Na maďarskej časti Dolnej zeme je všeobecne známe, že terajšie župné mesto Níreďháza, vo vtedajšej Sabolčskej stolici, založili békešskí Slováci, ktorých na svoje majetky prostredníctvom najatého impopulátora – organizátora, sarvašského čižmárskeho majstra Jána Petrikoviča, v rokoch 1753 – 1754 kolonizoval zemepán, gróf František Károly.

Už v prvom roku 1753 sem s prvými osadníkmi okrem impopulátora prišiel aj čabiansky evanjelický farár Martin Vandlíks učiteľom Tobiášom Medveckým. Začiatky osídľovania a problémy okolo neho, vrátane pôsobenia farárov a učiteľov, na základe archívnych dokumentov spracoval a v pamätnej cirkevnej knihe (1753 – 1820) s názvom Protokol aneb kniha cirkevní... zapísal evanjelický farár Samuel Schmál. V písaní tohto protokolu – kroniky, rovnako v slovakizovanej češtine – bibličtine, po S. Schmálovi pokračoval od roku 1831 učiteľ Samuel Nagy, ktorý prepísal aj prvé záznamy S. Schmála, ale ten sa viac zameral na školstvo a najmä na pôsobenie učiteľov.

Pôsobenie učiteľov

Prví dvaja evanjelickí kantori – učitelia Tobiáš Medvecký a Martin Johanides boli katolíckou vrchnosťou za pomoci stolice perzekvovaní a vyhnaní. Martin Johanides sa vrátil domov, do Poľného Berinčoka. Ďalším evidovaným bol Jestrabíni, aj ten tu bol krátko, odišiel do Lukovíšť a Oždian. Po ňom to s ťažkosťami skúšali Ján Porubský a Štefan Pap, po ktorých odchode tu musel vypomáhať aj bývalý prenasledovaný a zo začiatku grófom skrývaný farár Martin Vandlík. Ukázalo sa, že získať trvalého učiteľa – kantora bolo napriek veľkým snahám cirkevnej obce problém. Dlhšie nevydržal ani prešovský študent Ladislav Berzencey, ani Šarišan Štefan Pap. Podľa autora školskej kroniky Samuela Nagya, spoľahlivý a úplný údaj je o Matejovi Mihókym, ktorý sa narodil 5. 4. 1745 v Toporci, otec Ján, matka Anna Horváthová. Študoval v Prešove, Kežmarku a Šarišskom Potoku. Roku 1772 začal učiť v slovenskej škole v Košiciach, 1780 v Sabinove, 1784 – 1789 opäť v Košiciach, a v tom istom roku prišiel do Nireďházy, kde učil 22 rokov. Zákon z roku 1791 vytvoril nový stav, že protestanti mohli žiadať zakladať potrebné školy. Níreďházske evanjelické spoločenstvo bohato využilo túto príležitosť. V roku 1792 bola zriadená samostatná trieda pre dievčatá a ich učiteľom sa stal Adam Juráni, narodený 1766 v Oravskej Párnici. Študoval v Istebnom, Necpaloch, Štítniku, Dobšinej a keďže sa chcel naučiť po maďarsky, aj v Miškovci. V Níreďháze pôsobil až do svojej smrti roku 1820. Roku 1768, keď stoliční úradníci riešili sťažnosti katolíckej vrchnosti na cirkevných predstaviteľov tunajších slovenských evanjelikov, zisťovali aj ich celkový počet. Bolo ich 3804, z toho 509 gazdov s pozemkami, 427 s polpozemkami, 895 žien, 1725 detí, sluhov a slúžiacich 248. V roku 1802 sa vyučovalo už v šiestich školách a o dva roky neskôr zamestnali piatich učiteľov. Ďalšie školy boli založené v osadách (tane – bokory). V roku 1803 prišiel za učiteľa – kantora rodák z Moldavy (1768) Ján Király. Aj on pôsobil v Níreďháze do svojej smrti roku 1828. Sabinovčan Michal Burghart prišiel učiť roku 1811, ale už roku 1817 odišiel do Banskej Štiavnice a nakoniec učil v Asóde. Po dlhšom hľadaní predstavitelia cirkvi našli v Šarišskom Potoku vhodného kandidáta, súkromného učiteľa, gelnického rodáka (1796) Samuela Kolmana. Po próbe (skúške v kostole a v škole) ho roku 1817 prijali za svojho učiteľa. V Níreďháze učil 32 rokov, kde aj zomrel roku 1849 vo veku 53 rokov. Pri hľadaní učiteľa pre staršie žiačky získali roku 1820 v gemerskom Štítniku miestneho rodáka Pavla Tregjara. V Níreďháze učil do svojej smrti roku 1871. Narastajúci počet žiakov si vyžadoval zriadiť novú školu. Za učiteľa Dolnej školy prišiel roku 1826 rodák (1797) z Hanušoviec, Juraj Štofan. Aj on tu učil do konca svojho života roku 1841. Po štúdiách v Prešove a v Levoči, roku 1826 