Čo prezrádza protokol Juraja Krištoffiho?

Tešedíkove učenie a osveta mali zásluhu na tom, že sa ľudia na Dolnej zemi naučili zúrodňovať slané pôdy a lepšie obrábať zem, rozšírili pestovanie plodín o kukuricu, lucernu a iných plodín. Osvojili si vhodne spájať knižné znalosti s praktickými životnými skúsenosťami, teóriu s praxou a školu so životom. Samuel Tešedík v povolaní farára sa usiloval zmeniť hospodárstvo poddaných roľníkov na akúsi „poľnohospodársku manufaktúru“ s používaním jednoduchých strojov a s premyslenou deľbou práce. Nepriatelia o ňom šírili, že sa len ryje v zemi ako krt, čo je kňazskému stavu nedôstojné, deti neučí náboženstvu a miesto toho ich zamestnáva všelijakými ručnými prácami. V cirkevnom protokole (Szarvas Kristófii protokol 1754-1833) je uvedené ako prísažní obce predvolali 10. októbra 1794 Tešedíka na obecný úrad a chceli mu tam predniesť výhrady k spôsobu a metódam dovtedajšieho vyučovania sarvašskej mládeže. Podľa obsahu zápisnice Tešedík tvrdohlavo stál na svojich zásadách pokračovať v praktickom ústavnom vyučovaní, cirkev a obec chcela ho zmeniť na všeobecné evanjelické. Tešedík sa odmietol dostaviť na obecný úrad a chcel pred nich predstúpiť len v kostole. Keď tam predstavitelia cirkvi a obce prišli, Tešedík sa postavil pred oltár s bibliou v ruke a vyzval ich, aby sa každý z prítomných vyslovil, či súhlasí s jeho doterajším spôsobom vyučovania, a keď sa viac ako jeden vysloví, že si žiada zmenu, opustí zvolanú schôdzu, čo sa aj stalo. Pričom poznamenal, že si dáva rok na rozmyslenie, či bude v cirkvi pokračovať. Rokovania o budúcnosti sarvašského školstva pokračovalo na obecnom úrade až do konca januára 1795. V štvrtom bode protokolu je uvedené: „Sarvašská cirkev stavala školy preto, aby sa v nich učilo vyššie umenie, nie ako doteraz, že pre praslice dievčatá tak zhlúpli, že väčšiu starosť mali o praslice, zvlášť také, čo sa ťažko učili alebo sa nechceli učiť. Nikdy nebola zmienka, aby sa pri našich školách stavali fabriky a učebne boli založené krosnami a inými fabrickými nástrojmi. Od dvoch rokov boli tak preplnené, že naše deti pre nedostatok miesta v nich, museli trpieť zimou. Keby pri výstavbe škôl bolo spomenuté, že v nich budú fabrické prístroje, nedali by sme na ne ani halier. Teraz týmto rozhodnutím chceme dať tomu koniec. My týmto neodporujeme S. Tešedíkovi v jeho duchovných a školských poslaniach, chceme len, aby školy slúžili pre vzdelávanie a nie, aby sa do nich natískali veci, ktoré do nich nepatria. Ale ak S. Tešedík chce stavať také školy ako ich doteraz chcel mať, nech na to získa prostriedky a ak naše deti budú chcieť do nich chodiť, nebudeme mu v tom brániť, ale sa musia cvičiť v liternom (čítanie, písanie, rátanie...) a náboženskom umení. Príklad si máme brať z vyučovania v evanjelických školách na horných stranách, kde sa usilovne a fundovane vyučuje náboženstvo a literné umenie, ale u nás vychádzajú deti zo škôl, čoraz viac hlúpejšie.“ Aj z tohto dôvodu sa Sarvašania rozhodli pozývať nových učiteľov a zaručovať im vokátorom (zmluva učiteľa s obcou a cirkvou o dôchodku) spravodlivý plat. Hlavnou úlohou bolo vybrať nového piateho učiteľa, ktorý by zodpovedal všestrannému vyučovaniu, okrem spevu, organovania a literného umenia, bol zbehlý aj v jazykoch slovenčiny, „uhorčiny“ (maďarčiny) a latinčiny, tiež aj v aritmetike. Za dôležité si vytýčili, riešiť učiteľom platy, zvlášť za pohreby. Za tým účelom obec rozdelili na štyri sektory, kde každý učiteľ bude mať pridelený svoj, v ktorom od obyvateľov bude za pohreby platený podľa vokátora. Najvyšší plat popri troch učiteľoch bude mať rektor (učiteľ) – organista. Osobitne sa uvádza, že štvrtý učiteľ Jonáš Bajcsi si ponechal starý vokátor, ktorý v ňom nemá role, pridajú sa mu merice, i pohreby z jedného desiatku. Dohodli sa aj na tom, že ďalšieho učiteľa pôjdu hľadať na „horných stranách“ so schváleným pozývacím vokátorom. Za delegátov vyslaných do Gemera získať učiteľa určili Jána Šonkola a Juraja Radačovského. Najprv na próbu chceli pozvať učiteľa – kantora v Štítniku, ale ten si to rozmyslel, v Jelšave sa radili s farárom Pavlom Valaským, od neho odišli k seniorovi do Ratkovej a ten ich nasmeroval do Gemerskej Panice k Jurajovi Krištoffimu. Nakoniec uplynul aj rok, ktorý si stanovil Samuel Tešedík, aby sa obec dovtedy rozhodla, či mu dovolí v novej škole umiestniť fabriku, nakoniec sám od tohto zámeru ustúpil, a už to viac od obce nežiadal. Cirkev a obec sa dohodli, že podľa cirkevného práva, upravia potrebné regule spôsobu vyučovania, aby sa už podľa doterajšieho cirkvou predpísaného vyučovania, učitelia nemuseli obracať na jedného či druhého farára a rovnako to bude aj v ich platoch, kde sa vo vokátore stanoví ich plat, podľa schopnosti vyučovať. Konečná deklarácia bola prijatá na Obecnom úrade v Sarvaši 27. januára 1795. Týmito okolnosťami bol Samuel Tešedík prinútený roku 1796 svoj rozvíjajúci ústav zatvoriť. Pokorne sa nakoniec s rozhodnutím cirkvi a obce zmieril a vo svojej duchovnej práci naďalej usilovne pracoval. Ústav bol obnovený roku 1799, upustil však od praktických predmetov a zameral sa na výchovu učiteľov a úradníkov a úplne zanikol roku 1806. Jeho bohatá odborná knižnica sa rozpredala a inventár rozkradol. Spustnutú budovu roku 1834 dostalo do užívania gymnázium s vyučovacím jazykom latinským.

