Predstavy vedenia Klubu budapeštianskych slovenských dôchodcov o realizovaní plánu spoznávania bližšieho a širšieho okolia, ako i prírodných krás a kultúrnych pamiatok sformulovaných v tohtoročnom pláne sa v plnej miere naplnili: aktivity seniorov sa zintenzívnili, ich účasť na programoch v značnej miere vzrástla.

Po absolvovaní výletov, poučných exkurzií doma i na Slovensku uskutočnili tejto jesene rad ďalších zaujímavých programov; stránky ich kroniky sa obohatili o zaujímavé kapitoly, občas s nezvyčajnými dobrodružstvami jej aktérov.

V októbri navštívili Mekku Slovákov v Maďarsku, Békešskú Čabu, s cieľom spoznávať život tunajších krajanov. Podnietení početnými informáciami v pominulých rokoch o legendárnej čabianskej klobáse, ktorá podľa zaťatých klebetníkov je údajne vynálezom potomkov niekdajších podtatranských drotárov a podpolianskych holopupkárov (na Čabe vraj aj prasiatka po slovensky kvičia), si predsavzali, že sa o tom presvedčia na vlastné oči. Preto počas výletu na Dolnú zem zamierili na vychýrený klobásový festival, ktorý sa konal práve v dňoch ich príchodu. Sklamanie bolo veľké, lebo na festivale žiadne stopy po „hornozemských drotároch” nenašli. Ak predsa, bol to len povestný staroslovenský zvyk – štýlovo povedané – jánošíkovský spôsob privítania „milých” hostí, čo skúsili už na samom začiatku návštevy, na vlastnej koži: – Daj dušu, alebo dukáty! (tu ho máte, peštianski boháči-seniori) – zdravili ich domácky ešte na prahu pred vstupom do areálu. A bedári dôchodcovia o dukáty obratí klobásu ešte ani neoňuchali… Zato sa nezriekli užiť si z dolnozemského požehnania. Ak nemajú ani groša, ani klobásy, budú sa domáhať o nebeskú mannu, a veru nie zdarma, lež zaslúžene, povedali si vyhladovaní a na všetko rozhodnutí. V nádeji podieľania sa na božom pokrme sa razom všetkým zachcelo žehnať sa – po slovensky, aj tým, ktorí sa ešte v živote nemodlili. Namierili teda k božiemu chrámu, čabianskemu evanjelickému kostolu.

Tu ich stihlo ďalšie „milé“ prekvapenie. Taký rozruch, aký vyvolal tu nadobudnutý zážitok v dušiach našich svätých, mohli spôsobiť len výpovede „rebelanta” Martina Luthera pribité toho času na dvere Zámockého chrámu mesta Wittenberg vo vedomí kresťanov sveta. Ba „výpoveď” na dverách čabianskeho chrámu – „Z technických dôvodov zatvorené. Bohoslužby sa pre „dolnozemských drotárov a holopupkárov” vybavujú v najväčšom evanjelickom kostole mimo Európy”- vyznievala v ušiach vyhladovaných Pešťanov ešte zlovestnejšie. Prozreteľnosť však ani teraz nezaháľala. Keď sa peštianski pútnici prebrali z otrasu sklamania a celkom sa prebudili (v autobuse späť z festivalu si podriemali), vytreli si z kukadiel karpinu a posunuli sa zopár krokov v smere svetla, na východ, naraz skrsla v nich nádej, zároveň opanoval ich strach: Na stene budovy na hod kameňom od evanjelického kostola zočili tabuľu s nápisom – Dom Slovákov – a v tej chvíli „…zapískal Jánošík!…” Všetci uši otŕčali, oči upierali: …žeby aj tu zbíjali zbojníci? – vyľakali sa ešte viac. Tí smelší sa už aj prikradli bližšie k domu, nazreli do dvora a čo tam vidia: …horí ohník, horí … okolo neho sokoly, sokolovia biely s valaškami v ruke (akurát ako tí na Kráľovej holi)… dukáty rozdávajú, plátno od buka k buku merajú... V skutočnosti neboli to zbojníci, lež kuchári s bielymi zásterami, s veľkými vareškami okolo kotlov sa obšmietajú, muzika hrá, veselé piesne sa ozývajú… Pešťania sa dozvedeli: čabianski Slováci usporiadali osve svoj klobásový festival. Oni veru svetu ukážu, aká je pravá čabianska klobása!... Aj ukázali… i nečakaných hostí štedro pohostili… „Zabíjačka” sa konala tradične, čabianske špeciality sa pripravovali podľa vlastnej receptúry. Boli tu aj z okolitých slovenských dedín, dokonca aj zo Slovenska, priniesli im červené „domáce” vínko, takže mali všetko dosýta.