sa stal učiteľom prvýkrát miestny rodák (1793) Matej Mihálik, kde jeho otec Matej bol čižmárskym majstrom. Učiť začal v Bočnej škole, ktorá bola zriadená v dome miestneho remeselníka, ale od roku 1835 už v novovybudovanej škole, ktorá slúžila pre žiakov z celého dolného konca. Zomrel v rodisku roku 1843 ako 50-ročný. Nájsť vhodného kandidáta za evanjelického učiteľa alebo kantora – učiteľa pre osamelú evanjelickú cirkev v Sabolčskej stolici zostávalo trvalým problémom. V cirkevnom archíve nachádzame časté body zo zápisníc predsedníctva níreďházskej cirkvi, kde je menovite určená delegácia popredných členov predsedníctva, ktorá sa so schváleným písomným pozývacím vokátorom vybrala najčastejšie do Gemera, Šariša, Abova ... hľadať cirkevného učiteľa a kantora. To je aj príklad, keď roku 1828 na takejto vyhľadávacej ceste našli v Gemerskej Polome rodáka z Jelšavy (1802) Martina Čilaga, ktorého potom roku 1829 uviedli do úradu. Ten však po troch rokoch odišiel za učiteľa do Sarvaša. V roku 1833 prijal učiteľské miesto v škole, ktorá niesla názov Vetší škola pro dítky mužského pohlaví so 186 žiakmi ďalší miestny rodák Samuel Nagy (*1809 Níreďháza – +1850 Níreďháza), jeho otec Pavel zo Sabinova bol tunajší farbiarsky majster a mešťan. Roku 1836 túto školu premenovali na Čítarskú školu mužského pohlavia a roku 1843 ju zmenili podľa Zay-Uhrovho plánu (gen. dozorca ev. cirkvi Karol Zay) a vyučovali v nej aj podľa iných maďarizačných reforiem. Jej učiteľom sa stal roku 1833 už uvedený Samuel Nagy. Keď roku 1832 zriadila cirkev ďalšiu školu pre najmenšie deti na Hornom konci, chcela ju dostať na takú úroveň ako bola škola na Dolnom konci. Bolo však už žiaduce hľadať takého učiteľa, ktorý by vedel vyučovať maďarský jazyk a ovládal aj organ. Opäť sa určená delegácia z cirkevných predstaviteľov vybrala hľadať so salariumom (vokátorom) v kapse vhodného učiteľa pre uvedený cieľ. Písomné salarium kandidátovi ponúkalo 500 zlatých, 6 keblov žita, 2 keble pšenice, 2 siahy dreva na kúrenie. Takého učiteľa Pavla Bierbrunanašli v Tokaji, ktorý predtým pobudol ako inštruktor v Miškovci a istý čas bol aj profesorom v rožňavskom gymnáziu. V Níreďháze vydržal iba 10 mesiacov. Cirkev mala už troch učiteľov a potrebovala štvrtého, ktorý by organoval aspoň pri nedeľných bohoslužbách. Vhodného učiteľa Samuela Šustekasa im podarilo nájsť v santovskej škole, ktorý najprv súhlasil, ale predsa sa vrátil domov. Keď však prišli za ním s novým výhodnejším vokátorom, ponuku prijal. V októbri 1833 ho s rodinou priviezli do Níreďházy na troch vozoch. Samuel Šustek sa narodil roku 1806 v Slovenskej Ľupči, kde jeho otec Ondrej, mešťan, bol krajčírskym majstrom. Študoval doma, nemčinu v Dobšinej, potom v Ožďanoch, filozofiu a teológiu v Banskej Štiavnici, 1828 v Prešove. Ako učiteľ začínal v Štítniku, Prešove, skadiaľ odišiel do Santova. Zomrel v Níreďháze roku 1850 ako 44-ročný. Poznáme aj mená neskorších učiteľov vyučujúcich po slovensky, a to aj na sálašoch – bokoroch. Na začiatku 19. storočia cirkev zriadila nižšie gymnázium, ktoré nazývali profesorským a zodpovedalo prvým dvom triedam na gymnáziu. Keď neskôr z neho vzniklo hlavné gymnázium, to už slúžilo na výchovu učiteľov podľa maďarizačných zákonov. S rovnakým cieľom bola v roku 1846 zriadená prvá detská mestská škôlka. Prvý záznam o príkaze farárovi kázať na bohoslužbách po maďarsky je už zo zasadnutia predsedníctva cirkevného zboru, konaného 14. 6. 1823, keď bol schválený vokátor kaplána, neskôr farára Tomáša Greguša, ktorý vyučoval náboženstvo. V treťom bode uznesenia je napísané – „Pretože krajinské zákony so sebou prinášajú, aby sa reč uhorská rozširovala po celej vlasti z toho dôvodu, že je to cirkevná potreba. Preto sa cirkevnému úradu školskou vrchnosťou ukladá: – Raz do mesiaca sa má sväté kázanie konať v uhorskom (maďarskom) jazyku“.

