Rodina Škultétyovcov prišla do južnej časti Novohradu začiatkom 18. storočia počas kolonizácie obcí Šámšonháza a Lucina Slovákmi z Dolnej Lehoty vo Zvolenskej stolici.

Pokiaľ tieto južné novohradské obce spravidla osídľovali poddaní, Škultétyovci pochádzali zo zemianskeho stavu a ich potomkovia tam zastávali významné verejné a intelektuálne funkcie. V rokoch 1817 – 1829 pôsobil vo Veľkom Krtíši ako evanjelický farár Michal Škultéty – Lehotský, ktorý sa narodil roku 1771 v Lucine (Lucfalva). Jeho otec Ondrej bol notárom, neskôr učiteľom. Lucinčan Michal Škultéty – Lehotský po štúdiách v Banskej Štiavnici a v Bratislave z vtedajšieho zaužívaného zvyku slovenských evanjelických teológov, roku 1793 bol dva roky vychovávateľom detí Tomáša Tihanyiho v Obeckove, skadiaľ odišiel na ďalšie dva roky na štúdiá do Jeny. V rokoch 1797 – 1801 zastával verejný úrad u baróna Ladislava Podmanického v Asóde. V roku 1801 bol povolaný do Banskej Štiavnice za profesora syntaxe na gymnáziu. V rokoch 1803 – 1807 bol rektorom gymnázia v Modre, kde sa oženil s Annou Jozeffyovou, sesternicou významného slovenského osvietenského vzdelanca a národovca, superintendenta Pavla Jozeffyho. V roku 1807 bol v Prešove vysvätený za kňaza a prvý kňazský úrad zastával v Rožňave.

Z Luciny do Veľkého Krtíša

O desať rokov neskôr prijal pozvanie za farára do Veľkého Krtíša. Okrem funkcií v senioráte bol prísediacim súdnej tabule Novohradskej župy. V Rožňave a vo Veľkom Krtíši sa Michalovi a Anne narodilo osem detí, z nich vo Veľkom Krtíši roku 1817 Ľudovít Samuel, 1819 August, 1825 Eduard. Michal Škultéty – Lehotský umrel 13. 12. 1829 vo Veľkom Krtíši.

Jeho syn spisovateľ August Horislav Škultéty, ktorý sa narodil 7. augusta 1819 vo Veľkom Krtíši celý svoj život zasvätil službe slovenskému národu a patrí medzi najvýznamnejších veľkokrtíšskych rodákov. Prvé tri roky školskej prípravy dostal od otca vo Veľkom Krtíši. Potom ho ako 9-ročného viedol na štúdiá do Banskej Štiavnice a Kežmarku jeho starší brat Ľudovít. V rokoch 1833-36 sa v Kežmarku podučil popri latinčine aj nemčine. Obľúbenými sa mu stala rétorika a poetika. Po smrti brata Ľudovíta sa po troch rokoch vybral na bratislavské evanjelické lýceum, kde v rokoch 1836-39 študoval teológiu. Bratislavské štúdiá prebiehali v znamení horlivej a úspešnej literárnej a národnej činnosti mladého Augusta. Patril k najaktívnejším členom Spoločnosti česko-slovenskej a po jej zrušení od roku 1837 Ústavu rečí a literatúry česko-slovenskej. Bol jedným z účastníkov vychádzky štúrovcov na Devín 24. 4. 1836, kde sa podrobil „národnému krstu“ a prijal slovanské meno Horislav a zaviazal sa zasvätiť svoj život buditeľskej, osvetovej a kultúrnej práci. K tomuto ho povzbudzovalo dielo troch slovenských velikánov – Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika a Jána Hollého, ktorého najviac obdivoval. Vynikal ako recitátor jeho básní a básní Jána Kollára a rovnako prednášal aj vlastné básne, ktoré začal v Ústave písať.

Literárne začiatky Augusta Horislava Škultétyho

Spoločne s Benjamínom Pravoslavom Červenákom a Jozefom Miloslavom Hurbanom mal na starosti korešpondenciu Ústavu. V rokoch 1839-41, počas pobytu Ľudovíta Štúra a B. P. Červenáka, bol námestníkom Juraja Palkoviča na Katedre reči a literatúry. Žiada sa pripomenúť, že jeho štúrovský druh, pliešovský rodák, učiteľ a spisovateľ B. P. Červenák zomrel v mladom veku ako 26-ročný (1842) u svojho brata Karola, farára v novohradskom Bodoni (Kétbodony).

Škultéty už v roku 1837 publikoval svoju prvú báseň „Ódu na Jána Volku“ v časopise Hronka a potom ďalšie básne v rôznych dobových časopisoch. V roku 1840 ako prvý zo štúrovcov vydal zbierku svojich veršov „Básně“. V roku 1841 odišiel z Bratislavy za kaplána k príbuznému superintendentovi Pavlovi Jozeffymu do Tisovca, kde prežil veľmi aktívne sedem rokov života. Spriatelil sa s Jánom Seberínym a Karolom Kuzmánym. Keď sa v rokoch 1840-42 pripravovalo národné podujatie Slovákov proti útlaku a maďarizácii, Tisovec sa stal centrom jeho príprav. Škultéty sa snažil slovenský národ podporovať mravne, duchovne i hmotne. Využíval na to všetky dostupné prostriedky, vrátane svojich kázní. Za pomoci priateľov založil v Tisovci verejnú čitáreň a cirkevnú knižnicu (1842), nedeľnú školu (1845), spolok miernosti a v roku 1846 hospodársky spolok. Aj z toho dôvodu dal svoju lýru do služieb slovenských ľudovýchovných spolkov miernosti a boja za mravnosť v knižočke „Beda a rata“, vydanú v r.1846-47 v troch samostatných častiach. Bol to priekopnícky čin aj z hľadiska jazykového. Básne sú napísané už v štúrovskej spisovnej slovenčine, ku ktorej sa prihlásil medzi prvými. Roku 1846 vydal ďalšie unikátne dielo, prvý časopis venovaný deťom – Zorničku. Veľký úspech mala jeho Rečňovanka pre slovenské školy vydaná v rokoch 1850-55, zbierky veršov určené deťom a mládeži.

