Augustín Herkeľ dostal za všetkých pamätnú tabuľu

V posledných novembrových dňoch v meste Mezőkövesd odhalili pamätnú tabuľu jednému z mnohých plátenkárov, ktorí prišli na Dolnú zem v 19. storočí z Oravy, Augustínovi Herkeľovi z Vavrečky. Stalo sa tak pri príležitosti 150. výročia jeho narodenia a 80. výročia jeho úmrtia. Táto pamätná tabuľa zároveň vzdáva hold všetkým plátenkárom a plátenníkom, ktorí od jari do jesene pešo kráčali popri svojich dlhých vozoch a prichádzali so svojimi plátnami a súknami, aby ich potom predávali na trhoch a jarmokoch, aby sa postarali o živobytie svojich rodín, pestujúcich ľan a konope pod lesmi Oravy a vyrábajúcimi, tkajúcimi plátna na predaj.

Augustín Herkeľ sa narodil 24. septembra 1867 v roľníckej rodine Štefana Herkeľa a Karolíny Jablonskej v oravskej obci Vavrečka. Zomrel vo veku 70 rokov v meste Mezőkövesd, kde žil so svojou manželkou a rodinou. Ženu si zobral zo známej rodiny oravských plátenkárov Murínovcov. Začínal s lopotou vandrujúcich plátenkárov. Bol usilovný a vytrvalý. Keď zomrel, vlastnil dom, pôdu, aj kamenný obchod.

Bývalá Trenčianska stolica mala drotárov, Turiec olejkárov a šafraníkov, Liptov pltníkov, Gemer hrnčiarov a Orava plátenkárov, spomína sa v jednej povesti. Tradícia spracovania ľanu, konope a vlny i vznik najstaršieho „bieleho” remesla na Orave, plátenníctva, je úzko spojená so životom viacerých Oravcov, pre ktorých sa obchod s plátnom v minulosti stal dôležitým druhom obchodu, ale predovšetkým zdrojom obživy celej rodiny. Hoci centrom plátenníctva sa v skutočnosti stal Spiš, Orava si držala druhé miesto dosť pevne. Hovorovo sa plátnom označuje každý druh tkaniny z rastlinnej priadze.

Biele remeslo s povolením cisárovnej

Počiatky plátenníctva, remesla, ktoré na Orave takmer úplne vymrelo, dávajú do spojitosti s domácou výrobou a predajom. Privilégium obchodovať s plátnom dostala Orava už v roku 1788 od Márie Terézie, neskôr ho potvrdil aj Jozef II. V historických publikáciách sa však tvrdí, že už tridsať rokov pred udelením práva bolo v dedine Klin päť obchodníkov s plátnom. Oravci skupovali plátno v obciach Hornej Oravy a zvážali ho na ďalšie spracovanie do skladísk v Kline, Bobrove, Ústí nad Oravou, Námestove, Štefanove i Nižnej. Rozkvet plátenníctva bol zaznamenaný na prelome 19. a 20. storočia, vtedy sa na území terajšieho Slovenska vyrobilo 12 miliónov lakťov plátna, pričom 1 lakeť meral približne trištvrte metra. Výroba a odtiaľ aj predaj sa týkal predovšetkým trinástich dedín, okrem iných Námestova, Bobrova, Slanice, Vavrečky a ďalších obcí, kde prekvitalo „biele” remeslo. Na Orave sa v oveľa väčšej miere uplatnil domáci kapitál. Boli to najmä rodiny Šoltýsovcov, Klinovských a Skyčákovcov z Klina. Z bohatších roľníkov a mešťanov sa neskôr vyvinula veľkoplátennícka vrstva podnikateľov. V kronikách sa zachovali mená ako Murín, Timkáč, Kohút, Kovalík, Ballo. Na Orave vzniklo niekoľko združení, medzi inými aj veľkoplátennícke združenie v Priemyselnom spolku hornooravských plátennokupcov, ktorých úlohou bolo zabezpečenie odbytu ponúkaných výrobkov pre domáci aj zahraničný trh. Postarali sa aj o to, aby sa vandrujúci obchodníci so svojimi špeciálnymi dlhými vozmi, popri ktorých kráčali vo dne v noci, nevybrali všetci jedným a tým istým smerom. Plátenníci z Oravy roznášali a predávali výrobky s plátnom na trhoch a jarmokoch celého Rakúsko-Uhorska, ale chodili spolu napríklad s plátenníkmi z Krásnej Hôrky. Každý zo spoločníkov mal svoju určitú oblasť, kde predával a kam mu iní nezasahovali. Najbohatšia skupina, jej členovia už mali aj pasy, odchádzala za obchodom za hranice krajiny. Dobre ich poznali v Bulharsku, Rumunsku, Slavónsku, Dalmácii, ba i v Egypte a Palestíne. Ich cesty viedli dokonca cez Sedmohradsko na východ, do Ruska i horúcej Afriky. Osobitný obchod sa viedol so susedným Poľskom.