Pastiersky list Potiského superintendenta Pavla Jozeffyho

Značnú odozvu vo verejnosti mal aj Pastiersky list Potiského superintendenta Pavla Jozeffyho k ev. a. v. cirkvi níreďházskej proti zneužívaniu vyučovania náboženstva na maďarizačné ciele. Predstavenstvo cirkvi po postupnej predbežnej maďarizácii svojich škôl v ostatných predmetoch pristupuje roku 1836 i k pomaďarčovaniu náboženstva vo svojich cirkevných školách. Biskup Jozeffy v liste 6. 12. 1839 adresovanom cirkvi stavia sa proti takému postupu a vyzýva miestny konvent, aby sa náboženstvo vyučovalo iba v materinskej reči. Farárov napomína k dozoru nad plnením tohto uznesenia a učiteľom prísne zakazuje vyučovať náboženstvo inak ako rozhodnú rodičia. Vec sa dostala k verejnosti zásluhou slovenského korešpondenta časopisu Květy, ktoré ju uverejnili roku 1840. Na základe toho pokračovali útoky v maďarskej tlači proti Jozeffymu. V superintendencii patrili počtom maďarskí evanjelici len k šestine. Proti tejto správe v Květoch odpovedal v časopise Társálkodó hlavný dozorca ev. cirkvi v Níreďháze, lekár Ľ. Karlovský, v článku uisťuje maďarskú verejnosť, že i v cirkvi sú každú druhú nedeľu maďarské bohoslužby a od príchodu Jozeffyho listu dokonca popoludní aj s katechizmom. Vo vyšších triedach škôl po príprave v nižších triedach je vyučovanie výlučne maďarské. Len náboženstvo sa vyučuje v zmysle konventuálneho rozhodnutia po maďarsky a slovensky. V roku 1880 sa v Níreďháze k slovenskej národnosti hlásilo 9211 obyvateľov, roku 1930 už iba 120, ale napriek tomu sa v rokoch 1946 -1948 na Slovensko z Níreďházy presídlilo 4506 Slovákov. Podľa sčítania ľudu v roku 2011, sa tu k slovenskej národnosti prihlásilo 189 obyvateľov.

Z posledných, ktorí učili po slovensky

Z neskorších učiteľov, ktorí učili chlapcov a dievčatá po slovensky v osobitných triedach, boli Štefan Kubačka, ktorý učil prvý a druhý ročník dievčat, chlapcov Ľudovít Máčanský, tretí ročník dievčatá v jednej triede Ondrej Rusa a v druhej Ľudovít Bocko, chlapcov tretí ročník v jednej triede Karol Mráz a v druhej Július Verner, dievčatá v štvrtom ročníku Ľudovít Štofan a chlapcov Andrej Ruhmann, dievčatá v piatom a šiestom ročníku Július Szenty a chlapcov Štefan Pazár. Na sálašoch – bokroch, Antalovom učil Ján Mráz, Benkovom Eduard Droppa, Ujtelekiovom Gustáv Béler, Šoškútskom Daniel Schön, Šuľanovom Jozef Vietoris, Šípošovom Aurel Nandrássy, Nádašiovom Samuel Gabriely, Mandovom Aurel Petrikovič, Halmošovom Ľudovít Prístavka. V roku 1843 v knižnici, ktorá sa zachovala v budove níreďházskej starej evanjelickej školy, sa našla drobná literatúra a učebné pomôcky. Okrem zachovaných učebných textov boli medzi nimi učebnice s názvami „Dwa wespolek srozumidtedlné slowa“ , „Welké litery“, „Slow poznáwaní“, „Prawé psáni“, „Mrawné predpisy“, „Pekné psání“, „Počty“, „Učení se na spamet“, „Regule zdrawí“, „Vypowedy písma Svatého“, „Desatoro Boží prikázaní“, „Články wíry“, „Krest swatý“, „Swatá wečere Páne“, „Modlitby“, „Píseň ranní“, „Píseň večerní“, „Píseň o kríži“, „Školské nástroje“, „Školský porádek a káraní“, „Rodičowé“, „Poznamenání“. Zaujímavá je tiež písomná príprava učiteľov, keď slovenských žiakov učili maďarskú výslovnosť. „Učiteľ sa pýta: Ako vyslovíte toto slovo könyv, (kniha), nie kéňf, ale tak, že stiahnite spolu svoje ústa na literu ö, napíšem vám to na tabuľu a vy mi to viackrát opakujte“. Nedávno ešte slovenský jazyk vyučovali výlučne v Základnej škole na samote Mandabokor učiteľky zo Slovenska a rovnako vo Veľkom Čerkesi domáci rodák Jozef Pokoracký.

Ján Jančovic

Foto: archív/kan, internet