Spor Daniela Bocku so Samuelom Tešedíkom

Tu treba ešte pripomenúť, že na zánik Tešedíkovho ústavu malo vplyv, keď Samuel Tešedík ako prvý farár cirkvi a Daniel Bocko ako druhý farár, mali medzi sebou spory. Bockov spor s Tešedíkom spočíval v tom, že Bocko presadzoval humanistický smer výchovy a vzdelávania a tým vystupoval proti Tešedíkovmu Praktickému ekonomicko-priemyselnému ústavu, kde Tešedík presadzoval realistický pedagogický systém. Výsledkom týchto rozdielnych názorov bolo na návrh Bocka zriadenie nižšieho seniorátneho evanjelického gymnázia klasického smeru v Poľnom Berinčoku. Tento vážny spor riešili aj najvyššie cirkevné orgány, a čo bolo najhoršie, že ich spor sa snažila využiť pre posilnenie svojho vplyvu aj obecná vrchnosť, ktorá si chcela prisvojiť aj voľbu učiteľov. Odhodlanosťou a pevným postojom farára a seniora Gabriela Machulu, nástupcu Bocku, sa cirkev tomuto nátlaku ubránila. Žiada sa pripomenúť, že Daniel Bocko (1751 – 1806) ako dekan békešsko–banátskeho seniorátu sa zaslúžil o rozvoj slovenských škôl v tejto oblasti. Bol iniciátorom a mecénom Nižšieho seniorátneho gymnázia v Poľnom Berinčoku, na ktorom sa používal tzv. Bockovský učebný plán.