Peštianski seniori sa u „čabianskych klebetníkov” dozvedeli o dolnozemských Slovákoch viac, ako by sa boli túlali celý deň ulicami mesta.

Po namáhavých túrach, uprostred horských a dolnozemských potuliek seniorov vedenie klubu na jeseň tentoraz zaradilo do rozvrhu svojej činnosti „domáci” program akosi na uvoľnenie: do sídla Slovenskej samosprávy Budapešti pozvalo svojich členov (v znamení výchovy i mentálno-hygienickej starostlivosti o mladších seniorov okolo 80 rokov) na spoločenský čaj, bez akýchkoľvek záväzkov. Osobitne boli vítaní abstinenti. A zvlášť tí, ktorí sú ochotní počas celého čajového popoludnia hovoriť iba o tom, o čom nikde inde, len tu – za chrbtom sveta. Čuduj sa svete, záujemcov bolo viac ako dosť. Organizátorov to aj poriadne vydesilo – kde len zoženú toľko peňazí na čaj, dokonca na sladený a liečivý! Konečne sa peniaze našli. Aj čaju bolo dosýta, ešte aj navyše (podaktorí si ho v kanvách na mlieko brali domov vymáčať si reumou postihnuté šľachy). No a tých múdrych, exkluzívnych rečí na posedení nebolo konca-kraja. Takže zúčastnení boli jednohlasne tej mienky, že podujatie bolo najpodarenejšou akciou klubu všetkých čias. Uzniesli sa, že repertoár podobných programov budú v budúcnosti rozvíjať. Našli sa však nedočkaví, ktorí vyjadrili protest proti neurčitej formulácii, čo sa týka určenia termínu. Výsledkom plodnej diskusie o perspektívnych plánoch sa konečne zrodil konsenzus – nabetón sa stretnú s podobnými zámermi pri príležitosti 10. výročia tejto významnej udalosti.

Podľa viacerých smerodajných účastníkov potuliek budapeštianskych seniorov po neznámych cestách bol výlet do Bratislavy, návšteva vianočného jarmoku v priestoroch jej starého mesta. Očakávanie bolo veľké, aj príprava dokonalá, najmä po finančnej stránke, už aj z dôvodu skúseností získaných na čabianskom klobásovom festivale. Avšak tu ich stihlo prekvapenie z inej strany. Mali starosti predovšetkým pri nákupoch s menami v pomere forint a euro. S tým sa však našťastie dlho nemuseli trápiť, lebo kým si zvykli na kurz, eurá už boli fuč. Viac trampôt spôsobila hojnosť tovaru (bohatý výber, málo peňazí). A navyše tie lokše! Také čosi mnohí ešte ani nevideli. A koľkoraké: všakovaké, makové, bryndzové, tvarohové, škvarkové a ktovie ešte aké... Problémy s tým mali ženy, najradšej by ich boli zbalili všetky!... Chudáci muži boli na tom opačne, ešte horšie: nič na výber – vínko iba biele a červené, a na každom kroku iba varené… Zato pre istotu si vybrali stánok s najväčším sudom, aby nemuseli celý deň od jedného k druhému. Tí, ktorých nezaujali ani lokše ani víno – klobásu, jaternice a pečené kolienka, i medovníky sa nájdu aj doma -, sa čochvíľa rozutekali po šírom okolí, podaktorí bludári sa ozývali telefonicky až spoza Záhoria). Bože, čo len z toho bude pri odchode!... Avšak ledvaže sa tí usalašení pri vínovom sude začali orientovať, zaujímať sa o ďalšie zásoby vína, už aj sa vracali všetci tuláci, podaktorí vyzerali ako pomrznuté múmie (teplomery merali škrípajúce mínusy), chcelo sa im už aj domov, zháňali autobus… Toho ale nebolo ani chýru, strácal sa v podunajských hmlách ako smotana: od chvíle, keď po príchode pustil svojich pasažierov s božou pomocou do džungle jarmoku, márne hľadal krížom-krážom po meste voľné miesto na parkovanie… Konečne však všetko dopadlo dobre. A keď je dobrý koniec, dobrá je celá vec. A veru „vec” peštianskych seniorov mala dobrý, krásny koniec: tí pomrznutí po ochutnaní horúceho moku sa čochvíľa rozveselili (na vínko sa zato nájde groš) a v Starom meste pred odchodom z Bratislavy, pred polnocou sa už všetky parkoviská uvoľnili a kým sa výletníci dostali do svojich teplých útulkov v Budapešti, aj mrazy popustili, dokonca v oknách pyšného bratislavského Manderláku aj muškáty rozkvitli.

Michal Hrivnák

Foto: Zuzana Hollóosyová