabány, rečník, Mišo Medveď, Paľo Medveď, Ján Tabáni, stredný, Ištván Bódiš, kurátor, Paľo Dudáš, kostolník. Dva roky predtým som prechádzal po maglódskom evanjelickom cintoríne a na pomníkoch postupne čítam slovenské priezviská a epitafy s maďarským pravopisom: Barica, Bocko, Borsík, Brezník, Čelovský, Glózik, Guba, Kalina, Kriško, Lacko, Lipták, Mičinsky, Potočka, Rakita, Sľuka, Sever... Zaujímavé poznatky som zistil pri priezvisku Glózik. Zistený pôvod pochádza z Dobrej Nivy a cesta poddaného s týmto priezviskom viedla cez Balašské Ďarmoty, Mohoru, Maglód, Sarvaš a stadiaľ do Kovačice, kde žijú Glózikovci doteraz. Pri hrobe s priezviskom Potočka stretávam pred pomníkom ženu stredných rokov, ktorá sa s rovnakým priezviskom hlási k Slovákom a usmerňuje ma na oddelene umiestnené historické pomníky, na ktorých sú ešte slovenské nápisy. Na jednom z nich je okrem iného nápis Cselovsky Juro zomrel 1877 ... Aj v prípade Maglódu sa potvrdzuje, že Peštianska stolica bola v prvej polovici 18. storočia pre slovenských poddaných roľníkov len prechodnou stanicou, z ktorej mnohí útekom odchádzali do nižšie položených častí Uhorska. Napríklad v roku 1718 sa do Békešskej Čaby odsťahoval Bukovinský a Kučera. Dôkazom toho sú na Slovákmi osídlenej Dolnej zemi (Maďarsko, Rumunsko, Srbsko) pomiestne priezviská Maglócky, Maglovský, Maglódsky, odvodené od tejto obce. Ján Stehlo, farár v Báčskom Petrovci, autor prvej v latinčine napísanej histórie tejto osady (1820 – 1862), v časti o mravoch obyvateľov uviedol, že mládež, ktorej predkovia pochádzajú z maglódskeho a pilíšskeho kraja, vyniká kvalitou mravov a schopnosťami, a to sa prejavuje rovnako u dievčat, ako u mládencov. Koncom 19. storočia sa v Maglóde k Slovákom hlásilo málo obyvateľov, roku 1890 iba 7,2 %. Roku 2011 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 100 obyvateľov.

Ján Jančovic

Foto: autor