Z protokolu dlhoročného učiteľa Juraja Krištoffiho

Juraj Krištoffi, rodák zo Slavošoviec (2.4.1767 – 1831 Sarvaš), bol pozvaný roku 1795 za učiteľa a kantora do Sarvaša z Gemerskej Panice, kde bol tiež evanjelickým učiteľom a kantorom. Vo svojom prevažne po slovensky písanom cirkevnom protokole, zachytáva veľa vzácnych údajov a dokumentov, týkajúcich sa cirkevnej histórie a v nej najmä školstva. O svojom príchode v roku 1795 píše, že prišiel nielen za učiteľa, ale aj za kantora a organistu. Keď mu cirkev ponúkla bývanie v novej školskej budove, kde boli tri izby, kuchyňa, pitvor, špajza, komôrka, gang, učebne pre dve triedy, pokojne tam s rodinou býval štyri roky. Pri škole bol aj dvor, záhradka, štepnica (ovocná škôlka), maštale a sýpka na obilie. Ale keď prišiel za farára z Banskej Štiavnice superintendent Martin Hamaliar, stalo sa, že superintendent po roku bývania žiadal, že kým mu postavia novú faru, Krištoffiho požiadali, aby mu prepustil školský byt, a vrátil sa na starú faru. V starej fare býval päť a pol roka a uvádza, že si v nej vytrpel dosť nerestí. Až roku 1808 postavila cirkev na pozemku Martina Trhana a Jána Borguľu novú školskú budovu, kde bol aj byt, do ktorého sa Krištoffi presťahoval. Tehlová budova stála východne od kostola a richtárom bol vtedy Ján Kováč-Pavlov. Bola to stavba v tvare L, postavená z tehál, dlhá šesť siah, s gangom, dvoma izbami, kuchyňou, čeľadnej izby, špajze, obilnej komory a pivnice. Okrem zásluh richtára Jána Kováča-Pavlova, spomenul aj významný podiel jeho zástupcu Michala Rosíka a Michala Šimkovica, rečníka obce a ďalších dvanástich prísažných. Vyzdvihuje ich príklad, ktorým sa venujú výstavbe chrámu a jeho vnútornému vybaveniu, fary a školských budov tak, a že v Békešskej stolici sa podľa neho ťažko nájde podobný. Veď cirkev vydržiava dve fary, dve školy s učiteľmi a už myslí, čo ďalej podnikne v rozširovaní školského vyučovania. Od začiatku založenia obce, uvádza mená a priezviská učiteľov, ktorí učili chlapcov a dievčatá. Ešte predtým roku 1805 postavila cirkev školskú budovu pre dievčatá, 8 siah dlhú asi 4 siahami širokej svetlosti, vydláždená doskami. Na východnom konci bol byt učiteľa menších dievčat, v ktorom najprv býval Matej Čermák, ktorý tam zotrval do roku 1815. Na západnej strane od kostola stála stará, ale pohodlná stavba fary. Najprv tam býval učiteľ Juraj Melian, farár Samuel Tešedík, Daniel Bocko, roku 1803 Martin Hamaliar, 1805 – 1810 Juraj Krištoffi, po ňom notár Ján Salka, učiteľ najmenších chlapcov Samuel Tonsoris a v roku 1837 učiteľ starších žiakov Samuel Jekel. Na mieste, v ktorom býval učiteľ dievčat Gabriel Molitoris, kúpila obec nový byt pre notára od Ondreja Bohuša. Ten ho predal z dôvodu, že gróf Eszterházy ho vykázal na urbár, a tak Bohuš všetko v Sarvaši predal a odsťahoval sa do Temešváru, kde sa úspešne venoval krajčírskemu remeslu. V roku 1817 Krištoffi napísal, že v tom istom roku žilo v Sarvaši v 1500 domoch, 13 tisíc evanjelikov, 600 rímskych katolíkov, 70 gréckych katolíkov a 60 kalvínov.

Pôsobenie učiteľov

Prvým učiteľom roku 1723-1830 bol Daniel Deitsenschmiedt, ktorý začas učil chlapcov aj dievčatá. Po ňom samých chlapcov učili 1730 – 1755 Gregor Farkaš, 1742 – 1770 Ján Zacharides a s nim spoločne Ján Reguli, Matej Žirko a Štefan Zacharides. Po nich prišiel 1757 – 1774 Juraj Melian a s nim učili Ján Antony, Samuel Nahrer a Alexander Nizoňanský. Postupne prichádzali ďalší, roku 1787 Ján Molitoris a 1805 – 1814 Ján Braxatoris a 1774 – 1794 Krištof Klein. Za nimi v poradí 1787 – 1799 Daniel Zolnensis, 1787 Ondrej Tešínsky a 1787 – 1800 Jonáš Bajcsi, za ktorým už prišiel roku 1795 autor cenných zápisov v cirkevnom protokole Juraj Krištoffi. V čase, keď Krištoffi zapisoval svoje poznatky do cirkevného protokolu, jeho spolupracovníci – učitelia boli Ján Považay, 1810 – 1815 Ján Rolko, a 1805 – 1811 Ján Pospiš. Dievčatá osobitne učili Juraj Farkaš, Juraj Zacharides, 1775 – 1795 Jonáš Farkaš. V roku 1810 učiteľmi okrem Krištoffiho boli Gabriel Molitoris, a 1795 – 1831 Matej Čermák, 1811 – 1831 Ján Kollár (zať J. Krištoffiho). Školská budova bola postavená v čase, keď boli farármi Samuel Tešedík a Martin Hamaliar, ktorý po štvorročnom pôsobení v Sarvaši umrel na porážku. Po ňom za kaplána prišiel Ondrej Straňák. Školy v tom čase viedli učitelia, latinskú Juraj Krištoffi, strednú Tomáš Bajcsi, začiatočníkov chlapcov Ján Pospíš, väčšie dievčatá Gabriel Molitoris, menšie dievčatá Matej Čermák. Richtári a prísažní Sarvaša 1810-1811 : notári Samuel Doleschal, Ján Salka, junior, hlavný richtár Michal Rosík, sudca Michal Šimkovic, boženíci a prísažní Juraj Radačovský, Ján Kováč-Pavlov, Ondrej Bobuoš (Bobôš), Juraj Boroš, Juraj Rideg, Ján Zuberec, Juraj Gál, Ján Považay, Ján Ponický, Juraj Belopotocký, Martin Ostrolúcky, Ján Balay, Juraj Kerdík. Kostolníci: Ján Prjevara, Pavel Branner, žiaci Ján Baltazár, Ján Doleschal, Ján Salka. Po Krištoffiho zápisoch nastúpili ďalší učitelia 1816 – 1855 Žigmund Chovan (zať J.Krištoffiho), 1829 – 1845 Juraj Marček, ktorý prišiel z Pitvaroša a učil na tušiackej strane, od roku 1829 Daniel Lesich, prišiel z Lieblingu (Banát), učil na asódskej strane. V roku 1829 cirkev mala už 7 učiteľov. Ďalší 1843 – 1851 Samuel Chovan, 1843 – 1868, Ľudovít Zvaríni 1845 – 1874 Karol Novák, 1845 – 1851 Ján Jakubovič, 1846 – 1869 Ján Dlhý... Na samom konci 19. storočia si už niektorí učitelia menili aj priezviská, napríklad Ján Paulenda na Pataki a Gabriel Opavský na Pastori, Ján Jakubovič na Kemény.

