K výročiu narodenia najvýznamnejšieho slovenského rozprávkara

V týchto dňoch si pripomíname 190. výročie narodenia Pavla Emanuela Dobšinského, evanjelického kňaza, redaktora, básnika, prekladateľa, folkloristu, zberateľa a vydavateľa ľudových rozprávok. Narodil sa 16. marca 1828 v Slavošovciach v rodine evanjelického farára, v ktorej mal osem súrodencov. Rodina sa čoskoro presťahovala do neďalekého Sirku, kde Pavol Emanuel navštevoval ľudovú školu, v rokoch 1837-38 gymnázium v Rožňave, 1838-1839 gymnázium v Miškovci. S cieľom stať sa teológom v rokoch 1840-48 pokračoval v štúdiu na evanjelickom lýceu v Levoči, kde študoval filozofiu a teológiu a tam roku 1850 zložil aj kandidátsku kňazskú skúšku. V rokoch 1848-1849 sa pridal k revolučnej armáde a neskôr sa stal vojakom cisárskeho vojska. Počas štúdia v Levoči bol predsedom Jednoty mládeže slovenskej. Po skončení štúdia bol dva roky tajomníkom farára a administrátora východnej superintendencie Samuela Reussa v Revúcej a pomocným redaktorom Slovenských pohľadov. V roku 1853 sa vrátil k teologickej profesii, v Brezne sa stal kaplánom a v rokoch 1853-58 farárom v Rožňavskom Bystrom. V rokoch 1858-1861 pôsobil na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici ako profesor slovenského jazyka a literatúry. V roku 1861 sa definitívne rozhodol pre kňazské povolanie a stal sa farárom v Drienčanoch. Keď mu prvá manželka Paulína Schmidtová roku 1862 umrela, druhá manželka Adela Medvecká – Čajaková, sestra spisovateľky Terézie Vansovej, vdova po Jánovi Čajakovi, prišla do nového manželstva aj so synom Jánom Čajakom (1863 Liptovský Ján – 1944 Báčsky Petrovec), spisovateľom a prekladateľom.

Literárne začiatky Pavla Emanuela Dobšinského sa viažu na jeho levočské študentské obdobie, keď napísal prvé básne a verše s vlasteneckým obsahom. Počas pôsobenia v Banskej Štiavnici sa podieľal na redigovaní časopisu Sokol, venujúcemu sa umeniu a literatúry a neskoršiu poéziu publikoval vo viacerých časopisoch a almanachoch. V prekladateľskej činnosti sa zameral na tvorbu svetových romantických básnikov. Prekladal z viacerých jazykov, najmä z francúzštiny a angličtiny. Ako recenzent a publicista prispieval do Pešťbudínskych vedomostí, Národných novín, Slovenských pohľadov a iných slovenských časopisov. Časopisecký publikoval aj biograficko – literárne portréty viacerých známych spisovateľských osobností, medzi nimi aj Alexandra Petroviča – Petőfiho.

Dobšinský už ako študent sa zaoberal problematikou ľudovej slovesnosti. Časopisecky publikoval folkloristické štúdie a zhrnul ich do knihy Úvahy o slovenských povestiach (1872). Sústavne zbieral a zapisoval piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje a povery. Počas svojej všestrannej tvorivej činnosti najvýraznejšie výsledky dosiahol práve z oblasti folkloristiky a národopisu v podobe vydaných knižných diel, ktoré pretrvávajú do dnešných dní. Od roku 1867 spolupracoval na vydávaní Zborníka slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčají a povier (1. zv. 1870, 2. zv. 1874), prispieval do neho a neskôr ho aj redigoval. Zásluhou Zborníka zosilnelo zberateľské úsilie na Slovensku. Spolu s Augustom Horislavom Škultétym zostavili a už v roku 1858-1961 vydali súbor 64 rozprávok v šiestich zošitoch pod názvom Slovenské povesti. Krátko pred smrťou vydal 90 rozprávok v ôsmich zošitoch pod názvom Prostonárodné slovenské povesti (1880-1883). Tieto zbierky sú základným a dodnes reprezentatívnym dielom slovenskej folkloristiky. Dodnes vychádzajú bohato ilustrované v mnohých vydaniach preložených do pätnástich jazykov a patria k základným hodnotám klasického dedičstva slovenskej národnej kultúry. Dobšinského rozprávky, vychádzajúce z ľudovej tradície a slovesnosti, ľudia čítali už pred dvesto rokmi. Dnes ich deťom a žiakom čítajú nielen doma a škole, ale aj v knižniciach a Dobšinského takto zanechali nesmrteľným. Navyše Slovenská národná knižnica (SNK) ponúkla prostredníctvom národného projektu Digitálna knižnica a digitálny archív možnosť listovať si a čítať ranné vydania slovenských rozprávok a povestí. Ich digitalizovanú podobu s nádhernými ilustráciami SNK čitateľom voľne sprístupnila.

Pavol Emanuel Dobšinský zomrel 22. októbra 1885 na svojej fare v Drienčanoch.

Skupinka novohradských priateľov histórie a literatúry, ktorej členom je aj autor tohto spomienkového článku, absolvovala v rámci historicko-poznávacej cesty po Gemeri-Malohonte aj miesto narodenia a miesto úmrtia tohto najznámejšieho slovenského rozprávkara. V Slavošovciach neďaleko od evanjelického kostola a fary, priamo uprostred obce stojí rodný dom Pavla Emanuela Dobšinského. Súčasná podoba rodného domu, v ktorom je umiestnené malé múzeum venované životu a dielu nášho slávneho rozprávkara, je z roku 1995. Na priečelí budovy je bronzová pamätná tabuľa od Františka Motošku, v areáli základnej školy stojí kamenný Dobšinského pomník s jeho portrétnou bustou od akademického sochára Dušana Dzureka. Drienčany sú malou a malebnou obcou Rimavskosobotského okresu. Slavošovský rodák sa stal svojou tvorbou emblematickou osobnosťou tejto obce. Pri jej návšteve to cítiť na každom kroku. Vďační a hrdí obyvatelia na pôsobenie a dielo Dobšinského sa snažia, aby ich obec dýchala životom a tvorbou velikána slovenskej rozprávky. Pri cestnom príchode do obce zo všetkých strán návštevníci majú možnosť si hneď uvedomiť, že ich vítajú z dreva rezbársky zhotovené rozprávkové bytosti v nadživotnej veľkosti. Medzi nimi nechýbajú napríklad princezné Milica a Krasomila, ďalej baba Jaga, Janko Hraško, Šípková Ruženka, Zlatá priadka... V blízkosti kostola stojí drevená renesančná zvonica zo 17. storočia a za múrmi kostola obnovená budova fary kde tvoril, zariadená ako múzeum slovenských rozprávok. Pri kostole je hrob Pavla Dobšinského s náhrobníkom a pred kostolom stojí pamätník s jeho bustou. Autor z tejto poznávacej cesty pripája fotopohľadnicu z dvoch pamätných miest – Slavošoviec.

Ján Jančovic

Foto: autor a internet