Šľachtická rodina Podmanických podporovala duchovnosť a vzdelanosť

Mesto, ktoré si dlho udržiavalo slovenskosť a bolo vzdelávacím strediskom a pôsobiskom viacerých významných Slovákov, je v pripeštianskej oblasti Asód (Aszód). Je jedným z mála miest, kde o jeho osídlení sa zachovala osadnícka zmluva z roku 1716 aj napriek tomu, že prví slovenskí poddaní prišli na majetok zemepanskej rodiny Podmanických už o niekoľko rokov skôr. Manželia Ján Podmanický a Judita Ostrolúcka už na konci 17. storočia povolávali na svoje majetky v Asóde a v blízkom okolí evanjelických poddaných z Turčianskej, Zvolenskej a Novohradskej stolice. Vtedy tu po Osmanoch ostal prázdny a opustený priestor, ktorý zemepáni zaľudňovali Slovákmi. Roku 1696 tu evidovali 28 sedliackych poddanských rodín a 2 rodiny želiarov, spolu 120 osôb, o päť rokov neskôr už spolu 134 rodín s priezviskami Baláž, Benko, Benčok, Čech, Ďuro, Gažo, Hojčík, Chudík, Fabo, Klečko, Križan, Kováč, Križan, Kuzma, Lami-Loman, Lipták, Masník, Mladonai-Mladonický, Odran, Ondrejčok, Paľo, Ročák, Sasko, Tóth. V daňovom súpise z roku 1715 sú iba tri maďarské rodiny, ostatné sú slovenské. Zmluva medzi poddanými a grófom Jánom Podmanickým z roku 1716 prezrádza, že okrem 80 rýnskych forintov árendy boli poddaní povinní dať panstvu každoročne dve dobre vykŕmené ošípané, podľa starého zvyku dary na Vianoce, na jar musel každý poddaný 1 deň orať, zasiať, zasiate pobrániť, 1 deň orať úhory, 1 deň orať pod zasiatu ozimnú pšenicu, čo zoral zasiať a pobrániť. V čase kosenia musela obec poslať 50 koscov na panské lúky, seno pozvážať a na mieste poskladať, ohradiť záhradu pred mlynom, túto aj obrábať. Okrem toho vykonávať drobné služobnosti a zaplatiť štvrtinu výdavkov, ktoré zemepán vynaložil na stavbu mlyna. Úradný súpis hľadaných zbehov z roku 1720, ktorí ušli pred rokmi z Novohradskej do Peštianskej stolice na majetok Podmanického v Asóde, uvádza, kto a skadiaľ ušiel. Z Brusníka Michal Valach, Ján a Michal Vančo, Dolnej Strehovej Juraj Lukáčik a Juraj Kováč, Dolných Strhár Ján Seljak, Hornej Strehovej Martin a Michal Labát, Horných Strhár Pavol Petrovkin, Lešti Martin Havaj, Pôtra Michal Gregor a Ján Demeter, Pravice Juraj Filo, Ján Valach a Martin Urban, Seliec Ján Patak, Juraj a Adam Tancurád, Slovenských Kľačian Ondrej Daniel, Veľkej Vsi Martin Farkaš, Veľkého Krtíša Štefan Babušin, Peter Bodiš a Štefan Plech. Roku 1728 osada mala v urbárskych tabuľkách uvedených 31 poddaných, 10 želiarov s domom, 8 želiarov bez domu, 1 slobodného poddaného, 1 poštára, 1 čižmára, 1 kožušníka a správcu 66 rodín okrem večných poddaných už aj slobodných poddaných a rovnako aj želiarov s domom a bez domu, 5 zemanov, strojníka, 6 židov a správcu. V začiatkoch zakladania Sarvaša Harruckernom, približne štyridsať rodín utieklo od Podmanického z Asódu do Sarvaša. Podmanický roku 1734 súdne žiadal svojich večných poddaných vrátiť. Až po deväť rokov trvajúcom súde sa mu podarilo vrátiť 17 rodín a za 16 rodín mu Harruckern musel zaplatiť odškodné.

