Novohradská obec Dolná Strehová vznikla v polovici 13. storočia a odvtedy mala viac názvov.

Leží v severozápadnej časti Ipeľskej kotliny, v širokej doline rieky Tisovník, a to len sedem kilometrov od rieky Ipeľ, ktorá tvorí prírodnú hranicu s Maďarskom. Táto slovenská obec zo začiatku patrila viacerým rodom, ale od roku 1430 až do rozpadu monarchie a sčasti aj do roku 1940, teda vyše päťsto rokov, šľachtickému rodu Madáchovcov. Od polovice 19. storočia až do roku 1919 mala Dolná Strehová podobne ako všetky okolité slovenské obce sotva päťsto obyvateľov, väčšinou evanjelikov. Po rozpade monarchie, a po prvej pozemkovej reforme česko-slovenského štátu, sa do chotára obce prisťahovali katolícki obyvatelia z Podpoľania, prevažne z Hriňovej, ktorí si tu zakúpili pozemky a založili usadlosti v štyroch osadách. Ich príchodom sa odvtedy zvýšil počet obyvateľov obce o polovicu. Dolná Strehová je od päťdesiatych rokov minulého storočia strediskom sústredeného cestovného ruchu v okrese Veľký Krtíš.

Literárne činný rod

Dejiny obce Dolná Strehová sú výrazne spojené so strehovskou vetvou šľachtickej rodiny Madáchovcov. Kolískou tohto zemianskeho rodu bola Zvolenská stolica, kde potomkovia za vojenské a iné zásluhy v službách uhorských kráľov dostali svoje majetky už v polovici 13.storočia (Čerín, Hronsek, Zolná). Mužskí predstavitelia tejto rodiny zastávali najvyššie miesta v Novohradskej župe. Jedným zo šíriteľov reformácie bol švagor Petra Madácha – Ján Rimay, ktorý bol významným diplomatom uhorských stavov, písal latinskú, slovenskú a maďarskú poéziu. Po roku 1621 sa zdržiaval vo svojej kúrii v Dolnej Strehovej, kde spravoval rodinný majetok, a začas pôsobil ako kazateľ. Syn Petra Madácha a synovec Jána Rimaya – Gašpar Madách bol prvým literárne činným členom z rodiny Madáchovcov. Obidvaja uvedení, zaoberajúci sa literatúrou, vytvorili v rokoch 1620 – 1638 rukopisný súbor literárnych žánrov (poézie), zostavených do zborníka, ktorý dostal názov „Rimay – Madách kódex“ (nájdeme ho uložený v Széchenyiho národnej knižnici v Budapešti). Gašpar Madách bol dvojjazyčným autorom. Písal rovnako maďarské, ako aj slovenské verše a slovenská literatúra mu môže byť vďačná, že chránil a za evanjelického farára do Dolnej Strehovej roku 1639 priviedol a chránil prenasledovaného Štefana Pilárika, významného predstaviteľa slovenskej barokovej literatúry. Gašpar Madách preložil do slovenčiny spis Apatéka domácí od talianskeho botanika P. Matthioliho. Napísal viac nábožensko-etických veršov venovaných Anne Czoborovej a rovnako roku 1636 do maďarčiny preložil štyri slovenské náboženské piesne od Anny Czoborovej. Okrem uvedeného je autorom satirickej básne o pôtorskom evanjelickom farárovi s názvom Reverende pater, pán farár potrenský... V 17. Storočí zásluhou Jána Madácha v Dolnej Strehovej Madáchovci založili a vydržiavali latinskú školu, ktorá v protestantskom duchu umožňovala študovať mnohým chudobnejším žiakom zo Slovenska. V roku 1693 tu študoval aj polyhistor Matej Bel.

Strehovský, ale už katolícky návrat

Prvý, kto v roku 1811 prestúpil na katolícku vieru, bol Alexander Madách aj s matkou. Vdova so synom sa po smrti (1765) Jána Madácha usadili v susednej Vieske a neskôr sa presťahovali do Vacova. Tútorstva nad malým Alexandrom sa ujal biskup Migazzi, ktorý sa postaral o to, aby chlapec vyštudoval právo. Biskup vykonal aj ďalší šľachetný skutok. Za 80-tisíc zlatých vyplatil veriteľov madáchovského majetku. Vdova so synom sa vrátili do Dolnej Strehovej a stali sa oddanými stúpencami katolíckej cirkvi. Alexander v dedine, kde sa dovtedy väčšina obyvateľstva hlásila k evanjelickému vierovyznaniu odkúpil pôvodný majetok, dal postaviť katolícky kostol s farou a dokončiť renováciu kaštieľa. To aj v roku 1811 všetko splnil, ale úlohu navyše – rekatolizovať všetkých Dolnostrehovčanov – sa mu nepodarilo, a tak radšej volil cestu odchodu na juh Uhorska. Madáchovcom patril okrem majetku aj kaštieľ, a keď v polovici 18. storočia zhorel, na konci toho istého storočia postavili nový, v ktorom sa roku 1823 narodil najznámejší a doteraz najslávnejší z rodu Madáchovcov Imrich Madách (Imre Madách). Jeho otec Imrich (*1781 – +1834, manželka Anna Majténiová) sobášom získal ďalšie majetky. Jeden z nich bol aj v Častve (Csesztve). Aj keď v dôsledku rodinnej hospodárskej krízy Madáchovci prestúpili na katolícku vieru, akési už v tom čase ekumenické spolužitie pretrvávalo. Ani potom ako sa Madáchovci stali stúpencami katolíckej cirkvi nezanevreli na evanjelické korene a vždy boli ochotní evanjelickému cirkevnému zboru pomôcť.

