Koncom mája Slovenská samospráva II. obvodu Budapešti na čele s predsedníčkou Evou Szvitilovou podnikla 5-dňový poznávací zájazd po západnom Slovensku, po stopách Ľudovíta Štúra a Milana Rastislava Štefánika.
Za východiskový bod si vybrala Trenčianske Teplice – malebné kúpeľné mestečko 16 km od Trenčína, sídla pána Váhu a Tatier Matúša Čáka. Dôvod bol prozaický – ležia kúsok od diaľnice, sú približne rovnako vzdialené od všetkých zvolených cieľov a je tam v prekrásnom údolí obklopenom vysokými vrchmi porastenými hustými lesmi bohatý výber hotelov s prijateľnými cenami.
Spoznávanie kraja sa začalo tesne za hranicami, veď v Komárne si nemožno nepozrieť pevnosť, dôstojnícke kasíno či Nádvorie Európy, ako aj pekne upravené centrum mesta. V Hurbanove bolo v minulosti niekoľko kaštieľov, jedným z prístupných verejnosti je Kaštieľ Steiner. Vybudovali ho roku 1901 na objednávku Michala Steinera Péterháziho.
Nakoľko majiteľ roku 1932 umrel bez dediča, kaštieľ sa dostal do vlastníctva Kolomana Steinera, syna jeho brata. Dcéra nového majiteľa Edita tu bývala do roku 1997, potom sa odsťahovala k dcére do Švajčiarska. Po roku 1989 v časti budovy fungovala základná umelecká škola, neskôr objekt odkúpila a. s. Heineken Slovensko. Nový majiteľ dal kaštieľ zrekonštruovať a zriadili tu reprezentatívnu reštauráciu Zlatý Bažant. Jej návšteva je spojená s prehliadkou miestneho pivovaru, na čo sme, žiaľ, nemali čas a tak sme si kaštieľ obklopený košatými stromami pozreli len zvonku.
Starobylú Nitru, najstaršie mesto na Slovensku, o ktorom prvé historické zmienky pochádzajú z roku 828, dobre poznáme a vždy nás dojme, keď si uvedomíme, že sa prechádzame po miestach, kde pred viac ako 1100 rokmi žili Pribina a Svätopluk. V panoráme mesta sme sa kochali aj z reštaurácie penziónu Hoffer s obrovskou ponukou typických slovenských jedál, ktorú vám môžeme vrelo odporúčať. Jej kapacita je nad 500 miest, ale v stredu v čase obeda nebolo jednoduché nájsť voľný stôl. Ešte šťastie, že obsluha je blesková a nával hostí zvláda bez problémov.
Západné Slovensko je bohaté na kúpeľné mestá. Jedným z najznámejších sú Piešťany. Tu sme si pozreli kúpeľnú časť na ostrove medzi ľavým brehom Váhu a mŕtvym obtokovým ramenom rieky. Prešli sme sa aj po známom Kolonádovom (Sklenom) moste spájajúcom Kúpeľný ostrov s mestom. Vybudovali ho začiatkom 30. rokov minulého storočia. Je to najdlhší krytý most na Slovensku priam stvorený na prechádzky už aj preto, lebo je bezbariérový a sú na ňom umiestnené lavičky, na ktorých si môžu pohybovo obmedzení ľudia oddýchnuť a sledovať prekrásnu panorámu pokojnej hladiny Váhu, udržiavané parky a siluety hotelov a liečebných domov. Pri vstupe zo strany mesta stojí svetoznámy symbol uzdravujúcej sily tunajších kúpeľov, socha barlolamača z roku 1933. Po prehliadke centra mesta sme opustili ostrov. Zastavila som pred závorou, aby som zaplatila poplatok za parkovanie, keď sa ku mne rozbehol strážca. Už zďaleka gestikuloval a kričal: „Nevhadzujte tam mince, vy nemusíte platiť, veď máte parkovaciu kartu pre zdravotne postihnutých. Vráťte sa do hociktorého hotela, tam vám na recepcii lístok zaregistrujú a poplatok odpíšu.“ Milo ma prekvapil, pretože na Slovensku platia iné pravidlá ako v Maďarsku. Vozidlo s takouto kartou môže bezplatne parkovať len na mieste na to vyhradenom, inde musí platiť. Tu treba dodať, že počas piatich dní ma ochrancovia zákona neprenasledovali svojou pozornosťou.
Príjemným prekvapením bol aj príchod do Garni hotela Praha. Nemohli sme netrafiť – budova náročne obnoveného trojhviezdičkového hotela hneď upútala zrak. Parkovisko medzi veselo zurčiacim potokom a budovou bolo síce plné, ale recepčný nám hneď urobil miesto. Ba nemuseli sme sa trápiť ani výstupom po niekoľkých schodoch – priamo z parkoviska premával výťah. Personál príjemný, ústretový, všade čistota a izby k našej najväčšej spokojnosti. Po náročných celodňových programoch sme si tu mohli skutočne odpočinúť.
