Niečo o ich autorovi Jurajovi Jančovicovi

Od sťahovania Slovákov do Peštianskej stolice a následne na Dolnú zem uplynulo už viac ako tristo rokov a neprebádané cirkevné archívy už od prvých rokov osídľovania jednotlivých osád a miest skrývajú z tohto obdobia veľa vzácnych dokumentov písaných aj v slovakizovanej češtine (bibličtine).

Nachádzame ich aj v roku 2011 založenom Alberti (od roku 1950 obec spojená s Iršou a nesie názov Albertirša), ktoré si roku 2011 pripomenulo trojsté výročie svojho založenia. V tom istom roku bolo aj 200. výročie narodenia významného slovenského dolnozemského jazykovedca a spisovateľa Štefana Jančoviča, tunajšieho rodáka. To bol aj dôvod, pre ktorý som sa vtedy ako účastník podujatia rozhodol priamo na mieste nahliadnuť do vzácnych cirkevných dokumentov, ktoré prezrádzajú najmä históriu školstva, ktorá neoddeliteľne súvisí s albertskou evanjelickou cirkvou. Pripomeňme, že už v prvom roku osídlenia Alberti si slovenskí evanjelici priviedli so sebou farára v osobe Bedricha Claudíniho. Celý čas medzi nimi ako farári a učitelia pôsobili významné osobnosti. Spomeniem aspoň Samuela Tešedíka st., ktorý tu bol v poradí štvrtým farárom, pôsobil v rokoch 1740–1744, keď sa mu tu narodil roku 1742 syn Samuel – reformátor uhorského školstva, hospodárstva a duchovného života.

Zo životopisu autora dejín školstva

Otcom Štefana Jančoviča bol miestny učiteľ Juraj Jančovic(po latinsky Georgius Jantsovitz), autor vzácneho 17 stranového rukopisu, zachytávajúci prvých stodesať rokov albertského školstva. Tieto dejiny sú napísané v biblickej češtine, vtedajšej bohoslužobnej reči slovenských evanjelikov, ktorých školy a učitelia boli súčasťou evanjelických zborov. Na tomto dokumente vidieť, že v tom čase „rechtori“ viedli úradné záznamy popri latinčine aj v slovakizovanej češtine. Autor týchto dejín je Juraj Jančovic, také bolo jeho pravé priezvisko a rovnako aj jeho školopovinných detí, ktoré možno vyčítať zo školských záznamov. Narodil sa 25. 1. 1771 v novohradskom Siráku, kde jeho otec Pavol bol záhradníkom u grófa Telekyho a matka Eva, rodená Kasoniová, domácou. Po elementárnej škole, ktorú vychodil v rodisku, navštevoval evanjelické školy v Ožďanoch, Banskej Bystrici, Levoči a v Kežmarku. Na štúdium v týchto školách mu vypomáhala sestra Zuzana, vydatá za oždianskeho farára Ondreja Šajbena. Po smrti otca si svojho brata Juraja zobrala k sebe a zabezpečovala mu štúdium. Keď sa však chcel po vzore evanjelických vzdelancov vybrať na ďalšie štúdium na niektorú nemeckú univerzitu, ďalšiu pomoc od sestry už ako dospelý nedostal. Potom rady a pomoc hľadal u mladšieho brata, ktorý bol učiteľom v obci Tápiószentmárton, aj ten mu poradil, aby v ďalšom štúdiu nepokračoval a odišiel na „kondície“. Tie mu hneď brat vybavil u šľachtica Baltazára Pongráca, zaslúžilého a horlivého seniorátneho dozorcu, žijúceho v Slovákmi obývanej Peterke. Tam hneď po vykonanej „próbe“ (skúške) Pongrác v prítomnosti svojich zaťov a farára Juraja Furdíka (neskôr Füredy) si ho v zbore ponechali a pripojili k učiteľovi a kantorovi Pavlovi Frčkovi, ten ho doučil hrať na organe a po štyroch týždňoch 8. 1. 1792 bol Juraj Jančovic pozvaný za učiteľa do Cinkoty, kde bol farárom zboru až do roku 1796 Juraj Ribay, veľká osobnosť slavistických disciplín a majiteľ bohatej knižnice, od ktorého sa Juraj Jančovic veľa naučil. Dva roky tu ešte učil, keď cinkotským farárom bol neskorší superintendent Pavol Jozeffy, ktorý prišiel z Asódu. V Cinkote sa Juraj Jančovic oženil s Juditou Farókovou, dcérou asódskeho mäsiara Gregora Faróka a matky Barbory Jalšovickej. Z manželstva sa im narodilo 11 detí, z ktorých päť v Cinkote zomrelo. Juraj Jančovic počas sedemnásťročného pôsobenia v Cinkote napísal a v roku 1803 v Budíne vydal knižočku Potřebná správa pro mládež. V roku 1809 bol pozvaný za učiteľa do Alberti, kde nastúpil po chorľavom Jánovi Klementisovi. Jeho písomný vokátor, ktorým ho albertská evanjelická cirkev pozvala, a ktorý svojimi podpismi potvrdil farár a desiati predstavitelia obce, obsahoval jeho hlavné poslanie, aby zverenú mládež, ako v „liternom“, tak i svetskom, rovnako i v duchovnom a katechetickom umení, vo všetkých užitočných, potrebných a príkladných veciach verne a starostlivo učil. Aby každé dieťa do roka aspoň k čítaniu a kresťanskému učeniu náboženstva priviedol, aby takýmto vyučovaním cirkev rástla a rozširovala sa. Medzi jeho povinnosti patrilo okrem iného aj spievanie s chórom v chráme, a počas neprítomnosti farára aj vedenie modlitieb a kázanie na bohoslužbách. V šestnástich bodoch je zase uvedený zoznam jeho dôchodkov v naturálnej a peňažnej forme, ktoré mu obec a cirkev bude poskytovať.

