Približne pred desiatimi rokmi sa v maďarskej tlači objavila správa, že najbohatšou obcou v Maďarsku je Čomád.

O tejto obci je známe, že ju obývajú Slováci, v tlači sme sa dočítali aj to, že viacerí sa tu venujú chovu kráv a výrobe mlieka a že v obci má sídlo viacero firiem, ktoré tu odvádzajú dane, aj preto tá prosperita. Nedávno sme mali možnosť presvedčiť sa osobne o bohatstve čomádskych Slovákov, avšak nie v ekonomickom slova zmysle...

Slovenské bohoslužby až do začiatku sedemdesiatych rokov

V našej generácii je ešte bežné, že medzi sebou hovoríme v dedine po slovensky – začala s predstavením obce predsedníčka miestnej Slovenskej národnostnej samosprávy Marta Sinkóová. Sadli sme si s ňou v štýlovom prostredí miestneho Oblastného domu v spoločnosti jej sestry Lýdie Pejovej, ktorá je tiež poslankyňou slovenského zboru. Sestry, rodené Gubcsóové sú z generácie, ktorá sa narodila v prvej polovici päťdesiatych rokov – to iba ako dodatok, o príslušníkoch ktorej vekovej kategórie uviedla predsedníčka prirodzené používanie miestnej slovenčiny. – Ale predstavte si, o niekoľko týždňov sa chystám do dôchodku a moja kolegyňa Zsuzsi, ktorá je o vyše desať rokov mladšia než ja, sa mi ponosovala: Márti, s kým sa ja budem rozprávať po slovensky, keď ty odídeš do dôchodku? – dodala pani Sinkóová, ktorá od termínu nášho rozhovoru si už pravdepodobne užíva zaslúžený oddych. Ďalej nám porozprávali, že práve v minulom roku odhalili pamätnú tabuľu v evanjelickom kostole na pamiatku farára Mártona Lucsána, ktorý bol jediným miestnym rodákom z duchovných, na odhalenie tabule prišli jeho tri dcéry a viacerí z vnúčat. – Slúžil tu viac ako štyridsať rokov, a kým bol on farárom, do jari v roku 1972 sa konali každú nedeľu aj slovenské bohoslužby. Doobeda bola maďarská a popoludní slovenská bohoslužba – informovali nás naše hostiteľky a zároveň sa popýšili bohatou zbierkou starých evanjelických modlitebníkov a spevníkov v bibličtine. Dokonca o niektorých úradných papieroch sa nám spolu podarilo vypátrať, že sú to po slovensky písané potvrdenia o prevzatí príspevku na vybudovanie novej školy. Podpísal ich farár Lajos Zvarinyi, takže tieto spisy pochádzajú z rokov 1860-1872, to sme sa už dočítali v monografii o dedine. Jej autorkami sú M. Sinkóová a Mária Borosová. Tiež sa dobre zabavíme na po maďarsky písaných starých predpisoch pre žiakov školy, podľa ktorých majú dbať o zdravie aj doma, a to aj tak, že si v dome neodpľúvajú... – Inak majiteľom Oblastného domu je Obecná samospráva, ale život do neho vnášame my, teda naša slovenská samospráva. Zariadenie je autentické, je tu napríklad aj taký nábytok, ktorý sme zachránili spod píly... – dodala pani Lýdia, ktorá sama vedie remeselnícke dielne pre záujemcov z mladej generácie. V lete zase v dvojtýždňových turnusoch sa tu uskutočňujú tábory ľudového tanca pre deti. Ich vedúcimi sú slovenčinárka škôlky, spomínaná M. Borosová a jej dcéra Judita, ktorá je učiteľkou ľudového tanca. Ich sme mali možnosť stretnúť v miestnej materskej škole, o ktorej sa zmienime v osobitnom príspevku. O čomádsky folklór je v poslednom čase veľký záujem, onedlho príde učiť choreografiu členov Tanečného súboru Fialka uznávaný choreograf z Vacova Béla Ónodi. Záujem urobiť výskum a zmapovať slovenské motívy v Čomáde prejavili napríklad aj odborníci z FS Vidróczki z Gyöngyösu.

