Organizátori už tradičných poznávacích zájazdov na Slovensko – predseda Slovenskej samosprávy XIV. obvodu Budapešti Pavol Maulik, podpredseda Pavol Benyó a ich neúnavná posila, znalkyňa slovenského cestovného ruchu Ruženka Czifrová – si tohto roku dlhšie lámali hlavy nad tým, do ktorého kúta našej materskej krajiny sa vybrať.
Hlavným kritériom bolo: tam, kde sme ešte neboli. Tak padlo rozhodnutie na Zemplínsku šíravu a okolie.
Zatiaľ čo pani Ruženka študovala, aké pozoruhodnosti nesmieme vynechať, pustili sme sa do hľadania hotela. Výber bol skutočne bohatý, keby... Keby nás nebolo okolo štyridsať, keby sme nechceli bývať kúsok od brehu najväčšej vodnej priehrady na Slovensku, keby niekoľko hotelov práve nerenovovali. Nakoniec sme sa rozhodli pre hotel Felícia v Kaluži, odkiaľ sme podnikali výlety do okolia.
Metropolu východného Slovenska sme už neraz navštívili, tentoraz sa vedenie slovenskej samosprávy v Zugló rozhodlo vyhľadať bustu národného a kultúrneho pracovníka Jána Straku, otca československého diplomata Antona Straku, ktorý sa v 30. rokoch minulého storočia zaslúžil o rozvíjanie česko – slovensko – maďarských literárnych stykov. Viacerí účastníci zájazdu sa vybrali do Dómu sv. Alžbety, najväčšieho kostola na Slovensku, kde si pozreli kryptu, kde sú spoločne pochovaní František Rákóczi II., jeho matka Helena Zrínska a starší syn kniežaťa Jozef, ale tu sú uložené aj telesné pozostatky grófa Antona Esterházyho, Mikulása Šibrika, grófa Mikuláša Bercsényiho a jeho manželky Kristíny Csákyovej. Cestou do hotela sme si pozreli zrúcaniny hradu vo Vinnom, kde sa tradične koná chýrny kultúrny program Jánske ohne nad Šíravou. Po ubytovaní sme sa vydali na prechádzku k mólu, niektorí si dokonca v priehrade zaplávali.
Nasledujúci deň sme sa vybrali na prehliadku kaštieľa v Humennom, ktorý v 14. storočí vlastnila rodina Drugethovcov. V priebehu dejín niekoľkokrát zmenil majiteľov, niekoľkokrát ho zničili, ale v 60. rokoch minulého storočia ho renovovali a tak sme mohli obdivovať dobový nábytok, výstavu exponátov uhorských vládcov i keltských mincí. Neďaleko kaštieľa je skanzen s múzeom ľudovej architektúry. Zastavili sme sa v meste Snina, kde sme si pozreli kaštieľ, sochu Herkulesa a ponáhľali sme sa do dedinky Topoľa, do dreveného kostolíka – cerkvi sv. Michala z 18. storočia, s prekrásnym ikonostasom. Táto dedinka, ležiaca v národnom parku Poloniny, je rodiskom významného rusínskeho buditeľa Alexandra Duchnoviča. Sotva sme sa vrátili do autobusu, spustila sa búrka. Trocha nám zmenila plány a tak modely drevených kostolíkov v obci Ulič v najvýchodnejšom cípe Slovenska sme si mohli pozrieť len pod dáždnikmi.
Tretí deň sme začali v neďalekých Michalovciach. Kaštieľ sme videli len zvonka, pretože ho práve reštaurovali. Ľutovali sme to však len dovtedy, kým sme neprišli do Herlian, zvedaví na európsku raritu – studený gejzír, ktorý objavili roku 1870. Ťažko presne vypočítať čas jeho erupcie – je to okolo 32 – 36 hodín. Pre istotu sme sa ponáhľali, len aby sme to nezmeškali. Autobus zastavil v parku kúsok od prameňa. Sotva sa otvorili dvere, keď ktosi zakričal: práve sa to začína. Mali ste vidieť, ako bleskovo sme zdolali tých pár metrov! Skupiny zvedavcov tam stáli celé hodiny a my sme prišli ako na zavolanie. Vodič Marci Glückz Mlynkov sa nás snažil presvedčiť, že on stlačil diaľkový ovládač, ale uzemnili sme ho tým, že mal radšej priviezť svoju chýrnu harmoniku. Vráťme sa však ku gejzíru. Stáli sme okolo obruby fontány so zrakom upretým do stredu. Priamoúmerne s narastajúcim stĺpom vody sme sa však vzďaľovali. Nielen preto, lebo nás odradzoval zápach síry – ten postupne zanikol, ale sem-tam zo zeme vystrelili menšie minerály a gejzír pri výške 15 metrov rozprašoval vodu do okolia. V tomto nezvyčajnom prírodnom úkaze sme sa kochali pol hodiny a o veľkom šťastí sme hovorili dovtedy, kým sme neprišli do Trebišova. S nadšením sme sa rozbehli k malebnému barokovo-klasicistickému kaštieľu, ale privítali nás zatvorené dvere. V sobotu sú totiž niektoré múzeá na Slovensku zatvorené. Tak sme sa aspoň prešli po prekrásnom parku. V obci Brehov sme si pozreli kaštieľ minoritov a kostol sv. Františka z Assisi, pri ktorom je pochovaný páter Euszták Sujánszky (1811 – 1875), ktorý odprevadil na poslednú cestu aradských martýrov. Tu žil osem rokov, utiahnutý od sveta. Do konca života zachoval spovedné tajomstvo popravených dôstojníkov a nikdy neprezradil, kde bola ukrytá Svätá koruna. Odtiaľto sme si to zamierili do slovenského Tokaja, do Malej Tŕne. Aj keď na návštevu pivnice nám nezostal čas, modernú vyhliadkovú vežu uprostred viníc vysokú 12 metrov sme nevynechali.