Ján Podmanický a Judita Ostrolúcka, ako podporovatelia evanjelickej cirkvi, dali v Asóde po skromnej modlitebni roku 1719 postaviť aj prvý evanjelický kostol, ktorý bol pokrytý šindľom. Na začiatku asódska evanjelická cirkev patrila do novohradského bratstva (seniorátu), skadiaľ pochádzalo najviac evanjelických rodín. Potom od roku 1727 už bola zaradená do Peštiansko-békešského seniorátu. Evanjelických farárov a učiteľov táto zemepanská rodina pozývala zo severných slovenských stolíc Uhorska. O sto rokov neskôr, roku 1819 opäť asódska evanjelická cirkev s výraznou podporou rodiny baróna Jozefa Podmanického II. Alexandra si postavila tretí chrám. Tak ako o cirkev sa táto rodina významne starala tak aj o vzdelávanie svojich poddaných, a to rozvojom školstva, ktoré bolo od začiatkov súčasťou evanjelickej cirkvi. Celé 18. a 19.storočie v meste, kde pracovný a duchovný život ovplyvňovala šľachtická rodina Podmanických, mali Slováci svojím počtom prevahu. Pôsobili medzi nimi významní predstavitelia cirkvi a školstva. Evanjelických farárov a učiteľov zemepanská rodina pozývala zo severných slovenských stolíc Uhorska. Prvým farárom bol Ján Rakšáni z Turca, ktorý si hneď pribral k sebe aj kantora – učiteľa Mateja Vulpiusa z novohradskej Dolnej Strehovej. Aj druhý farár Eliáš Cagan prišiel z Novohradu – Turieho Poľa. Od roku 1682 tu pôsobili viacero významných osobnosti, medzi nimi napríklad farári Samuel Antoni, potom superintendent sídliaci v Štítniku, Ján Šmidt, farár a peštiansky senior, Samuel Burian, predtým farár v Čabe, Pavol Jozeffy, neskôr superintendent Potiského dištriktu, jedna z najvýznamnejších cirkevných osobností na Slovensku, Michal Bosý, profesor, spisovateľ, prekladateľ, Michal Elefant, potom slovenský farár v Pešti.

O tom, že asódski Slováci mali aj významné zastúpenie v meste, svedčí aj jeden kultúrny údaj. Medzi 953 zakladateľmi Lichardovej Domovej pokladnice, vychádzajúcej v Skalici, boli v roku 1846 šiesti významní predstavitelia mesta Asód, vrátane richtára Jána Fábryho, notára Daniela Kupčeka a profesora Štefana Koreňa. V elementárnej evanjelickej škole sa vyučovalo po maďarsky a po slovensky, keď napríklad ešte v roku 1820 bol učiteľom Jozef Schőn, ten vyučoval 80 detí v slovenčine a nemčine a Michal Žirko 150 detí v maďarčine. Roku 1828 v Asóde stálo 302 domov a žilo v nich 1415 evanjelikov, 348 rímskych katolíkov a 519 izraelitov, spolu 2282 obyvateľov. Onedlho začala aj v cirkvi maďarizácia a tej sa všemožne bránil učiteľ Michal Burkhard, ktorého z tohto dôvodu roku 1842 prepustili a na jeho miesto prišiel z Liptova Ján Mastič. Keď prišiel roku 1847 za farára Daniel Mikuláš ml., už určitý počet bohoslužieb sa konal aj v maďarčine. Pre spory s týmto farárom, odišiel roku 1856 profesor Š. Koreň za profesora gymnázia v Sarvaši. Roku 1863 Asód mal 2640 obyvateľov, z nich 1148 evanjelikov, 1044 rímskych katolíkov, 58 reformovaných a 390 izraelitov. V roku 1892 bol ešte slovensko – maďarským evanjelickým farárom Michal Moravčík. V roku 1913 nechcel už farár Pavol Chudík pochovávať podľa slovenského pohrebného poriadku. Pre objektívnosť sa žiada uviesť z monografie Asztalos I.: Kisváros a Galga mentén – Aszód város története 1944-ig I.II., že od roku 1762 sú známe, pravdepodobne nie náhodou, aj po slovensky znejúce priezviská rímskokatolíckych kantorov – učiteľov, medzi nimi boli 1762 – 75 István Boczko, 1775 – 1782 András Tomasovics, 1782 – 1784 Pál Balázsovics, 1865 – 1886 Vince Mazanetz, ale o tom, že by žiakov vyučovali v slovenčine sa v nej nepíše. Asód preslávila latinská stredná škola, podporovaná Podmanickými, ktorá sa stala vzdelávacím semeniskom aj pre Slovákov, nielen z okolia Pešti, ale aj z ostatných žúp Uhorska. Z monografie Asztalos I.: Az aszódi evangélikus középiskola története 1728 – 1948, Aszód, 2003, vieme, že roku 1778 študovalo na tomto nižšom evanjelickom gymnáziu 24 Slovákov a 6 Maďarov, z nich u Slovákov 8 pochádzalo zo zemepanských rodín (33%) a u Maďarov všetkých 6. Podľa vekového zloženia 10– až 14-roční pochádzali po jednom z Alberti, Jače, Ujhartyánu, Židova, Kerestúra, Szentmártonkáty, Tápioszele, po dvoch z Piliša, Gomby, Pándu, Becske, Hévízgyörku, Židova, Kerestúra, Szentmártonkáty, Tápioszele, traja z Domoňa, jedenásti z Asódu. Roku 1804 sa vyučovala etika, zoológia, latinčina, nemčina, maďarčina, slovenčina. V školskom roku 1810/11 školu navštevovalo 37 žiakov, z nich malo zemiansky pôvod 8 žiakov. Po jednom žiakovi pochádzali z Balašských Ďarmôt, Domoňa, Bákoňa, Pilíša, Nándora, Varsánya, Verségházu, dvaja z Verségu, po troch z Herédu a Tápiosápu, dvadsaťdva z Asódu. V rokoch 1833-56 na gymnáziu, kde ubytovanie študentov bolo bezplatné, pôsobil ako profesor významný pedagóg a národný buditeľ, domonský rodák Štefan Koreň.

