Meno Pavleho Kunovaca nie je slovenskej verejnosti v Maďarsku neznáme. Už v detstve patril medzi aktívnych žiakov békeščabianskej slovenskej školy, časom ho rovesníci zvolili za podpredsedu Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) a vlani v marci sa stal predsedom Kultúrneho spolku sarvašských Slovákov Vernosť.

Hoci pochádza z Békešskej Čaby, za prácou sa presťahoval do Sarvaša. Práci pedagóga v slovenskej škole vďačí za svoju manželku, s ktorou sa našli na pracovisku. Aj ona je slovenčinárka, pomáha deťom nižšieho stupňa osvojiť si jazyk ich predkov.

Stretli sme sa uprostred leta, aj teplo bolo, aj dovolenky. Na cestách bolo husto. Na obchvate Budapešti sa striedali nehody so zápchami, dve hodiny som meškala. Pavle sa potmehúdsky usmial, vraj do jeho odchodu na dovolenku to iste stihnem. V ten deň mal prísť brat Dušan s frajerkou z Bratislavy, preto sa ani nebude môcť so mnou rozprávať príliš dlho, lebo sa im bude musieť venovať. „Žena pečie pizzu, zastavia sa len na chvíľu,“ povedal mi hneď na úvod. S trochou zlomyseľnej irónie som si pomyslela, že aj Dušan bude musieť prekonať tie isté úskalia, kvôli ktorým som ja meškala, preto budem mať práve dosť času na rozhovor s Pavlem. Povedzme, mala som.

– Vyrastali ste v Békešskej Čabe. Dobre viem, v slovenskej rodine?

– Áno, ale presnejšie v slovensko – srbskej. Otec bol zo srbskej obce Novi Kozarci.

– Tak asi dobre hovoríte aj po srbsky?

– Na niečo sa ešte pamätám. Otec s nami bežne hovoril po srbsky, ale zomrel, keď som mal osem rokov. Pomaly, bohužiaľ, zomierajú aj jeho súrodenci. Vlani brat, teraz sestra. V Kikinde, kde žili, sa hovorilo po srbsky. Oni nevedeli po maďarsky, aj keď sa mesto nachádza len okolo 100 kilometrov juhovýchodne od Segedína a bývajú tam aj Maďari. Moja mama sa s nimi dohovárala po slovensky a oni jej odpovedali po srbsky. Slovanské jazyky sa dajú navzájom porozumieť, veď viete.

– Mama s vami a s bratom hovorila po slovensky?

– Kým sme boli menší, tak vždy len po slovensky. Až v škôlke sme začali hovoriť po maďarsky. Tak sa nám prihovárali aj ostatné deti. Potom sme začali chodiť do slovenskej základnej školy, kde mama pracovala. Tam som strávil 12 rokov.

– A odvtedy ste zo školy nevyšli, veď ste ešte ani nedokončili univerzitné štúdiá a opäť ste boli v škole, ale už ako učiteľ...

– Vlastne áno, či predsa nie. Pracoval som aj na stavbe.

– Na brigáde?

– Nie, bol som tam zamestnaný. Keď som pracoval v Dome slovenskej kultúry v Čabe, mimochodom, aj viackrát, ktosi ma odporučil podnikateľovi, ktorý potreboval človeka ovládajúceho slovenčinu. Takého, čo sa vie zhostiť aj úlohy robotníka vo fachu, pomocníka – podať kladivo, doniesť náradie. Pracoval som v Holíči, na hranici s Českom, aj v Poľsku. Tam sme rozobrali lakovňu a zložili sme ju na juhozápade Maďarska, v meste Dombóvár. Dobré to bolo, spoznal som nových ľudí, nové nárečia, vynikajúco som si obohatil slovnú zásobu, získal som výbornú jazykovú prax. A spoznal som fyzickú robotu. Pracoval som tam od marca do konca júla.

– Ako ste sa stali učiteľom? Nie je to práve najbežnejšie mužské povolanie v súčasnej dobe. Nechceli ste byť radšej rušňovodičom alebo hasičom?

– K poľnohospodárstvu som mal blízko, lebo moji starí rodičia chovali prasiatka, aj iné domáce zvieratá. Predstavoval som si seba ako hospodára. Potom som však pokračoval v štúdiu v slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe a tam mi odporučili vyštudovať za pedagóga. Vraj tak budem mať nielen kvalifikáciu, ale budem môcť pracovať hocikde, aj v banke. Prihlásil som sa na odbor slovenský jazyk najmä preto, lebo som chcel pokročiť v znalosti tohto jazyka. V roku 2007, keď som začal vysokoškolské štúdium, som ešte nevedel, či sa naozaj stanem učiteľom. Tak som sa teda prihlásil na bakalárske štúdium slavistiky ako základu, po jeho ukončení som sa dal nahovoriť aj na magisterské, slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s vychovávateľstvom.

– V Bratislave?

– Nie, v Segedíne. Na stáži som bol v Nitre, jeden semester v druhom ročníku, spolu s viacerými spolužiakmi. Štúdium som dokončil v januári 2016, keď som už pracoval tu v Sarvaši. Bývalá pani riaditeľka Medveďová mi zavolala a ponúkla mi prácu praktikanta. V tej dobe som sa nachádzal v trochu zložitej situácii. Mal som práve pasívny semester. Pracoval som v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, kde neplatili veľa, ale bolo to dobré, lebo som získal skúsenosti ako kultúrny pracovník. Asi v decembri mi pani riaditeľka ponúkla miesto v sarvašskej slovenskej škole. Dostal som príležitosť vyučovať jazyk, ktorý som sa naučil od svojej mamy. Vtedy som si k slovenčine vybral ako ďalší odbor vychovávateľstvo.