Keď umrel Juraj Krištofii, na jeho miesto prešiel Ján Kollár spolu so Žigmundom Chovanom, a keď čoskoro umrel aj Ján Kollár, jeho nástupcom sa stal Martin Čillag, ktorý potom spoločne s Chovanom na tušiackej strane učili menších a väčších chlapcov, Samuel Jekel na tušiackej strane menšie a väčšie dievčatá spolu. Vtedy mala už cirkev sedem škôl, štyri vyššie a tri nižšie. V roku 1803 navštevovalo sarvašské evanjelické školy 945 žiakov, 1806 – 1092, 1808 – 1248, 1812 – 1269, 1815 – 1328, 1821 – 1154.

Učiteľský pozývací vokátor (dôchodok) Juraja Krištoffiho z 26.1.1795

1. Štvrtú čiastku z celkového dôchodku budete užívať z obce. 2. Zo strany mesta budete brať školské dávky, od každého gazdu so záprahom pol kily (15 kg) žita, od tých, ktorí nemajú záprah poldruha mýtovníka, od ženatých sluhov pol mýtovníka. 3. Budete mať svoje role pol sedenia alebo sesie (celá sesia 13 ha) , ktoré si dáte obrábať na vlastné náklady, za to dostanete od obce každoročne od mesta 25 rýnskych zlatých. 4. Zo strany obce budete prijímať potrebný plat, od každej pohrebnej kázni 5 grošov, polkázne 4 groše, so spevom ďalšie 3 groše, od pohrebných veršov 7 grošov. 5. Za výročné kantácie dostanete od mesta 30 rýnskych zlatých. 6. Z ofery na výročné sviatky vám bude patriť tretina. 7. Zo spovednej ofery bude vám patriť šestina, oblátky, ale oblátky k svätej Večere Pánovej, ste povinný pripraviť s vášho obilia. 8. Namiesto koledy dostanete 30 rýnskych zlatých. 9. Každoročne dostanete od poctivej obce 4 vozy sena a dve siahy dreva na prípravu oblátok k Večeri Pánovej. 10. Namiesto všeobecnej hostiácie 12 rýnskych zlatých. 11. Ďalej každoročne za vyučovanie detí 60 r. z., v hotových peniazoch 50 r. z., za organovanie 20 r. z. 12. Drevo na kúrenie dostanete podľa vašej potreby. 13. Záhradku pre vašu potrebu vám pridelí obec. 14. Konopisko a kapustnisko vám zorie a zaseje obec. 15. Každú sobotu od Gregora do Michala sú vám školopovinné deti prinášať vajce a raz ročne aj jedného kohúta. 16. Dostanete jednu kilu kaše pripravenú z pšena, pochádzajúceho z mlyna. 17. Namiesto žita, ako štvrtú čiastku na pečenie chleba, vám obec každoročne dá 35 hotových chlebov.

Ján Jančovic

Foto: autor