V týchto dňoch si pripomíname 275. výročie narodenia kňaza, národného a kultúrneho pracovníka, zakladateľa hospodárskeho školstva v Uhorsku a v Európe Samuela Tešedíka. Narodil sa 20. apríla 1742 počas otcovho kňazského pôsobenia medzi Slovákmi v Alberti (Albertirša).
Keď mal mladý Samuel sedem rokov, jeho otec Samuel Tešedík (*1710, Púchov) uprostred najplodnejšieho a najaktívnejšieho života v roku 1749 v Békešskej Čabe zomrel. Ten za svojho pôsobenia v Čabe písomne vydal mravné zásady a všeobecné pokyny verejného poriadku a tiež najstaršiu po slovensky písanú a tlačou vydanú pamiatku o posvätení čabianskeho kostola. Po manželovej smrti matka mladého Samuela Tešedíka rozhodla, že sa presťahujú do jej rodnej Bratislavy. Keď Samuel ukončil gymnázium, stal sa domácim vychovávateľom vo viacerých popredných meštianskych rodinách v Bratislave, aby matke pomohol zabezpečiť živobytie rodiny.
Až takmer do svojich dvadsiatich rokov si Tešedík neosvojil maďarčinu, pričom veľmi dobre ovládal zásluhou matky nemčinu. Po štúdiách na evanjelickom lýceu v Bratislave, aby sa naučil maďarčinu, odišiel študovať na kolégium do Debrecína. Až potom odišiel roku 1763 na štúdium teológie na nemecké univerzity, kde popri štúdiu teológie sa venoval najmä štúdiu prírodných vied. Už počas štúdií sa pripravoval na svoje budúce povolanie. Hlásal, že farár pôsobiaci na vidieku sa nemá venovať iba pastoračnej činnosti, ale má byť aj skutočným učiteľom ľudí, lekárom a poľnohospodárskym odborníkom, aby tak mohol čo najlepšie pomáhať svojim veriacim.
Po skončení štúdia sa stal roku 1767 najprv dvorným kaplánom na veľkostatku J. Šrétera v novohradských Šuranoch (teraz Cserhátsurány), potom po polroku stáva sa kaplánom a v roku 1768 už riadnym farárom v Sarvaši. Začína tak, ako kedysi jeho otec na Čabe. Chodí po rodinách, poúča, vysvetľuje a povzbudzuje na dobré činy a vystríha pred zlými. Každú kázeň v kostole si dôkladne pripravuje a poučne zameriava. S osobitným zreteľom sa venuje zaostalému školstvu, pretože vidí, že základom povznesenia a výchovy môže byť len vzdelávanie. Sarvašských evanjelických učiteľov, nad ktorými má podľa vokátora kontrolu, vedie aj k tomu, aby učili zaujímavé predmety, aby žiakom zrozumiteľne v materčine všetko vysvetľovali, nenútili ich učiť naspamäť a nepoužívali kruté tresty. Jeho celoživotným dielom bolo spojiť školu a výchovu s potrebami života.
Veľkú pozornosť venuje Samuel Tešedík i pestovaniu rastlín. Vidí, že na Dolnej zemi rastlinstvo nevyniká pestrosťou a že úplne tu chýbajú stromy. Je presvedčený, že nové, výnosnejšie plodiny zabezpečia tunajším ľuďom vyššiu životnú a hmotnú úroveň. Podobnú prácu si už oddávna obľúbil, veď od malička poznal prácu v záhrade. Pestuje plodiny, vysádza stromy, štepí, dováža nové druhy rastlín, skúma a sleduje ako sa ujmú. Neskôr sa stáva dekanom a inšpektorom evanjelických škôl v Békešskej stolici, členom Uhorskej kráľovskej školskej komisie v Bratislave a takto spoznáva úroveň vyučovania a výchovy v krajine. Zisťuje ich nízku úroveň, čo ho nabáda zriadiť v Sarvaši školu podľa vlastných predstáv, pričom využíva najmä poznatky získané počas štúdia na nemeckých univerzitách. Ideál novej školy postupne realizoval v Praktickom hospodárskom inštitúte založenom roku 1780 v Sarvaši. Spočiatku to bola dedinská škola so škôlkou - štepnicou pre mládež, neskôr komplexná pedagogická inštitúcia, ktorej cieľom bolo pozdvihnúť okrem roľníctva domáce remeslo, prostredie domu a dvora, oblastné a štátne hospodárstvo výchovou poľnohospodárov, remeselníkov, manufakturistov, obchodníkov a úradníkov. Na pozemku o výmere 6 jutár, ktorý mu daroval miestny zemepán, dal Tešedík postaviť školu aj s veľkou knižnicou, ku ktorej pribudla aj dobre ošetrovaná záhrada. Na vlastné náklady školu zaopatril aj jednoduchšími strojmi a náradím. Štyri roky tu zadarmo vyučoval sarvašskú roľnícku mládež. Dedinská mládež v ňom získavala základné vzdelanie a z vybraných jednotlivcov sa vychovávali poľnohospodárski úradníci a odborníci. Vyučovala sa aj technológia niektorých textilných a iných remesiel, pozornosť sa venovala prírodným vedám, zdravovede, obchodu a účtovníctvu.
