Pred príchodom Slovákov na Dolnú zem, počas osmanskej okupácie, mali Turci na tomto území pre pocestných na hlavných trasách vybudované ubytovacie a pohostinské zariadenia, ktoré sa nazývali „karavanseraily“. V skromnejších neboli izby, ale iba jedna obrovská miestnosť, v ktorej sa okrem ľudí mohli vmestiť aj vozy a kone.

V tej istej veľkej miestnosti sa vedľa jednej steny nachádzala vyvýšenina, nazvime ju balkón alebo galéria, ktorá cestujúcim slúžila ako kuchyňa a zároveň aj posteľ, pod ktorou boli priviazané nocľažníkove kone, pred ktoré predkladali seno. Vo dvore, alebo pred budovou sa nachádzala vahadlová studňa na napájanie koní. Pocestní najčastejšie spali na doskách alebo na trstinovom pokrovci, ktorým zakrývali koňa. Mohli sa posilniť polievkou, baraninou, chlebom a ryžovou kašou. Tieto zájazdové hostince boli otvorené do súmraku a bubnovaním strážca oznamoval, že sa brány pohostinského zariadenia o chvíľu zatvoria. Dá sa s určitosťou povedať, že tieto oddychové zariadenia naši Slováci na dlhej ceste na Dolnú zem vtedy už nemohli využiť, ani by sa o ne vzhľadom na svoje postavenie o to nesnažili. Boli radi, že túto dlhú „chlebovú“ cestu prežijú. Po ceste po terajšej maďarskej Dolnej zemi mohli vtedy využiť podobné zariadenia, ktoré sa tu nazývali čárdy. Aj takýmto zariadeniam sa skromní putujúci vyhýbali, radšej šliapali po osvedčených cestných trasách a nachádzali skôr prístrešia alebo zastávku v dedinách a príbytkoch, kde sa už skôr usadili ich krajania.

Cesty za chlebom boli veľmi náročné a namáhavé a dosť putujúcich počas cesty zomrelo na vysilenie, hlad a choroby. V tom čase na maďarskej Dolnej zemi čárdy zohrávali svoju úlohu v rozvoji obchodu a dopravy. Prechádzali popri nich obchodní cestujúci z celého Uhorska a v čárdach mali obyčajne svoje zastávky. Boli to zároveň aj poštové cesty, ktorými prechádzali poštové vozy, nazývané diligencie. Jednou z najznámejších čárd na maďarskej Dolnej zemi v Békešskej stolici bola čárda v Slovákmi osídlenej obci Kondoroš, s rovnomenným názvom Kondorošská čárda. Bola postavená roku 1740 na obchodnej ceste do Segedína, a to na kondorošskej pustatine medzi mestami Sarvaš a Békešská Čaba a zaujíma klasické miesto medzi čárdami, ktoré sa stavali v tomto období, ale i neskôr. Význam a chýr čárdy sa rozšíril po celom Uhorsku na sklonku 18. a začiatku 19. storočia, keď bola čárda základňou a oporným bodom zbojníkov, ktorí boli pánmi pusty. Prenajímatelia čárdy mali priateľské vzťahy s beťármi, a to nielen nájomníci, ale aj zemepáni. Podľa povesti v roku 1850 bol pánom pusty vodca zbojníkov Sándor Rózsa. Beťári z blízkych panstiev dostávali riadnu konvenciu, za čo zase oni ručili za životy a majetok pánov a ich zamestnancov. Túto vzájomnú dohodu zbojníci rešpektovali. Za služby dostávali od panského správcu desať zlatých forintov na výdavky a na ubytovanie a stravovanie päťdesiat grajciarov. Stávalo sa aj to, že ukradnuté kone a dobytok umiestnili a zamiešali dočasne medzi panské a zdržali ich tam aj počas pátrania. Keď pátranie skončilo, potom ich odohnali na trh, kde ich speňažili. Popritom pozorne strážili a dbali aj o to, aby cudzí beťári nemohli páchať škodu na panstve. V súvislosti s Kondorošskou čárdou sú zachované aj také povesti, že v polovici 19. storočia bola zriadená aj pandúrska jednotka na skrotenie vyčíňania zbojníkov. Obidve strany, beťári aj pandúri však dbali o to, aby sa ani náhodou nestretli. Čárda však bola postavená tak, aby z nej mohli zbojníci nebadane utiecť. Mala dvojotvorový komín, jeden pre odvádzanie dymu a druhý pre útek beťárov. Koniec viedol do tunela, na začiatku ktorého neskoršie zriadili vináreň. Aj pri súpise poriadkových inštitúcií roku 1852 bolo potvrdené, že Kondorošská čárda ostáva ako najvýznamnejšia v celej Békešskej stolici. V tomto čase tu bolo zamestnaných sedem mužov a štyri ženy. Začiatkom 20. storočia sa začala konjunktúra pšenice a vlny a panstvá sa zriekli možnosti prevádzkovať čárdy a opäť ich prenajímali podnikateľom a mešťanom. Kondorošskú čárdu v rokoch 1826 – 1828 vyárendovalo mesto Szentes od zemepána za 479 forintov a neskôr ju dalo do prenájmu krčmárovi Matejovi Voštiarovi za päťsto forintov. V tomto čase rozloha priľahlého pozemku patriaca Kondorošskej čárde činila sto jutár pastvín, z čoho jednu tretinu mohol prenajímateľ využívať na orbu. Nájomca nemal vždy výhodné podmienky na pestovanie obilia a chov dobytka. Práve z toho dôvodu panstvá prísne určili prenajímateľovi, koľko pôdy musí obrábať a koľko má ponechať na lúky a pasienky. Dnes je Kondorošská čárda opravená, zmodernizovaná a je významným miestom cestovného ruchu Békešskej župy.

