Podvečery. Pod týmto názvom sa od roku 2006 uvádzajú podujatia v Galérii – Artotéke Mestskej knižnice Bratislava.
Výbor Združenia dolnozemských Slovákov, ktorého dlhoročným predsedom bol Štefan Zelenák, členovia spolkov Slovákov z bývalej Juhoslávie, Rumunska, Bulharska, Maďarska, organizujú stretnutia nielen pre svojich členov. Pred desiatkami rokov sa vrátili Slováci, žijúci u „susedov“, do krajiny predkov. Pravidelne si spomínajú na svojich dolnozemských dejateľov a osobnosti, ktoré spomaľovali asimilačný proces krajanov.
V roku 2007 sa v útulných podkrovných priestoroch Galérie Artotéky konala aj prezentácia prvej básnickej zbierky Michala Hronca, rodáka zo Slovenského Komlóša. Už názov básnickej zbierky - Za väčšou skyvou, evokuje jednu z tém. Ako Slovákov presídľovali na Slovensko? O tom, čo hovoria oficiálne správy, ale aj o vlastných spomienkach na toto obdobie, hovorili na ďalších stretnutiach nielen prednášajúci, ale dopĺňali ich všetci účastníci, ktorí sa zúčastňujú Podvečerov. Každý z nich je zviazaný s krajanskou komunitou. Každý má svoje špecifické spomienky, svoj uhol pohľadu.
V novembri 2016 prednášala a spomínala Oľga Fejdiová na tri generácie spisovateľov, ktorí sa zapísali do slovenskej literárnej tvorby. Traja Jánovia, traja Čajakovci, traja spisovatelia. Najstarší Janko písal pod pseudonymom Lohinský. Bol to evanjelický farár, slovenský básnik štúrovskej generácie, otec prozaika Jána Čajaka a starý otec prozaika a novinára Jána Čajaka mladšieho. Jeho syn sa usadil na Dolnej zemi. V Petrovci stál na čele kultúrnych a politických snáh dolnozemských Slovákov. Pani Oľga, vnučka slovenského kultúrneho dejateľa Júliusa Kubániho, ktorý sa narodil v Hložanoch a zapísal sa aj do dejín Báčskeho Petrovca (Vojvodina), načrela do rodinných i svojich spomienok. Rozprávala nielen o najmladšom Jánovi, ale aj o jeho sestrách a celej literárne činnej rodine.
V januári 2017 sa Dolnozemci opäť stretli na prednáške Michala Hronca: Otvorenie stredného stupňa vzdelávania v obci Slovenský Komlóš. V roku 1925 sa začalo vyučovanie na Meštianskej škole. V roku 1928 sa pre tento stupeň vzdelávania postavila budova. Vyučovacím jazykom bola maďarčina, ale náboženstvo evanjelickej cirkvi augsburského vyznania sa vyučovalo v jazyku Kralickej biblie. Po druhej svetovej vojne sa začali vyučovať všetky predmety v jazyku slovenskom. Prvou slovenčinárkou bola Helena Kostrová - neter básnika Jána Kostru.
Spomínanie sa postupne rozširuje aj na osobnosti z oblasti technických vied. 15. februára 2017 prednášal Pavol Lehotský o Andrejovi Kvaszovi (1883-1974), prvom konštruktérovi a staviteľovi lietadiel v Uhorsku: Vstup Slovákov žijúcich na Dolnej zemi do aviatiky. K tejto téme prednášajúci citoval viaceré zdroje. Vychádzal z informácií v článku Vladimíra Jančuru: Prvým slovenským pilotom bol báječný človek Andrej Kvasz. O pilotovi a konštruktérovi lietadiel píšu aj publicisti, napríklad Anna Košuthová a Ján Jančovic. Dobové pramene hovoria o slovenskom pôvode Andreja Kvasza. Jeho predkovia prišli z malohontského Vrbovca a patrili k slovenským rodinám, ktoré medzi prvými osídľovali Békešskú Čabu. Rodičia boli bohatí sedliaci, ale syna to ťahalo k technike. Iné zdroje hovoria, že pochádzal z kováčskej rodiny.
Do dejín sa zapísal ako mechanik, konštruktér a pilot. Inšpiroval ho „stroj“ francúzskeho pilota Louisa Blériota, ktorý v roku 1909 ako prvý preletel kanál La Manche. V tom istom roku navštívil Budapešť a nad tamojším vojenským cvičiskom Rákoš predviedol ukážkové lety. Kvasz a jeho rovesník maďarskej národnosti, inžinier Aladár Koch Zsélyi, rodák z dediny Čeláre (okres Veľký Krtíš) poskytol Kvaszovi nákresy aj potrebné peniaze na zostrojenie jednoplošníka. Na druhom Kvaszom zostrojenom lietadle získal Zsélyi v roku 1910 „malú“ cenu grófa Károlyiho za let dlhý jeden kilometer.
Neskôr sa Kvasz osamostatnil. Lietadlo pomenované Kvas 1 malo motor Anzani, dovezený z Paríža, s výkonom 25 koní. Ďalšie lietadlá neustále vylepšoval a prezentoval, kde sa dalo. V roku 1913 krúžil Kvasz nad Prešovom a smeroval do Košíc. O „čude“ nad Prešovom sa písalo aj v novinách Naša zástava. V šarišskom nárečí je táto správa zaznamenaná do podrobností: „Kvasz András tri razi višol do luftu, štvarty raz kedz viľecel, naramni viter nastal a on, aby še ľitacemu nastroju vekša Ňehoda ňeprihodzela, nastroj do Hornada zaprovadzil.“
Pred začiatkom 1. svetovej vojny prezentoval lietanie ponad celú krajinu. V Arade, Piešťanoch, Nitre, Topoľčanoch, Trnave, Lučenci, Spišskej Novej Vsi, Kežmarku,... Často ho vídali lietať naboso. Klebetilo sa o chudobnom pilotovi, ale publicista Ivan Szabó, ktorý o ňom napísal dokumentárno-beletrizované rozprávanie, tvrdí, že pilot chcel dvojplošník maximálne odľahčiť. Palivom do motora lietadla bol benzín. Ak sa minul, bolo ho treba doplniť. To sa stalo Kvaszovi, keď sa vybral zo Szentesa do svojho rodiska, vzdialeného len 72 kilometrov. Hoci si pomáhal kompasom, zablúdil pre zhoršenú viditeľnosť a musel núdzovo pristáť. Bolo to v novembri 1911. Pred pokračovaním cesty si v Kondoroši dokúpil palivo aj olej a pokračoval do Békešskej Čaby.
Počas prvej svetovej vojny narukoval do C.K. rakúsko-uhorskej armády, kde slúžil on i jeho „stroje“. Patrí medzi priekopníkov letectva prinajmenšom v strednej Európe. Pochovaný je v Budapešti, má tu aj svoju ulicu. Repliky jeho lietadiel ožili vďaka nadšencovi z Budapešti. László Révy venuje všetok čas, energiu i peniaze stavbe funkčných replík najstarších lietadiel. O Kvaszovi, ktorý umrel v roku 1974, vie rozprávať legendy.
V marci sa v Galérii Artotéka stretneme 15. podvečer o 16.30 hod. na prednáške, ktorú pripravuje Ing. Michal Hronec. Dozvieme sa o zakladateľovi politickej karikatúry v Uhorsku, Slovákovi Jánovi Jankovi zo Slovenského Komlóša. Syn remeselníka, ktorý zanechal 600 obrazov. Perokresieb aj olejomalieb, ktoré sú aj dnes ozdobou maďarských múzeí.
Erika Fajnorová
Foto: autorka