Ústav vlastnil pokusné záhrady, polia, lúky, textilné stroje, herbáre, zbierky minerálov a semien. Vyučovalo sa 60 druhov práce, 38 technologických manipulácií a škola bola zároveň ústavom pre výchovu učiteľov. Keď Sarvašania postavili roku 1791 novú poschodovú školu tohto inštitútu, v peštianskych novinách sa objavil článok, „že zakrátko tu začnú vyučovať, a to po slovensky, aby žiaci učivu rozumeli a po nemecky, aby si ich cieľom slúžiace knižky mohli prečítať“ a ďalej tiež, že „ak žiadaná a očakávaná podpora k tomu prispeje, tak sa lekcie aj v maďarskom a iných jazykoch budú prednášať“. Tešedíkove učenie a osveta mali zásluhu na tom, že sa tu ľudia naučili zúrodňovať slané pôdy a lepšie obrábať zem, rozšírili pestovanie plodín o kukuricu, lucernu a iných plodín. Na Dolnej zemi sa začali na šírej rovine objavovať stromy, a to najmä ovocné. Pribudli aj na dvoroch, záhradách, salašoch, pri cestách, kanáloch a riekach. Dodnes sa medzi nimi vyníma agát, ktorý dal Tešedík doviesť z Ameriky a jeho úžitok je všestranný, zmenil ekológiu celej Dolnej zemi. Naučil sa vhodne spájať knižné znalosti s praktickými životnými skúsenosťami, teóriu s praxou a školu so životom. Usiloval sa zmeniť hospodárstvo poddaných roľníkov na akúsi „poľnohospodársku manufaktúru“ s používaním jednoduchých strojov a s premyslenou deľbou práce.
Získať učiteľské miesto v Sarvaši nebolo ľahké, lebo Tešedík vo výučbe za dôležitejšie pokladal „dať na prvé miesto hospodárske a remeselnícke poznatky, ktorých uplatnenie má toľko predností v praktickom živote, že umožní aj kvalitnejšiu mravnú a náboženskú výchovu“. Samuel Tešedík mal vôbec triezvejší názor na náboženstvo ako jeho súčasníci. Často poukazoval na nerozumnosť povier a predsudkov a založil aj čitateľský spolok. Nepriatelia o ňom šírili, že sa len ryje v zemi ako krt, čo je kňazskému stavu nedôstojné, deti neučí náboženstvu a miesto toho ich zamestnáva všelijakými ručnými prácami. Ohovárači stupňujú výhrady: nechodí na svadobné hostiny, na krstiny, zabíjačky, medzi honoráciu, prijal na školu aj katolíckych študentov... Navyše v tom čase panoval aj krutý teror prenasledujúci každý prejav pokroku, no a Tešedíkove sympatie k osvietenským politickým ideám tiež mohli mať vplyv na zrušenie jeho školy v roku 1795. Ústav bol obnovený r. 1799, upustil však od praktických predmetov a zameral sa na výchovu učiteľov a úradníkov a úplne zanikol r. 1806. Jeho bohatá odborná knižnica sa rozpredala a inventár rozkradol. Spustnutú budovu roku 1834 dostalo do užívania gymnázium s vyučovacím jazykom latinským.