V rokoch 1835-38 tu učil v druhej a štvrtej triede Alexandra Petroviča, neskoršieho básnika Petőfiho a jeho brata Štefana. Podľa gymnaziálnej tabuľkovej štatistiky Štefana Koreňa v rokoch 1833 až 1856 školu navštevovalo 1158 žiakov, z toho 886 evanjelikov, 83 reformovaných, 61 rímskych katolíkov a 128 izraelitov. V školskom roku 1847/48 navštevovalo túto strednú školu 64 žiakov, ktorí po jednom žiakovi pochádzali z Báďonu, Bagu, Bíňu, Boldogu, Guty, Hatvanu, Hevízgyorku, Horných Petian, Pešti, Veľkej Čalomije, Horných Rykynčíc, Kremnice, Miškovca, Mohory, Nagykőrösu, Sudíc, Szentmártonkáty, Becske, Szentiványu, Versegházu, Tapiószelu, Tászláru, po dvoch žiakoch z Domoňa, Jače, Ikladu, Siráku, Váchartyánu, po štyroch z Bíru a Pécelu a 23 z Asódu. Z údajov roku 1851 vyplýva, že tu Slováci mali stále prevahu. Slovákov bolo 1805, Maďarov 1635, Nemcov 201 a Srbov 48. V školskom roku 1874/75 sa od odchodu Štefana Koreňa slovenčina nevyučovala, len nemčina a maďarčina a už vidieť medzi počtom žiakov aj konfesionálnu pestrosť s tým, že výrazne pribudlo rímskych katolíkov. V roku 1880 mali ešte Slováci v počte obyvateľov prevahu, keď z celkového počtu 2401 obyvateľov, Slovákov bolo 777 a Maďarov 535. K slovenským žiakom sa v gymnáziu vtedy hlásili Štefan Ladňanský a Ján Benčok, z Asódu, Vojtech Suchovský z Jače, Ján Svetlík, Július Pohanka a Ján Klenjanský z Čuváru, Štefan Závodský z Vaľkova (Malohont), Jozef Zorkóczy z Horného Jasena (Turiec), Ernest a Viliam Kováč z Pilíša, Ján Safári (Šafárik) z Malého Kereša. Popri evanjelickom náboženstve hodiny rímskokatolíckeho náboženstva poskytoval kantor – učiteľ Vincze Mazanecz a židovského náboženstva asódsky rabín Armin Fischer. V roku 1910 sa k evanjelikom prihlásilo 1167 obyvateľov Asódu, reformovaným 193, rímskokatolíkom 2061, izraelitom 513 a 51 iným konfesiám, celkom tam žilo 3985 obyvateľov. V medzivojnovom období 1930 sa v meste Asód k Slovákom prihlásilo už iba 59 ľudí z celkového počtu 4164 obyvateľov. Ale v rámci dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom sa z asódského obvodu v rokoch 1946-1948 do vlasti predkov presídlilo až 2630 obyvateľov. Aktuálne podľa posledného sčítania obyvateľstva v roku 2011 má mesto 6258 obyvateľov, z toho 16 sa hlási k slovenskej národnosti.

Ján Jančovic

Foto: autor a internet