Cafárčania sú veľmi pohostinní, prijmú medzi seba cudzích, ale zároveň sú aj veľmi uzatvorení – charakterizovala obyvateľstvo tejto bakonskej osady jednou vetou jej starostka Ildikó Bálintová Schmidtová.

– Dedina čoraz viac starne, obyvateľov sa nám darí veľmi ťažko mobilizovať na bársaké podujatie. Ja som odtiaľto, tu som sa narodila a tu som vyrastala. Počas môjho detstva to bolo úplne iné. Ale už aj moja generácia odtiaľto odišla. V triede nás bolo 13, v obci sme zostali dvaja. Ľudia odišli za prácou. Spočiatku, v 70. a 80. rokoch minulého storočia, do Stoličného Belehradu, kde dostali byty oveľa lacnejšie, než za čo by si tu mohli postaviť domy. V súčasnosti podľa mojich odhadov v 60 percentách rodinných domov býva jeden človek staršieho veku, zvyčajne sú to ženy, väčšinou 80-ročné vdovy. Ešte v roku 1991 mal Cafár 840 obyvateľov, podľa údajov z januára tohto roku je nás 489. Ten, kto získa vysokoškolský diplom, sa sem už nevráti. Veľa našich mladých pracuje v zahraničí, či už v Anglicku, Nemecku, alebo v Rakúsku. Je ich okolo 15-20, čo pre takúto dedinku znamená veľký počet. Nemáme vlastnú inteligenciu, v roku 2004 pre nízky počet žiakov sme museli zatvoriť aj našu školu. Patríme do spoločného združenia výchovno-vzdelávacích inštitúcií s Csetényom, ale väčšina rodičov zapisuje svoje deti do školy, niektorí už aj do škôlky, do neďalekej Černe. Je to pre nás problém preto, lebo podporu dostávame pre tie deti, ktoré chodia do školy v rámci nášho združenia. Ďalší problém je v tom, že miestne deti tým, že chodia do rôznych škôl, sa jednoducho v domovskej obci nestretávajú. Máme pritom výborne vybavenú, zrekonštruovanú knižnicu, v ktorej organizujeme pre ne rôzne zamestnania, kreatívne dielne a iné programy, ale nie a nie ich dostať na tieto aktivity. Pritom našou knihovníčkou a osvetárkou v jednej osobe je zamestnankyňa úradu obecnej samosprávy. Natoľko máme nízky rozpočet, že si jednoducho nemôžeme dovoliť zamestnať zvlášť odborníkov. Samozrejme, pri organizovaní programov nám pomáhajú aj miestna slovenská samospráva a Nadácia pre kultúru Cafáru, ktorá sa zameriava na vzdelávanie detí a mládeže do 18 rokov. Z vlastných skúseností vieme, že najúspešnejšie sú tie podujatia, ktoré organizujeme spolu s katolíckou cirkvou. Spoločne oslavujeme napríklad rôzne sviatky. Začínajú sa svätou omšou v kostole a potom sa premiestnime buď do domu kultúry, alebo na otvorené priestranstvo. V našej osade je katolícka cirkev silne prítomná, ja si však ani z detstva nepamätám, že by sa tu dakedy modlili, alebo spievali náboženské piesne po slovensky. Ani na výučbu slovenčiny nemáme spomienky, pritom v generácii mojej mamy (narodenej roku 1933) sa ešte našli takí, ktorí sa naučili po maďarsky až v škole, dovtedy hovorili iba miestnym slovenským nárečím, – objasnila nám situáciu slovenčiny v Cafári starostka obce.

