Prečítajte si, o čom písali naše noviny pred niekoľkými rokmi.

Pred 52 rokmi

Akcia súkromnej bytovej výstavby pedagógov aj v Pilíši

Len čo vyšlo vládne nariadenie podporujúce akciu súkromnej bytovej výstavby pedagógov, hneď mnohí pedagógovia využili jej výhody aj pod Pilíšom. Učiteľ Alojz Dušanek v Mlynkoch už aj buduje rodinný dom. V obci vyučuje od roku 1955. Má síce služobný byt, no jeho dávnou túžbou bolo mať vlastný domček. V čom vlastne spočíva podstata nariadenia? Štátna pôžička bez úrokov. Každý pedagóg môže dostať 150 tisíc forintov štátnej pôžičky v prípade, že vie preukázať ďalší obnos potrebný k výstavbe v hotovosti. Pôžička sa má splatiť od nasťahovania sa do domu behom 20 rokov v 450-forintových mesačných splátkach. Pedagógovi, ktorý vyučuje na jednom mieste 10 rokov, štát odpustí z pôžičky 22 500, po 15 rokoch 45 tisíc forintov. (36/1966)

Pred 45 rokmi

Veľký záujem o patentnú Slovenskú piváreň v Budapešti

Pohostinský podnik V. obvodu Budapešti v centre mesta (na ulici J. Bihariho) sa obohatil novou pohostinskou jednotkou: patentnou Slovenskou pivárňou. Vnútorný architekt podniku Alexander Mikó bol na osemdňovej študijnej ceste v Nízkych Tatrách, aby skúmal a študoval zariadenia tamojších pivární. Ako vysvitlo jeho námaha nebola daromná. Vkročiac do pivárne, prijíma hostí originálna atmosféra hornatého kraja Slovenska. Z dreva sú stoly, lavice, povala, a steny sú obložené tiež drevom. Jedálny lístok zostavujú tak, aby čím lepšie boli zastúpené slovenské špeciality: bryndzové halušky zapíjané žinčicou, strapačky, syrové guľky, nitrianske pagáče, tvarohový koláč s kôprom. Tieto chutné, výborné špeciality ani nemožno inším „zaliať“ ako výborne chladeným šarišským pivom. (35/1973)

Pred 25 rokmi

„Aké máme šťastie, že žijeme tu, kde sú práva menšín prvoradé“

Keď prišlo oznámenie o tom, že po troch týždňoch od spustenia našich regionálnych programov sa vysielací čas národnostných relácií Maďarského rozhlasu zmení, dostala som hysterický záchvat. Mladí kolegovia na mňa hľadeli s vyvalenými očami, keď som vykrikovala, že tých odporných Slovákov nemali prijať do Rady Európy, lebo čo hore na „Felvidéku“ robia s národnosťami (rozumej Maďarmi) je proti ľudským právam a aké máme šťastie, že žijeme tu, kde sú práva menšín prvoradé. A mala som chuť všetko roztrhať, rozdupať a zničiť, lebo nás jednoducho opľuli. Vtedy mi vyvstal pred očami sladkokyslý úsmev jedného zo šéfov po januárových rozhovoroch, ktorý, ako som dobre pochopila, hovoril: „Chceli sme byť spravodliví a demokratickí, ale ak to inak nejde, pôjdeme cestou príkazov zhora.“ (33/1993)

Pred 10 rokmi

Ružena Komjáthiová z Veňarcu o svojom vzťahu k slovenčine

„Otcova rodina pochádzala zo Slovenska, otec si pomaďarčil priezvisko z Bélika na Gimesiho, čím chcel zachovať názov svojej rodnej dediny, ktorú premenovali na Jelenec. Ako univerzitný profesor sa dostal už s nami, teda s rodinou do Bratislavy, pôsobil na Katedre maďarčiny ako lektor. Žili sme v hlavnom meste Slovenska tri roky, v materskej a v základnej škole som si osvojila základné jazykové frázy slovenčiny. Doma som sa neozvala po slovensky, pritom k nám chodili na návštevu aj Slováci, ale ja som si to nejako rozlíšila: v škôlke po slovensky, doma po maďarsky.“ (36/2008)