Z dostupných údajov Slovákmi osídlenej obce Pivnica v Báčke, kde bol po rokoch pobytu rozvinutý chov koní a dobytka, vieme, že dolnozemské cesty využívali Slováci aj na obchodné povozníctvo. Skupina vozov, v ktorých bolo zapriahnutých 4 – 6 koní, mala často namierené na objednávky obchodníkov na trhy do Pešti, skadiaľ spravidla prevážali ťažký tovar až do Nového Sadu a cesta s prepriahaním náhradných koní im naspäť trvala takmer dva týždne. V Pešti karavány pobudli obyčajne niekoľko dní. Na spiatočnej ceste s plným nákladom a s pocitom dobrého obchodu sa potom v dobrej nálade zastavovali v čárdach, ktoré sa potom často ozývali spevom. Popri obchodníkoch sa ušlo veselia aj pohoničom.

Po tristo rokoch pobytu sa našiel v iršanskej katolíckej matrike neobjavený, slovakizovanou češtinou písaný dokument z roku 1729 o založení Alberti, ktorý napísal vtedajší notár albertskej evanjelickej cirkvi Michal Chovan. V tomto dokumente objavenom len nedávno pri príprave 300. výročia osláv založenia Alberti sa uvádza, že prví evanjelickí Slováci pochádzajúci z Hontianskej, Zvolenskej a Novohradskej stolice prišli roku 1711 všetci naraz do Alberti „na den poswiceni Sw. Kríže, t.j. 14.septembra“ a na 27 vozoch. Známy historik Békešskej stolice Ľudovít Haan zanechal významné svedectvo o osídlení Békešskej Čaby, z ktorého sa dá aj dnes mnohé odvodiť. Na jar roku 1718 prišli do Čaby prví Slováci z Novohradu. Na mieste, kde teraz stojí mestská rada, čiže v centre terajšieho mesta, ktoré v polovici 19. storočia bolo strediskom s najväčším počtom Slovákov v celom Uhorsku Haan uvádza aj toto „...vypriahli kone, utreli z nich pot a prach a čakali na vymeranie miesta na provizórne domy a prvé porty zeme.“ Zaujímavý údaj z obdobia sťahovania i útekov Slovákov z Novohradu do Sarvaša sa našiel v cirkevnom dokumente. Okrem iného sa v ňom píše, že v roku 1727 poddaný Pavla Mocsáriho z Veľkej Vsi – Michal Nemec si „vypožičal“ voly svojho zemepána na odvezenie svojich vecí, ktoré mu potom poslal naspäť zo Sarvaša“.

Druhý v poradí farár Juraj Rohoň v Hložanoch v Báčke zapísal v cirkevnom protokole, že do Hložian najviac Slovákov prišlo v najväčšom počte roku 1770 na Jozefa a pochádzali z Novohradskej a Hontianskej stolice. Doslovne píše „...Pavel Korčok dobre opatrený sem se dostal a Adam Šuľan prihnal dve kobolky – ostatní všichní všecko své jméní na chrběte priněsli.“ Jeden z potomkov Veľkokrtíšanov, ktorí sa vysťahovali roku 1825 do rumunskej banátskej obce Vuková – Martin Kašaj mi nedávno potvrdil, že podľa rozprávania svojich predkov celá skupina, ktorá sa z Veľkého Krtíša vtedy odsťahovala, cestovala na tejto dlhej ceste do cieľa s malými zástavkami pešo 23 dní. S príchodom prvých Slovákov do Banátu vieme, že pôtorský farár Matej Barányi, ktorý odišiel za farára do Banátskeho Komlóša, že jeho cesta tromi ľahkými vozmi, ktorými prišli do Pôtra pre neho a rodinu trvala do nového pôsobiska takmer dva týždne. Slováci pochádzajúci prevažne z Kysúc sa koncom 19. storočia osadili v chorvátskej Slavónii, kde hlavne v oblasti Ďakova a Našíc založili viac ako dvadsať nových obcí. Niektoré rodiny časť svojej dlhej cesty absolvovali po rieke Sáva na pltiach. Vít Ušák spomína vo svojom diele viac takýchto príkladov. Napríklad aj tento: „...Dcéra Anny Pokryvkovej Ruža nám povedala, že jej dedo prišiel do Kutov z Trenčianskej na plti“. Na pltiach po Dunaji prišli Slováci aj do Zokovho Gaja. Aj prví slovenskí prisťahovalci do Iloku prišli po Dunaji na pltiach. Pre rozrastajúci počet Slovákov, ktorí sa roku 1806 usadili v Padine v Banáte, koncom storočia bol už chotár úzky a najmä mladé rodiny sa roku 1880 presídlili do Bulharska. Prvú časť svojej cesty absolvovali tak, že sa spúšťali po Dunaji na zvláštnom type dunajskej plte, ktorú nazývali „deregľa“. Zvláštnu pozornosť si zaslúži prejav vzájomnej pomoci, keď sa Slováci usadení na začiatku 18. storočia v novohradskej Galgagute v terajšom Maďarsku rozhodli, že si v rokoch v rokoch 1774 – 1776 postavia evanjelický kostol. K takejto náročnej stavbe potrebovali odbornú a materiálnu pomoc. Chýbalo im hlavne stavebné drevo, preto sa obrátili na súkmeňovcov na Orave, kde im Daniel Párnický v Zábreži zabezpečil kvalitne pripravené hranoly, ktoré boli prepravované plťou cez rieky Orava, Váh a Dunaj do Vacova, kde stavebné drevo bolo z pltí vyložené, po ktoré si potom Galgaguťania za pomoci veriacich zo susedného Veňarca povozmi prepravili domov.

Ján Jančovic

Foto: autor