Pokuta rodiča 12 zlatých alebo 50 palíc

Juraj Jančovic počas svojho dvadsaťročného pôsobenia v Alberti úhľadne a pekným písmom napísal už spomenutú históriu albertského školstva, ktorú sústredil do piatich kapitol Predmluva (2-3. strana), Histórye o Školy Albertské (4-7), Vypsání školných učitelú Školi Evang. Albertské, od jejiho začátku (7-10), Vocatoriales Ludirectoris Albertiensis (13-15), Poznamenáni duchodkuv Školi Albertské (16-17). Pokiaľ pôsobenie farárov od prvého roku založenia Alberti je presne doložené, prvého učiteľa poznajú od roku 1721, ktorým bol Izrael Benedikti, ďalší spomenutí sú len s priezviskami Chriter, Primas, Matej, Nagy, Eger, pokračujú Ondrej Felicides, Samuel Greškovic, Gabriel Geguš, Ján Klementis. Juraj Jančovic, autor tohto pamätného dokumentu z roku 1820 v úvode píše, že z richtárskeho protokolu (1731) vybral nariadenie zemepána Martina Seleckého o mládeži. Zdôrazňuje v ňom veľkú negramotnosť, nevedomosť a nedbanlivosť občanov vo výchove svojich detí ku gramotnosti. V tejto veci zemepán v prítomnosti farára Štefana Apoštoliho, richtára Jána Dobronivského, notára Michala Chovana, prísažného Pavla Havrana a sirotského otca Tomáša Kováča, uložil prítomným a prísne obyvateľom prikázal, aby každý svoje deti k pobožnosti od mladosti viedol a ako chlapcov, tak i dievčatá od 6 a 7 rokov až do dvanásteho roku do školy dával, aby sa tam naučili čítať, písať a rátať. Týka sa to obyvateľov, ktorí môžu byť celý rok bez svojich detí. Na druhej strane takí obyvatelia, ktorí nemôžu počas letných prác bez svojich detí zostávať, tí od oberačky, prinajmenej do Sv. Jána, majú dať svoje do školy. Ak to rodič nedodrží, dostane pokutu 12 zlatých alebo 50 palíc. Učiteľ, ktorý bude učiť všetky deti v obci, dostane každý rok od zemepána šesť prešporských meríc dežmovej pšenice a od obce (mimo platu, ktorý má od cirkvi) desať zlatých a desať prešporských meríc obecnej pšenice. Učiteľ za tento plat (vďačnosť a dary sa sem nerátajú) je povinný usilovne a verne vyučovať a na deti dávať pozor. Ak žiak svojvoľne školu zanedbá, niekoľkokrát vymešká, toľkokrát bude potrestaný prútom. Ak niektorý otec alebo matka nedá dieťa do školy, učiteľ ho má oznámiť richtárovi a obecnej rade, a richtár má takému uložiť pokutu a prikázať ihneď poslať deti do školy. Ak takéto napomenutie nenapraví, ihneď mu uloží pokutu 12 zlatých. Z nich pôjde jeden zlatý richtárovi, dva pre úrad a ostatných deväť na špitál. Ten kto by nemal 12 zlatých a nemohol ich odovzdať, ten prvýkrát dostane 50 palíc a druhýkrát 100 palíc, ktoré dostane pred kostolom. Tento štatút má byť prečítaný pred kostolom, aby o ňom vedel každý obyvateľ.