– Dlhé roky bol hybnou silou slovenského života v obci vtedajší predseda poľnohospodárskeho družstva Jakub Hegedűs, ktorý spracoval históriu obce od jej začiatkov do roku 2005. Slovenská komunita v Cafári veľa stratila, keď roku 2011 zomrel. Veľa nám pomáhal aj nebohý Ján Szabó z Černe a v súčasnosti jeho syn Zoltán, ktorý je vedúcim Regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku v Černi, – zapojila sa do rozhovoru predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Mária Vaskóová, ktorá nastúpila na čelo slovenskej samosprávy v roku po jej založení (2003). – Pán Hegedűs podporil vznik Slovenského pávieho krúžku, ktorý pôsobil v obci od roku 1964 štyridsať rokov. V posledných rokoch som bola vedúcou tohto kolektívu ja. Určitý čas sme mali aj citarovú kapelu. Obe telesá mali v repertoári väčšinou miestne slovenské ľudové piesne. V súčasnosti je našim najväčším projektom organizovanie národnostného dňa, a to aspoň raz za jeden volebný cyklus. V poradí posledný sme usporiadali v roku 2016 a nasledujúci plánujeme uskutočniť v júli 2019. Pozývame naň jednak slovenské, ale aj nemecké a maďarské súbory z okolitých obcí. Podporujeme aj aktivity obecnej samosprávy, ako napríklad Deň detí, Deň rodiny alebo spoločné slávenie rôznych sviatkov (Vianoce, fašiangy...). Organizujeme aj spoločné výlety... Kedysi družstvo usporadúvalo výlety do Martoviec, obce ležiacej neďaleko Komárna, kam sa odtiaľto presídlilo niekoľko slovenských rodín, ale tieto väzby už nie sú také silné, – uviedla pani predsedníčka.

– Dúfam, že sa mi podarilo vychovať nasledovníka v osobe môjho syna Barnu Vaskóa, ktorý je v súčasnosti mojím podpredsedom a verím, že budúci rok prevezme odo mňa štafetu. O rok budem mať sedemdesiat rokov, treba nechať uplatniť sa aj mladšiu generáciu... – dodala M. Vaskóová.

Od starostky a od predsedníčky slovenského zboru sme sa dozvedeli, že väčšina obyvateľov Cafáru dochádza za prácou predovšetkým do Móru, ale aj do Zircu a do Várpaloty, kam chodia aj na nákupy. V Cafári ťažko nájsť remeselníkov, je tu niekoľko živnostníkov, ktorí sa zväčša venujú drevorubačstvu a furmančeniu. Tu sa nachádza najvyšší veterný mlyn krajiny, jeho prevádzkovateľ odvádza obci dane, ročne 2-4 milióny forintov. Aktivity obecnej a slovenskej samosprávy podporujú lesné a poľovnícke družstvá predovšetkým formou zabezpečenia diviny.

– Musím vyzdvihnúť, že nám nesmierne veľa pomáha „veľká“ samospráva a osobne pani starostka, za čo sme jej nesmierne vďační, – uviedla predsedníčka slovenskej samosprávy. Čo sa týka výučby slovenčiny, ako predmet niekoľko rokov prebieha v obci Jášč vzdialenej 7 kilometrov, kam však Cafárčania svoje deti nezapisujú. V obci sa podarilo zozbierať predmety dokumentujúce miestny národopis, perspektívne by ich chceli vystaviť, ale zatiaľ nenašli vhodnú budovu. Pani predsedníčka nás odprevadila k tete Juliši Lattensteinovej, rodenej Kukodovej, ktorá bola zakladajúcou členkou Slovenského pávieho krúžku. Patrí k tej generácii, ktorá skôr hovorila po slovensky ako po maďarsky. Ona nás zoznámila s pokladmi miestnej slovenskej ľudovej slovesnosti, akými sú veľkonočné vinše a spolu s Máriou Vaskóovou nám aj zaspievala slovenské piesne, z ktorých vysvitlo, že tunajšie slovenské nárečie sa veľmi podobá na pilíšske, predovšetkým na mlynské. Na záver našej návštevy obce sme vyhľadali známu osobnosť Cafáru, kováčskeho majstra Ladislava Kohusa, ktorý zhotovuje kraslice zdobené podkovičkami.

Cs. Lampert

Foto: autor