Marcovú nedeľu – dvanásteho – sme si pripomenuli 195. výročie narodenia Jozefa Karola Viktorina, katolíckeho kňaza, veľkého podporovateľa slovenských snáh v tretej štvrtine 19. storočia, zakladajúceho člena Matice slovenskej a zakladateľa „pamiatkovej starostlivosti“ vo Vyšehrade.

Rodák zo Zavara pri Trnave sa stal pre mňa a pre mnohých ďalších obdivovateľov slovenskej histórie najjasnejšou hviezdou. Dnes, keď poniektorí hľadáme svoje korene a chceme ukotviť svoj život do pevných súvislostí jeho zmyslu, tak meno Jozef Viktorin, aj jeho skutky majú vysokú výpovednú hodnotu. Mnoho sa o ňom popísalo. Ešte viac treba odkrývať jeho život, jeho dielo. Najmä preto, že dnes, vo svete nebývalých technických možností, získané poznatky sa dajú „zvestovať“ do mediálneho prijímača takmer každého človeka.

Jozef Viktorin je stálicou aj na stránkach Slovákov v Maďarsku. Dôvody sú opodstatnené. Z jeho troch etáp životnej púte je posledná (od roku 1852 do jeho smrti v roku 1874) spojená s územím dnešného Maďarska. Ako píše Helena Rusnáková: „Aby sa zamedzilo jeho ďalšiemu „panslavistickému“ pôsobeniu, bol Jozef Viktorin dňa 23. apríla roku 1852 preložený za kaplána do Starého Budína medzi Nemcov a Maďarov“. V kostole farnosti sv. Petra a Pavla (neďaleko dnešného Arpádovho mosta) pôsobil tri a pol roka až do konca roka 1855. Potom „postúpil“ priamo do stredu krajiny. V januári 1856 nastúpil ako kaplán do Budína. Na farnosti pri kostole sv. Anny pôsobil viac ako 10 rokov, do apríla roku 1866. Pre orientáciu čitateľa kostol je priamo v centre dnešnej Budapešti, na pravom brehu Dunaja, oproti Parlamentu (Batthyányho námestie). Až po devätnástich rokoch od kňazskej vysviacky získal „systemizované“ miesto farára. Na rozdiel od priateľa J. Palárika, ktorý z Pešti (Terezín) prechádza na Slovensko, do Majcichova pri Trnave, J. Viktorin dostal faru v mestečku Vyšehrad s po nemecky hovoriacim obyvateľstvom, kde zostal až do svojej smrti v roku 1874. Tu je aj pochovaný.

Maďarské roky, správnejšie, nemecké roky svojho účinkovania využil vrchovato slovensky. Vynikajúcu priekopnícku prácu pre slovenský národ vykonal svojou vydavateľskou činnosťou. Spolu s Jánom Palárikomvydal almanach Concordia (1858), venovaný pamiatke Jána Hollého. Tri almanachy Lipa vydával v rokoch 1860, 1862 a 1864. V roku 1861 vydal Spisy básnické Andreja Sládkoviča. V roku 1863 diela Jána Hollého a v rokoch 1865 a 1866 diela Jonáša Záborského. Významnou prácou J. Viktorina bola príručka Grammatik der slowakischen Sprache (1860), ktorá vyšla v štyroch vydaniach. Počas vyšehradskej služby sa pričinil o zachytenie slávnej histórie a odkrývanie miestnych pamiatok. Napísal a vydal po nemecky a maďarsky, ale aj po slovensky, spis Vyšehrad kedysi a dnes. Za túto jeho činnosť sú mu vďační aj dnešní Maďari. Samozrejme, jeho literárna a edičná činnosť je oveľa bohatšia.

 V akej miere máme v pamäti Viktorinove činy? Pristavme sa len pri jeho „maďarskom“ pôsobení. Nášho skutočného velikána vo Vyšehrade pripomína „Viktorinov chodník“, smerujúci k Hornému hradu. Zaslúžil sa o jeho vybudovanie. Tiež pamätný Zachovský kríž tesne pod hradom a výrazný pamätník v tvare písmena „V“ (Viktorín) vedľa neho. Dobre viditeľný aj z medzinárodných rýchlikov smerujúcich z Bratislavy do Budapešti. Naši krajania, Slováci v Maďarsku (najmä budapeštianski) už pred piatimi rokmi odhalili vo dvore tamojšej miestnej školy pamätnú tabuľu (aj v slovenčine) pripomínajúcu jeho zakladateľský podiel na vzniku školy. Patrí im veľká vďaka.

Mám jeden sen. Osadiť spomienku na Viktorina v Budapešti, na spomínaných dvoch farách v Starom Budíne a v Budíne, kde pôsobil, na nemocnici v Budíne, kde umrel. (Mám tip aj pre katolícku cirkev: Ostrihom ako miesto vzdelávania a účinkovania mnohých kňazov slovenského pôvodu nemá dodnes žiadnu spomienku na ich snaženie. Aj Jozef Viktorin bol v januári 1847 vysvätený za kňaza práve v Ostrihome.) Naplnenie týchto snov nie je v mojich silách a nemôže závisieť len od ochoty budapeštianskych Slovákov. Tu by sa mali chopiť iniciatívy vrcholové slovenské spoločenstvá všetkých politických odtieňov a v spolupráci s Maďarskom sny zmeniť na skutočnosť.

Pri príležitosti Viktorinovho skonu organizujú Slováci v Maďarsku každoročne v júli, v spolupráci so Slovenským inštitútom v Budapešti a Korvínovho múzea vo Vyšehrade, pravidelnú spomienkovú slávnosť a kladú vence k jeho tabuli vo dvore školy. Tak bude aj tohto roku. My s manželkou sme na spomínané výročie narodenia, v nedeľu 12. marca 2017, položili venček na jeho hrob. Slovenské slová na národných stuhách ako tak poslovenčili a sprítomnili latinský text na náhrobnom kameni. A dodali farby nádeje po zime. Zastavili sme sa aj pri tabuli osadenej na začiatku Viktorinovho chodníka a priložili ďakovnú stužku v národných farbách. Chceli sme si uctiť J. Viktorina aj pri jeho slovensko-maďarskej tabuli umiestnenej na školskom dvore. Ale bola nedeľa a v škole sa neučilo. Preliezť plot mi môj vek nedovoľuje.

Jozef Schwarz

Foto: autor, internet