Prvý riaditeľ slovenského gymnázia

Po smrti Pavla Jozeffyho (1848) si značná časť evanjelikov v Tisovci priala za farára Škultétyho. Uhorská vrchnosť však nedovolila, aby tento príkladný farár a horlivý Slovák dostal toto miesto. Dostal najhoršie fary, roku 1848 v malej chudobnej slovensko-maďarskej dedine Dlhá Ves, odkiaľ ho preložili roku 1850 do podobnej v Rozložnej. Medzi tým bol v revolučnom roku 1848 spoločne so Štefanom Markom Daxnerom, Jánom Franciscima Michalom Bakulínym predvolaný pred revolučný súd v Plešivci a ako nebezpečný pansláv zaistený a vyšetrovaný. Čoskoro ho však prepustili. V Rozložnej sa A. H. Škultéty oženil s Apolóniou Mičkovou (1838-1865). Ich manželstvo bolo šťastné, ale krátke, obdarené tromi synmi a dcérou. Manželka mu v roku 1865 v Revúcej umrela na suchoty a dvaja synovia o rok neskôr. Ani tieto smutné udalosti a príkoria od vrchnosti ho neodradili od práce pre slovenský národ. V rokoch 1850 – 1862 už pracoval na ďalšom veľkolepom diele. Spoločne s Pavlom Dobšinskýmzozbierali a vydali zbierku „Slovenské povesti“ (1.-6. zv. v roku 1858 – 1861). Príspevky do nich štylisticky upravoval a sám zbieral. Posielali mu ich viacerí farári, učitelia a spisovatelia, Ján Rotarides, Daniel Maróthy, Koloman Banšell, Eduard Škultéty, v novohradskom a hontianskom nárečí. Po páde Bachovho absolutizmu sformovali aj Slováci svoj program v Memorande národa slovenského (1861) a vyslovili sa za požiadavky všestranného rozvoja národa, čoho výsledkom bolo aj založenie Matice slovenskej a slovenských gymnázií. Po niekoľkoročnom úsilí sa podarilo v roku 1862 založiť prvé slovenské gymnázium vo Veľkej Revúcej. Za najschopnejšieho učiteľa a správcu evanjelického gymnázia bol vybraný A. H. Škultéty. Počas dvanástich rokov existencie tohto prvého slovenského „učiteľského semeniska“ sa mu podarilo vybudovať samostatnú slovenskú školu a aj takto podchytiť slovenský živel. Z územia Novohradu študovali na ňom desiatky žiakov, z ktorých sa neskôr viacerí stali významnými osobnosťami slovenského života. V roku 1874 obvinili maďarské úrady gymnázium, že pestuje panslavizmus a preto ho zatvorili. Po zatvorení gymnázia A. H. Škultéty stratil nielen zamestnanie, ale aj všetok svoj majetok, ktorý do neho vložil a zostal bez existenčných prostriedkov. Musel sa presťahovať s dcérou Ľudmilou a synom Augustom ku svojmu priateľovi Š. M. Daxnerovi do Tisovca, kde žil skoro celý rok. V apríli roku 1875 ho zvolili v Kraskove za farára. V tomto najchudobnejšom cirkevnom zbore v Malohonte sa okrem cirkevných povinností venoval zbieraniu materiálu k histórii zrušeného gymnázia, o ktorom roku 1889 vydal knižku. V lete roku 1879 mu náhle zomrel 24-ročný syn August, učiteľ v Budinej, čo bol preňho ďalší ťažký rodinný úder. Zostala pri ňom dcéra Ľudmila, ktorá mu pomáhala pri kňazskej práci a opatrovala ho do konca jeho života.

Emblematická osobnosť rodného mesta

A. H. Škultéty žil dlhý, plodný, i keď ťažký život, plný biedy a strádania. Obetoval sa pre národ s pevnou vierou v jeho krajšiu, slobodnejšiu budúcnosť. V Kraskove 21. mája 1892, v náručí svojej dcéry Ľudmily, dokonal Slovák veľkého srdca i veľkých činov beh svojho života. Ako prejav úcty svojmu najväčšiemu rodákovi bolo 27. 2. 1992 po ňom pomenované námestie v centre Veľkého Krtíša a k 21. máju 1992 pred Domom kultúry premiestnený pamätník s bronzovou bustou. Ministerstvo kultúry SR 15. 4. 1992 udelilo čestný názov Okresnej knižnici A. H. Škultétyho. Rovnako sa splnila aj túžba miestneho gymnázia, ktorému MŠ SR v júni roku 1992 prepožičalo čestný názov Gymnázium A. H. Škultétyho. V budove školy pri príležitosti 100. výročia od jeho smrti bol odhalený jeho reliéf od známeho slovenského medailéra Wiliama Schiffera. Z úcty k životu a dielu tohto veľkokrtíšskeho národného buditeľa bola z iniciatívy nadšencov a milovníkov miestnej kultúry a literatúry založená Spoločnosť A. H. Škultétyho.

Ján Jančovic

Foto autor, internet