Učil všetky svoje deti

Pokračovaním a ďalšou súčasťou týchto dejín sú latinsky písané inštrukcie pre učiteľa, ktoré vyplývajú z nariadení cirkevných vrchností a protokoly z ich zasadnutí. Uvádzajú sa v nich predmety, ktoré sa v evanjelických školách majú vyučovať s odporučeniu literatúrou. V bibličtine je to napríklad Úvod k poznávaniu kresťanského náboženstva od Jána Simonidesa, Kniha biedy a pomoci o živloch pre školskú mládež od Štefana Lešku z roku 1795, História a katechizmus o zdraví od Pavla Bartholomaidesa, Zbierka niektorých spisov od J. Wagnera. Tieto nariadenia podpísal v Piliši roku 1819 Karol Benedikti, notár Peštianskeho seniorátu. Učiteľ Juraj Jančovic, výborne ovládajúci latinčinu, bol aj zapisovateľom pilišského školského dekanátu. Veľkú výpovednú hodnotu má od roku 1820 do roku 1826 každoročne napísaný zoznam a hodnotenie žiakov pre potreby exámenu (skúška). Krstné mená žiakov sú písané latinsky a ich priezviská, ktoré sú takmer všetky slovenské, vtedajším pravopisom. Z jednotlivých kolóniek v hodnotiacom zozname sa môžeme dozvedieť, že v akom termíne nastúpil žiak do školy (spravidla to bolo 1. novembra alebo 1. decembra), lebo dovtedy deti pomáhali rodičom na poli. Z písaného dokumentu sa dozvedáme, že koľko dní v roku žiak vynechal, v akej triede bol zaradený (donatista, menorisantes prioves, memorisantes posteriores, catechitestes leqentes, sillabisantes, alph. lenqentes, aqnoscentes, literarsaquoscenste), charakteristiku a hodnotenie žiaka (výborný, usilovný, chápavý, poslušný, prudký, živý, samopašný, dotieravý, slabý, lenivý, hlúpy...), meno rodiča. Pri exámene 2. marca 1820 bolo 78 chlapcov a 76 dievčat, roku 1826 101 chlapcov a 61 dievčat. V roku 1820 v Alberti z jeho detí žila 19-ročná Johana, 24-ročný Samuel, správca v službe Samuela Jalšovského, v rokoch 1825-1837 úradník a notár v Piliši, 11-ročný Ján Karol, 9-ročný Štefan, 6-ročný Daniel a 3-ročný Pavol. Počas učiteľského pôsobenia v Alberti, ako prezrádzajú školské výkazy, učil aj svoje deti Jána Karola, Štefana, Daniela a Pavla a všetci sú zapísaní s priezviskom Jantsovitz. Z nich synovia Štefan (jazykovedec) a Pavol (podžupan Békešskej župy a kráľovský radca) sa svojou činnosťou a dielom v Uhorsku stali poprednými osobnosťami. Nie je známe, prečo si (alebo im) zmenili priezvisko z Jančovic na Jančovič. Juraj Jančovic zomrel na choleru 21. 10. 1831 v Alberti.

Ján Jančovic

Fotky: autor a dokumenty: archív autora