Evanjelický farár krstným otcom básnika a dramatika – katolíka

Nachádzame o tom obojstranne veľa príkladov a faktov. Dobré vzťahy a susedské spolunažívanie môžeme priložiť aj nasledujúcimi faktami, ktoré sú v tomto ohľade veľavravné. Napríklad nezodpovedanou otázkou zostáva, že prečo si otec, už katolík Imrich Madách popri krstnej matke, barónke Antónie Czetviczovej, za krstného otca svojho syna Imricha (básnika), pozval práve dolnostrehovského evanjelického farára, Slováka, rodáka z Mošoviec – Juraja Bukvu, ktorý v Dolnej Strehovej pôsobil v rokoch 1810 – 1852. Pravdepodobne preto, že mali dobrý vzťah, dôverovali si a uznávali sa. Autentické údaje o jeho narodení podľa matriky rímskokatolíckej cirkvi v Dolnej Strehovej sú nasledovné: „Nr. 1. 1823. 21. Januarii. Baptizans: Idem Parochus (krstil plebán Gašpar Hlinický). Baptisatus: Emericus. Parentes: Illustrissimus D(omi)nus Emericus Madách de Sztregova et Kelechín, Illma Anna Majthényi de Keseleokeo. Rom. Cath. Conditio: Donatarius Nobilis Hungarus suae Majestatis Caesareo-Regiae Camerarius. Levantes: D. Ceorgius Bukva, Illma Domina Baronissa Antónia Czetvicz. Alsósztregova.

Pre básnika a dramatika, píšuceho po maďarsky, Imreho Madácha, autora svetoznámeho diela Tragédia človeka, ktorý ovládal slovenský jazyk rovnako ako maďarský, dôveryhodným a spoľahlivým priateľom bol ďalší nástupca po farárovi Jurajovi Bukvovi, farár, tiež z Turca (Necpaly), August Henríci, ktorý v Dolnej Strehovej pôsobil v rokoch 1852 – 1908. Toho si v čase svojej manželskej krízy pozýval básnik na pomoc, keď si sám nenachádzal rady. Raz sa stalo, že básnikova manželka Alžbeta Fráterová, evanjelička (*1827 Csécse, krstil ju v Siráku ev. farár Ján Valentini) – +1873 Oradea) sa rozhodla svojvoľne odísť bez manžela do Lučenca na bál. Keď neprichádzala v riadny čas domov, básnik požiadal farára Henríciho, inak aj veršovca, s ktorým si rozumel aj v tomto ohľade, aby sa odviezol jeho kočiarom do Lučenca a priviedol jeho manželku domov. August Henríci svoju misiu úspešne dokončil. To bol však signál, že toto manželstvo dlho nevydrží, čo sa aj čoskoro v roku 1854 stalo skutočnosťou. O desať rokov neskôr básnik zomrel a Alžbeta Fráterová zomrela roku 1873.

Svoje najznámejšie dielo Tragédia človeka, ktoré začal I. Madách písať roku 1859 a dokončil ho po devätnástich mesiacoch roku 1860, bolo preložené do mnohých jazykov, vrátane slovenčiny. Vyšlo však len po Aranyovom preštylizovaní, lebo v jeho pôvodnej predlohe podľa Kisfaludyho vedeckej spoločnosti, bolo cítiť slovakizmy. Aj podľa neskoršej maďarskej literárnej kritiky z celého jeho diela bolo cítiť, že nežil v maďarskom prostredí a vyvíjal sa mimo literárnych kruhov, čím sa potvrdzuje, že Tragédia človeka je dielom vychádzajúcim aj zo slovenských koreňov a slovenského prostredia. Básnik a dramatik I. Madách zomrel 5. 10. 1864 ako 41-ročný. Roku 1936 jeho pozostatky exhumovali a preniesli do novopostavenej hrobky v lesoparku v blízkosti dolnostrehovského kaštieľa. Nad hrobkou sa vyníma socha Adama, dielo významného sochára Alojza Rigeleho. Po jeho smrti ho matka prežila o 21 rokov, syn Aladár viedol potom majetok, viac sa zaujímal o okultné vedy, ale písal aj básne. O majetok sa až do roku 1940 starali správcovia. Pre zadlženosť prešiel do vlastníctva banky. Pri príležitosti stého výročia smrti Imricha Madácha roku 1964 bolo v jeho rodnom kaštieli zriadené regionálne múzeum, ktoré najprv nieslo aj jeho meno. Od roku 2003 sa ako majetok Slovenského národného múzea v Bratislave dostalo do správy Múzea kultúry Maďarov na Slovensku. V rokoch 2010 – 2013 v rámci slovensko-maďarského úniového projektu „Naše dedičstvo: Madách“ zrekonštruovaný madáchovský kaštieľ, rodný dom básnika a dramatika, slúži ako vysunutá literárna expozícia SNM – Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku, ktorá predstavuje v 11 sálach život, tvorbu a dielo Imricha Madácha a jeho svetoznáme dielo Tragédia človeka. V obci sa nachádza kúpeľný areál s termálnou vodou, ubytovacími kapacitami od chatiek až po ubytovanie hotelového typu. V letnej sezóne je tu široká ponuka stravovacích služieb a stánkového predaja, takže najmä vďaka uvedeným dvom navštevovaným objektom, Dolná Strehová sa stala vyhľadávaným miestom oddychu, rekreácie, a pamiatok, a to aj pre zahraničných hostí, ktorí sem prichádzajú najmä z Maďarska. Dolná Strehová a Veňarec udržiavajú dlhšiu dobu cezhraničnú spoluprácu a priateľské styky.

Ján Jančovic

Foto autor