Vandrovka a obchod

Starší, skúsenejší majstri plátenkári brali učňov so sebou. Aj mladý Augustín išiel do učenia. Vybral si toto neľahké remeslo, čo znamenalo často okúsiť nepriazeň počasia, vandrovanie po cestách necestách, vydaný na milosť i nemilosť nebezpečenstvám na ceste s majetkom vo forme tovaru nemalej hodnoty. Za 24 hodín museli prejsť 80 kilometrov. Navyše, kto chcel byť úspešný, musel nielen túžiť po dobrodružstvách, ale musel mať aj obchodníckeho ducha. So sebou, do učenia, zobral Augustína rodák z dediny Vavrečka, volal sa Snadík. Ten už mal nielen veľké skúsenosti, ale aj pôdu si kúpil a viac-menej sa usadil v Miškovci. Mladý Herkeľ sa od neho naučil, čo sa len dalo a potom sa osamostatnil. Vyhliadol si Jáger (Eger), kde by si bol rád založil sídlo, ale tam sa už dvaja plátenkári usadili. Chodili síce na trhy a jarmoky, kde si vlastne vyberali zákazníci, od koho kúpia, ale on nechcel mať hneď od začiatku konkurenciu. Preto si vyhliadol Mezőkövesd, ktorý ležal dvadsať kilometrov od Jágru a 40 od Miškovca. Bolo tam i v tej dobe pomerne veľa obyvateľov. Najprv chodieval len na trhy, potom si otvoril aj obchod a kúpil na hlavnej ulici pozemok s malým domom, ktorý postupne rozširoval, dostavoval, prestavoval.

Augustín Herkeľ bol dobrým obchodníkom. Keď už manufaktúrna výroba zapríčinila takmer úplný zánik „bieleho” remesla na Orave, vedel, kde má zaobstarať o polovicu lacnejšie tkaniny, ktoré boli na pohľad vari aj krajšie. Vo veľkých drevených debnách prichádzali do jeho domu látky z manufaktúr. Rodina ich po smrti starého otca nezachovala, hoci možno by to bol krásny dobový artefakt.

Remeslo malo zlaté dno

Augustín sa vedel v živote obracať, všetky svoje deti, mali ich s Agnešou Murínovou– tiež rodáčkou z Oravy, aj sa zobrali v Námestove – osem, dal na štúdiá. – Jeden z troch chlapcov, Gustáv sa stal zubárom, ďalší, Vendelín vyštudoval poľnohospodársku akadémiu v Kluži a Debrecíne, a tretí, Jozefbol právnikom. Spomedzi piatich dievčat tri, Terézia, Mária a Agneša, sa stali učiteľkami, Irena maturovala na gymnáziu, čo v dvadsiatych rokoch stále nebolo bežné, a najmladšia Margita vychodila meštianku. Neučila sa ďalej, lebo jej pripadla úloha viesť rodinné hospodárstvo – porozprával priamy potomok Augustína Herkeľa, vnuk, Kazimír Kápolnai. Odhaliť pamätnú tabuľu starému otcovi Herkeľovi pomýšľal azda 20 rokov. Vlastne tak urputne nad tým premýšľal, že medzitým ako predseda Slovenskej národnostnej samosprávy VIII. obvodu Budapešti tamojším významným predstaviteľom budapeštianskej Slovače odhalil 11 pamätných dosiek.

Na pamiatku všetkých plátenkárov z Oravy

Napokon nastal čas postaviť pamiatku plátenkárovi z Oravy, Augustínovi Herkeľovi, ktorý začal ako vandrujúci obchodník a skončil ako majiteľ značného statku, obchodu a 44 jutár pôdy, ktorú dával do árendy. V päťdesiatych rokoch rodinu zaradili do skupiny kulakov. Zobrali im pôdu, ktorá priamo susedila s územím, kde sused hľadal ropu a našiel termálnu vodu. Postavili tam termálne kúpele Zsóri. Vnuk by bol rád študoval dejiny umenia, ale o tom so svojím „dedičstvom” mohol len snívať. Svoju túžbu skúmať minulosť, vrátane dedičstva slovenských predkov, ktorými sa mestská časť Budapešti Jozefov môže statočne hrdiť, zrealizoval ako dôchodca. A uskutočnil aj želanie odhaliť pamätnú tabuľu svojmu starkému Augustínovi Herkeľovi. Spolu s ním každému plátenkárovi z Oravy, na ich večnú spomienku tak učinil 30. novembra 2017.

(etre)

Foto: autorka, Krisztina Kápolnai