Natíska sa otázka - aký význam má Tešedíkovo dielo pre dnešok? V prvom rade pochopil, že treba usporiadať nielen vlastnícke vzťahy k pôde, ale spolu s tým rozvíjať aj výrobné prostriedky, modernizovať poľnohospodárske výrobné spôsoby, čiže tisícročné tradície vymeniť za intenzívnejšie, racionálnejšie a sústavne sa vzdelávať. Podujal sa roľníkovi podať pomocnú ruku. Pomáha mu zdolávať prechodné ťažkosti pri prekonávaní neistoty a predsudkov. Tejto veci zasväcuje aj svoje životné dielo Sedliak v Uhorsku (1784), v ktorom sa vo feudálnom Uhorsku prvý raz hovorí o roľníkovi. Ďaleko predstihol svoju dobu v zúrodňovaní slaných pôd. Pričinil sa sám o udomácnenie lucerny v Uhorsku. Na zúrodnených slaných pôdach pestoval 300 druhov ovocných stromov, čiže tam, kde dovtedy bolo dobré ovocie iba zriedkavosťou.
Samuel Tešedík sa svojím dielom a činnosťou pričinil o ekologizáciu celej vtedy pustej Dolnej zeme, čo vyústilo k výsadbe stromov, vetrolamov, úpravy tokov, výstavby kanálov, protipovodňovým ochranným systémom, správnym hospodárením s vodou. Veľké úsilie vynakladá na vytvorenie podmienok na spracovanie poľnohospodárskych výrobkov. Do základov nového sveta pevne zakotvuje aj udomácnenie remeselného podnikania. Veľkú pozornosť venuje aj usporiadaniu uhorskej dediny a vytváraniu moderných obytných domov.
Samuel Tešedík so svojou školou pretváral dobu a život roľníka, hodlal položiť základy poľnohospodárskej výroby na úrovni doby so zameraním na budúcnosť. Samuel Tešedík napísal približne 150 prác, väčšinu z nich po nemecky. V rodnej reči napísal Knižečka k čítaní a k prvým začátkum vzdelávaní školských dítek (1780), Dvanásť paragrafov o školstve (1791), Pokyny pre dekanov, čiže školské pripomienky, editor reči J. A. Komenského prednesenej v r. 1650 v Šárošpataku.
Aj keď sa Tešedíkove plány neuskutočnili v plnom rozsahu podľa jeho želania, aj keď mu ľudská závisť často prinášala smutné chvíle v živote, hoci mu znova a znova odopreli materiálnu podporu a napokon po prvom prerušení 1795 v roku 1806 musel celkom zatvoriť svoju školu, jeho dielo je aj tak úplné a dosiahlo svetového uznania. Tešedíkove reformné snahy však nezanikli ani po roku 1806, keď po dvadsaťpäťročnom pôsobení jeho ústav po kríze definitívne zanikol. Sám sa stal hlavným poradcom grófa Juraja Feštetiča, ktorý roku 1798 v Keszthelyi založil Georgicon - prvú vysokú poľnohospodársku školu na svete. Zomrel 27.decembra 1820 v Sarvaši, keď ešte ako 78-ročný vykonával kňazské povinnosti. Myšlienky a činy tohto ozajstného učiteľa ľudu, ktorý výrazne predbehol svoju dobu, vypracoval ľudový agrárny program na celé storočia, sa živou rečou prihovárajú aj dnešku.
Samuel Tešedík, osvietenec európskeho významu získal za svoju priekopnícku činnosť mnoho uznaní. Cisár Jozef II. roku 1789 ocenil jeho zásluhy zlatou medailou a zlatým prsteňom, cisár František I. roku 1809 ho spolu s rodinou povýšil do šľachtického stavu. V centre Sarvaša stojí jeho monumentálny pamätník a na kostole, ktorý bol postavený za jeho účinkovania, visia pamätné tabule na jeho pamiatku. Veľkosť jeho osobnosti a dielo, ktoré zanechal, je stále prítomné. Napríklad združené slovenské dolnozemské kultúrne, pedagogické a spoločenské organizácie každoročne najvýznamnejším jednotlivcom, ktorí sa svojimi výsledkami podieľajú na dobrom mene dolnozemských Slovákov, udeľujú cenu Samuela Tešedíka.
Ján Jančovic
Foto: autor