Nevyriešená výučba slovenčiny v škole

Počas nášho rozhovoru sa ešte vrátime k stavu slovenčiny v dedine, ktorej sa venujú v škôlke, v škole však zatiaľ nie. – Naše deti, narodené v sedemdesiatych rokoch, veľmi dobre rozumejú všetko v slovenčine. V ich detstve boli tu v Čomáde nižšie ročníky a do vyšších odchádzali do Őrbottyánu, kde bola tiež zabezpečená výučba slovenčiny. Ich učila Erika Bárányová (absolventka budapeštianskeho slovenského gymnázia – pozn. autora), ktorá bola veľmi obľúbená. Avšak niekoľko rokov po zmene spoločenského systému aj tu zavládla móda, že treba vyučovať len a len západné jazyky, a vtedy zanikla aj u nás výučba slovenčiny – uviedli poslankyne. A čo s iniciatívou, opäť ju zaviesť v miestnej škole, o ktorej sme sa dočítali onoho času v tlači počas návštevy Igora Furdíka v obci, ešte v jeho predošlej funkcii predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí? – položili sme im otázku v nádeji pozitívnej odpovede. – Vynaložili sme skutočne veľké úsilie, predsa sa nám nepodarilo nájsť učiteľa, ktorý by prišiel natrvalo vyučovať v rámci rozvrhu hodín. Potom sme už uvažovali o spôsobe záujmového krúžku slovenského jazyka v škole. Obrátili sme sa na slovenčinárky od Sejdi cez Budapešť až po Malú Tarču. V realizácii tohto spôsobu nám zase bránia platné predpisy v školstve. Ak slovenčinár musí byť vo svojej „domovskej“ škole až do štvrtej, kým sa dostane k nám, je minimálne päť, alebo šesť hodín, deti v tomto čase už ťažko mobilizovať. Ale nevzdávame sa, spolu s vedením školy hľadáme ďalej riešenie – odpovedala predsedníčka.

Ešte niekoľko slov o aktivitách slovenskej samosprávy

V ďalšej časti našej návštevy okrem rôznych zaujímavých, resp. atraktívnych exponátov sme sa zoznámili s bohatou činnosťou slovenského zboru. Ako sme sa dozvedeli, ich najväčším podujatím spolu s Obecnou samosprávou je Oberačkový sprievod, kultúrny program a bál, o ktoré je každý rok v septembri veľký záujem. Majú rozmanité vzťahy s rôznymi slovenskými obcami v Maďarsku, práve pred našou návštevou podpísali dvojstrannú dohodu o spolupráci so slovenským zborom v Čuvári. S mnohými ďalšími obcami majú buď takéto dohody, alebo sa vzájomne navštevujú na tradičných kultúrnych podujatiach, ako napríklad v Ďurke, Jači, Kerepeši, Kesegu, Kóšpallagu, Maglóde. Tanečný súbor Fialka – ktorý slovenský zbor finančne podporuje – už vystupoval na mnohých miestach, vlani napríklad na Folklórnom festivale v rámci Veselej haravary vo Vacove. Pochodili aj Dolnú zem, neraz boli účastníkmi Žatevných dní v Sarvaši a samozrejme sa snažia zúčastňovať na akciách Spolku pripeštianskych Slovákov Dolina, resp. jeho členských obcí. Do Malej Tarče odcestovala skupina čomádskych Slovákov na predstavenia Slovenského divadla Vertigo už dva razy. Finančne podporujú aj výučbu slovenčiny v miestnej škôlke, ale nezabúdajú ani na žiakov základnej školy. Evanjelická cirkev organizuje tábor pre čomádske deti v partnerskej obci na Slovensku, v Sazdiciach, tento projekt slovenská samospráva tiež podporuje finančne. Kontakty so Sazdicami vybudoval súčasný čomádsky evanjelický duchovný János Lajtos, ktorý počas svojho pôsobenia v obci Nagybörzsöny tam chodieval pravidelne kázať po maďarsky. Zborová farárka Hana Peničková v Šahách, ktorá má na starosti evanjelikov aj v Sazdiciach, zase kázala po slovensky už aj v Čomáde. Na záver azda pre nás najoriginálnejší projekt čomádskej slovenskej komunity. Navštívili na Slovensku kraj svojich predkov, konkrétnejšie mestá a obce, z ktorých podľa čomádskych slovenských priezvisk a zemepisných názvov pravdepodobne pochádzajú (Baďan, Drieňová, Klenovce, Lučenec, Šipice atď.).

Cs. Lampert

Foto: CsL