Deň návratu bol tiež bohatý, hoci na niektorých miestach sme sa dlho nezdržali. Nie tak v obci Ruská, v Kostole povýšenia sv. Kríža, v ktorom je umiestnený sarkofág miestneho rodáka, kapitána jágerského hradu Istvána Dobóaz červeného mramoru. Pochovaný bol aj s rodinou do zeme svätyne starej lode kostola. Po odkrytí hrobov rodiny Dobóovcov a po zreštaurovaní sarkofágu celú rodinu slávnostne uložili na večný odpočinok do sarkofágu uvedeného do pôvodnej podoby. Neďaleko Ruskej sa nachádza obec Veľké Slemence, ktorú roku 1946 preťala hranica medzi Československom a Ukrajinou. Boli sme zvedaví, ako sa zmenil život tamojších obyvateľov krátko po zrušení vízovej povinnosti medzi EÚ a Ukrajinou. Na slovenskej strane nás privítal názov obce runovým písmom, v tesnej blízkosti hraničného priechodu dva sikulské stĺpy, neďaleko sikulská brána a parkovisko plné áut z rôznych okresov Slovenska. Priechod je totiž len pre peších a cyklistov. Priznám sa, neodniesla som si odtiaľto príjemné dojmy – na ukrajinskú stranu sme sa nedostali pre nedostatok času. Smerom tam síce nebol rad, ale odradil ma nevrlý pracovník hraničnej kontroly a pohľad na rad ľudí smerujúcich na Slovensko, väčšinou majiteľov zaparkovaných áut. Kúsok od parkoviska som zazrela tabuľu so slovenským a maďarským názvom ulice – slovenský bol vybielený. Na dôvažok som začula, ako jedna z účastníčok zájazdu pozdravila skupinku miestnych občanov: Dobrý deň! Ako odpoveď sa jej ušlo: „Magyar vagyok“. Búrlivé dejiny tejto obce spôsobili hlboké rany.
O to príjemnejšie som sa cítila v Borši. Z tohto kraja pochádza mladá dirigentka Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena Gabriela Ballová, ktorá nás čakala pri renesančnom kaštieli Františka Rákócziho II. Kaštieľ práve renovujú, ale stálu expozíciu reprezentujúcu osobnosť kniežaťa nám ochotne a predovšetkým veľmi fundovane predstavil kastelán István Kázmér. Pri výklade si občas s dámami aj zažartoval. Sálami s kolískou kniežaťa a dobovými obrazmi rodiny sa rozliehal jeho zvučný hlas občas prerušovaný naším smiechom. Podobne veselo nám bolo aj pri ochutnávke tokajského vína vo vinárni Zlatý strapec vo Viničkách, na ktorú nás pozvali organizátori poznávacieho zájazdu. Syn majiteľov, manželov Nagyových nám predstavil ich firmu a ochutnali sme tri druhy vína. Samozrejme, že sme si podľa toho, ktoré nám najviac chutilo, aj kúpili.
Poznávací zájazd do slovenského Zemplína sa nám vydaril, navštívili sme typické východoslovenské mestá s bohatou ľudovou kultúrou, historické miesta, ktoré spájajú naše národy, ale hlavne spoznali sme veľa milých, ústretových ľudí. Viacerým účastníkom štyri dni strávené v materskej krajine rozviazali jazyk a prekvapili ma smelým používaním našej ľubozvučnej slovenčiny.
Vlasta Zsákaiová Držíková
Foto: Ľubomíra Fallerová