K 110. výročiu narodenia Jána Gerčiho

V chudobnejšej robotníckej časti Békešskej Čaby – Viniciach sa narodil 17. februára 1909 v rodine železničiara významný predstaviteľ ľudovej spisby Slovákov v Maďarsku – Ján Gerči. Už bydlisko nachádzajúce sa v chudobnejšej časti Békešskej Čaby ho predurčovalo na službu. Po vychodení základných tried ho matka, ešte nie ani štrnásťročného, zjednala za mladého bíreša u gazdu. Ján Gerči slúžil u viacerých majetných gazdov na poľných samotách Gerendáš a Firješ. Už pri úvodnom nástupe do namáhavej služby nemal šťastie, narazil na surového zbohatlíka so sto jutárovým majetkom, ktorého potom neskôr stvárnil v autobiografickom scenári ako „pobožného diabla“ v literárnej postave Gazdu Pinkáša. Podobne ako ostatní Čabania, aj on ovládal zo začiatku len slovenské nárečie, ktoré si slovenskí osadníci priniesli do Čaby zo severovýchodného Novohradu začiatkom 18. storočia. Aj v škole sa učil iba po maďarsky a so slovenčinou sa stretol len raz do týždňa na vyučovaní náboženstva, kde prevládal spev. Počas služby u gazdov si nemohol ani pomyslieť, že by si niečo bol po slovensky prečítal. „Až raz, čo bolo vlastne prvýkrát, keď gazda aj s čeľaďou odišli v nedeľu do mesta, kde žila jeho celá rodina, mne pripadla služba „taňáša“ a tak som prišiel prvý raz do styku s gazdovým Čabianskym kalendárom, vtedy hádam jediným po slovensky vychádzajúcim ľudovým titulom. A toto čítanie sa mi hneď veľmi zapáčilo, keď som prišiel do styku s týmto zaujímavým čítaním“, zaspomínal si Ján Gerči, ktorého som v januári roku 1984 navštívil v Nových Zámkoch, kam sa roku 1947 z Čaby presídlil. „Neskoršie som si slovenské slovo tak obľúbil, že som čítaval potajomky v noci v maštali, kde bolo moje vyhradené miesto počas služby u gazdu. Čítaval som pri svetielku, ktoré vydával kahanec s tekvicovým olejom. Stalo sa, že jednej noci ma gazda prichytil pri čítaní a povedal: „Jano, aby si vedel, že u mňa stačí, keď vieš koľko je krokov od konskej hlavy po konský chvost a nič ďalej!“ – pripomenul si tajné miesto, kde si mohol niečo prečítať.

Dobové dokumenty, ako sú napríklad aj gazdovské denníky, prezrádzajú, že v dolnozemských strediskách, kde sa usadili Slováci, sa z mnohých slovenských osídlencov časom stali majetní roľníci a veľa z nich bolo tak skúpych, že svojim sluhom nedali ani vydýchnuť. Vtedy tam sluhovia museli robotovať od „svitu do mrku“, čiže od štvrtej ráno do desiatej večer. „Keď som slúžil u Pinkáša, v jednu tuhú zimu mi počas nocovania v maštali omrzli nohy i keď som spal obutý. Gazda mi počas spánku nedovolil vyzuť sa ani v lete, že vraj by to dlho trvalo, kým by som sa ráno začal obúvať. S omrznutými nohami musel som z poľného salaša – samoty 18 km šliapať pešo do mesta k mame, ktorá má potom vysileného na sánkach odviezla k lekárovi. Pritom gazdove kone stáli v maštali“. Treba pripomenúť, že gazdova sálašská čeľaď pozostávala z pastiera, staršieho sluhu a dvoch mladších sluhov. Ján Gerči mi opísal aj vtedajší spôsob denného života na samote. „Gazda varil denne pre všetkých. Na dvore mal vykresaný stolík s okrúhlym výrezom pre kotlík, z ktorého nám podával jedlo a to preto, aby bíreši, ktorí jedávali s drevenými lyžicami, sa pri obede dlho nezdržiavali, aby strava v kotlíku rýchlejšie vychladla. A pri obede mal ešte taký zvyk, aby čeľaď menej zjedla, vždy počas obeda poslal niekoho, aby sa išiel pozrieť na statok, či má dostatok krmiva, či je v maštaliach všetko v poriadku“ – poukázal takto na lakomosť bohatých gazdov na čabianskych salašoch. Ján Gerči takto už v mladosti prešiel ťažkou životnou skúškou, ktorú sa potom snažil zobraziť vo svojej ľudovej spisbe. Čím mal menšie podmienky na čítanie kníh a iného tlačeného slova, tým ho to viac priťahovalo k literatúre. Po dokonalejšom zoznámení s viacerými kalendármi a knižočkami, rozhodol sa roku 1932 napísať do Čabianskeho kalendára prvú básničku Kurdišova Muca. Jeho nadanie si neskôr všimol i redaktor Čabianskeho kalendára Ľudovít Seberíni, kníhkupec Juraj Bavko, redaktor a zberateľ čiabianskych ľudových piesní Ján Sekerka, ktorí mladému začínajúcemu autorovi všestranne pomáhali a podporovali ho. Postupom času mu našli aj primeranú prácu v meste.

Čím ďalej, tým viac sa u Jána Gerčiho prehlbovalo aj slovenské národné povedomie, čo ho povzbudzovalo k vyššej aktivite. V kníhkupectve u Juraja Bavku sa zoznamoval s ďalšími povedomými Slovákmi a vzdelancami a keď mu kníhkupec výhodne predal aj písací stroj, pustil sa s chuťou do tvorivej činnosti. Vtedy sa už Ján Gerči zaradil k prvým tvorcom slovenskej poézie a prózy v Maďarsku. V roku 1940 vydal na vlastné náklady básnickú zbierku Zornička. Veľký úspech mala aj jeho divadelná hra napísaná v čabianskom nárečí „Vislúžená žena“. Okrem Čabianskeho kalendára básne a prózu uverejňoval aj v časopise Slovenská rodina a Sloboda, kde bol hneď od začiatku vychádzania tohto časopisu v Budapešti členom redakčnej rady. Ján Gerči sa v roku 1947 v rámci repatriačnej akcie presťahoval na Slovensko a s rodinou sa usadil v Nových Zámkoch. V jeho rukopisoch zostali ešte nevydané krátke javiskové hry: Zora, Súmrak a hra pre deti V krajine trpaslíkov. Aj literárny scenár, vhodný pre filmové spracovanie, ktorý je spomínanou autobiografiou jeho ťažkého a namáhavého bírešského života v mladosti, zostal nerealizovaný. Predstaviteľ ľudovej spisby Slovákov v Maďarsku Ján Gerči zomrel 29. 10. 1984 v Nových Zámkoch vo veku 75 rokov. Pre slovenskú dolnozemskú literatúru zanechal hodnotné dielo, aj preto si zaslúži pripomenúť výročie jeho narodenia.

Ján Jančovic

Foto: autor