Čo všetko sme si pozreli? Keďže tento kraj je bohatý na hrady a zámky, nemohli sme obísť Nitriansky, Čachtický, Trenčiansky, Beckovský, Bytčiansky, Oravský, Bojnický, Smolenický hrad a Červený Kameň. Sú medzi nimi najstaršie i najmladšie, niektoré sa zachovali ako renovované ruiny, iné na rekonštrukciu ešte čakajú, ale sú medzi nimi také, ktoré prekrásne obnovili a ktoré nadchnú návštevníkov dobovým interiérovým zariadením. Na podrobnú prehliadku všetkých sme nemali šance, zopár sme si pozreli z podhradia, niektoré z nádvoria, ale tie najzachovalejšie v spoločnosti sprievodcov. Navštívili sme aj Žilinu, kúpele Rajecké Teplice, Rajeckú Lesnú so slovenským betlehemom, ale odbočku na Čičmany som, žiaľ, prehliadla, a tak sme prefrčali mimo. Veľká škoda!
Jeden deň sme venovali spomienke na Ľudovíta Štúra a Milana Rastislava Štefánika. Naša cesta viedla cez slovenský Rím – Trnavu, ktorá sa v roku 1543, v čase osmanskej hrozby, stala sídlom ostrihomského arcibiskupstva a prevzala úlohu kultúrneho a cirkevného centra Uhorska. O rozvoj mesta sa vo veľkej miere zaslúžil kardinál, arcibiskup Peter Pázmaň. V 17. storočí tu založili univerzitu, ktorú na pokyn Márie Terézie roku 1777 presťahovali do Budína. Z auta sme si pozerali monumentálne mestské hradby a inštinktívne sme sa snažili nájsť v preplnených uliciach miesto na zaparkovanie čím bližšie k centru. Tak ako slepé kura zrno nájde, aj nám sa podarilo zastaviť pár metrov od historického jadra mesta. Nepotrebovali sme veľa času na prehliadku námestia s mestskou vežou, Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa a kostola Najsvätejšej Trojice.
V Modre priamo na námestí, na ktorom sa od roku 1938 týči socha Ľudovíta Štúra, stojí dom, v ktorom žil najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života, vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia a kodifikátor spisovnej slovenčiny. Tu vychovával siroty po svojom bratovi Karolovi a tu sa venoval literárnej práci. V tomto dome 12. januára 1856 podľahol následkom zranenia. Pochovaný je na miestnom cintoríne. Na mestskej radnici je inštalovaná stála výstava o živote a diele Ľ. Štúra.
Po hodine jazdy smerom na sever sme vzdali poctu ďalšiemu velikánovi slovenských dejín – M. R. Štefánikovi. Na vrchu Bradlo, týčiacom sa nad jeho rodnou obcou Košariská, sme sa preniesli do trocha bližšej minulosti. Štefánik sa narodil roku 1880 v rodine miestneho evanjelického farára ako jedno z 12 detí. Na strednej škole študoval v Bratislave, Šoproni a v Sarvaši, kde aj zmaturoval. Vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prahe. Roku 1904 s čerstvým diplomom odišiel do Paríža. Stal sa z neho uznávaný astronóm, zaradil sa do parížskeho vedeckého sveta a stal sa svetobežníkom. Vo svetovej vojne bol vojenským letcom, neskôr generálom francúzskej armády. M. R. Štefánik bol zakladateľom česko-slovenského štátu, jeho prvým ministrom vojny. Mal najväčšiu zásluhu na formovaní česko-slovenského zahraničného odboja. Zahynul pri leteckom nešťastí 4. mája 1919 neďaleko Bratislavy. Pochovaný je v monumentálnej mohyle na Bradle. Najskôr sme si z výšky pozreli jeho rodnú obec, potom sme sa vybrali k jeho rodnému domu, kde je zriadené múzeum.
Z Košarísk je čo by kameňom dohodil na Myjavu, kde sme mali dohodnuté stretnutie s členmi chýrneho súboru Kopaničiar. Ešte predtým sme si pozreli Múzeum Slovenskej národnej rady a rekreačné stredisko na Starej Myjave, rozprestierajúce sa pri priehrade na riečke Myjava. V zime si tu možno zalyžovať, v lete prenajať chatu, kúpať sa, rybárčiť a využívať niekoľko ihrísk na rozhýbanie tela.
Členovia súboru Kopaničiar mávajú každý piatok večer skúšku v Kultúrnom dome Samka Dudíka. Privítali nás so širokým úsmevom, veď sme sa spoznali pred tromi rokmi, keď na naše pozvanie vystúpili na Dni II. obvodu Budapešti. Muzikanti nám na našu prosbu zahrali aj myjavskú hymnu a mládež predviedla Myjavský čardáš. Rozlúčili sme sa so sľubom, že o rok sa pokúsime zorganizovať vystúpenie súboru nielen v Budapešti, ale aj v ďalších dvoch mestách, takže na najbližšom Dni Slovákov v Maďarsku v Békešskej Čabe budeme mať za úlohu nájsť partnerov pre tento projekt.
Cestou domov sme sa zastavili v Bratislave. Mali sme pred sebou posledných dvesto z tisícpäťsto kilometrov a za sebou množstvo zážitkov a krásnych spomienok.
V. Zsákaiová Držíková
Foto: Ľ. Fallerová