– Fyzika alebo zemepis by sa vám neboli páčili?

– Nie, o to som nemal záujem. Vychovávateľstvo som si zvolil najmä preto, lebo som poznal život v internáte, vedel som si aspoň predstaviť, ako to tam chodí. V mladšom veku som nerozmýšľal nad tým, čo by som rád robil ako dospelý. Počas vysokoškolských štúdií v Segedíne som sa definitívne rozhodol, že sa stanem učiteľom. Podľa mňa čo som sa doma naučil, čo som získal a vyskúšal si počas štúdií, ale aj popri práci, je dostatočný dôvod, motivácia k tomu, aby som robil niečo také, čím by som tu v Maďarsku pomáhal našej slovenskej inteligencii. Blížia sa ťažké roky, lebo veľa našich pedagógov odchádza do dôchodku. Prajem mladým kolegom, tak aj sebe, aby sme sa stali ich dobrými nasledovníkmi. Dnešné deti už zriedka počujú doma slovenské slovo, preto je ťažšie ich motivovať, ale snažím sa o to. Skúšam kombinovať modernú techniku ako internet s osvedčenými staršími metódami, ale výchovno-vzdelávaciu prácu spestrujem aj prehliadkami kultúrnych stredísk či oblastných domov.

– Mladú krv potrebovali nielen v škole, ale „chňapli“ po vás aj v Kultúrnom spolku sarvašských Slovákov Vernosť. V marci roku 2018 vás zvolili za predsedu. Keby som vás chcela podpichovať, opýtala by som sa, či to nikto nechcel vziať, preto to prifarili na krk vám?

– Nuž, naozaj to nikto nechcel zobrať, – zasmial sa Pavle. Zjavne sa bavil na celej situácii, keď si ju vybavil v pamäti. – Zlatica Lišková odišla do Békešskej Čaby. Odporúčal som niekoho staršieho, kto má možno väčšiu autoritu. Nikto to však nechcel zobrať, tak som sa podvolil. Vtedy sa podpredsedníčkou stala Anna Somogyváriová Hunyová, funkciu pokladníčky vykonáva Agneša Csicselyová a za kultúrnu referentku sme zvolili Martu Dekrétovú. Snažím sa viesť Spolok Vernosť podľa svojho najlepšieho vedomia, čo nie je práve najjednoduchšia úloha. Po práci v Organizácii slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) je to väčší skok, ale cieľ je vlastne ten istý, nejakým spôsobom zachovať našu slovenskú identitu.

– Veľa ľudí hovorí ešte v Sarvaši po slovensky?

 – Veľa nie, asi by som ani nevedel povedať ich presný počet. Ale určite sú aj takí, o ktorých nevieme. Alebo sme ich my nenašli, alebo oni nenašli nás. Nie sme v kontakte. Možno mnohí z nich žijú na sálašoch. Prípadne sú málo mobilní, lebo sami nemajú auto, len ich deti. Tí sa k nám, žiaľ, nepridali. Spolok má asi 75 členov. Jeho najpopulárnejšie podujatie je jednoznačne marcová oslava žien. Veľký záujem je aj o predvianočné podujatie, keď oceňujeme najaktívnejších členov. Naša členská základňa sa prelína s členskými základňami ďalších mimovládnych, či ako im my hovoríme, civilných organizácií, napríklad Spolku záhradkárov, ktorý vedie Tibor Mótyán, bývalý predseda sarvašskej slovenskej samosprávy a regionálnej organizácie Slovákov.

– Máte aj členské?

– Máme, 1500 forintov ročne.

– To by nemalo nikoho odradiť od členstva, ale asi sa z toho ani nedá príliš vyskakovať.

– Z členských príspevkov nie, ale uchádzame sa o rôzne granty, napríklad Správy fondov Gábora Bethlena, a dostávame aj podporu na prevádzku. Vlani sme získali menej, tohto roku sme si vysúťažili 820 tisíc forintov. Pri práci nám pomáhajú aj členovia predchádzajúceho vedenia, vždy sú ochotní nám poradiť i priložiť ruku k dielu, keď treba.

Vtedy zazvonil telefón, strýko prichádza so sudmi. Starý otec bol včelár, do jeho sudov, v ktorých skladoval med, sa teraz zbierajú slivky a iné ovocie na pálenku. Sudy má odviezť brat Dušan do Veľkého Bánhedeša. Život ide ďalej. Prináša nové výzvy aj pre mladého učiteľa v Sarvaši. Zatiaľ bývajú s manželkou v podnájme. Hoci existujú špeciálne úvery pre mladomanželov, ale aby sa o pôžičku mohli uchádzať, aj k tomu potrebujú vlastný kapitál. Tento problém sa však netýka len pedagógov, a už vôbec nie iba mladých slovenských učiteľov. Ale o tom raz inokedy. Veď sa určite budeme často stretať. V škole, v spolku, na akciách.

Erika Trenková

Foto: autorka