Verejnoprospešný spolok pre zachovanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši si popri ďalších predsavzatiach stanovil za cieľ všemožne zachraňovať informácie o živote vo Veľkom Bánhedeši a jeho obyvateľov, ba aj predmety, ktoré kedysi – v dobe „volania matičky domoviny” – odviezli Bánhedešania so sebou.
Niekedy veru aj za pomoci nákladného auta, ktoré si prenajala predsedníčka spolku a hybná sila slovenského diania v tejto malej dolnozemskej obci Jolana Pepóová. Príbuzní, ktorí koncom 40. rokov minulého storočia odišli a zobrali si nábytok alebo zariadenie, zväčša už odišli tam, kde nábytok netreba. Dedičia by starinu buď vyhodili na smetisko, alebo darovali na iné účely. Naučili sa však, že oslovia dolnozemskú rodinu, nech si zoberú, čo stojí za záchranu. Preto sa potom pani Jole ušla úloha záchrankyne a nájomníčky uzavretého nákladného vozidla, kam sa pomestili kuchynské sekretáre, almary, skrine, vankúše s čipkou na okraji a všeličo ďalšie, raz použiteľné v pamiatkovom dome. Tak sa na energickú ženu a jej po slovensky vynikajúco diškurujúceho manžela Jána, najnovšie predsedu slovenského voleného zboru vo Veľkom Bánhedeši, ani nie tak dávno obrátil príbuzný s drevenou truhličkou, plnou všakovakých dokumentov a papierov. Zdedili to a chránili, tak sa to rozhodli odovzdať niekomu, kto si s tým vie, čo počať. A možno bude aj rád. Pepóovci sa potešili, veď Bánhedešské zošity môžu mať ďalší zväzok. Tak sa zrodila nová publikácia.
Rukopisná pamätnica Michala Chovanca z vojenčiny
Pamätnicu, publikáciu, ktorá vznikla na základe poznámok, zápiskov vojaka Michala Chovanca počas 4 rokov jeho vojenskej služby, od roku 1875 do roku 1879, redigovala docentka Univerzity ELTE Mária Žiláková, pochádzajúca z Veľkého Bánhedešu. Knižočka má necelých 270 strán, zato jej obsah je bohatý nielen na informácie, ale aj na jazyky. Vojak si v nej robil zápisky v 8 rečiach, v dobovej slovenčine, po nemecky, taliansky, i ďalších. Šikovný mladý muž sa rýchlo podučil jazyku, ktorý ho obkolesoval. Zabával sa dokonca aj písaním veršov, kaligramov. Docentka Žiláková so svojím príslovečným nadšením sa pustila do editovania knižky s takou vervou, že ju mohli pred koncom minulého roka predstaviť publiku. S mimoriadnym úspechom sa o publikáciu zaujímala odborná, ale predovšetkým laická verejnosť. Predsedníčka spolku bola nesmierne prekvapená, koľko knižiek si našlo svojho nového majiteľa vďaka práve nadchádzajúcim Vianociam. Ako povedala, podarilo sa im to v najlepšom čase. Slovenský volený zbor sa podujal v spolupráci so spolkom zorganizovať Deň Slovákov Veľkého Bánhedešu, ktorý bol dôstojným priestorom na prezentáciu hodnotných dokumentov. Zároveň predstavili práce krúžku ľudového umenia, popri ďalších aj výšivkárky, ktoré sa úspešne zúčastnili projektu Operatívneho programu rozvoja ľudských zdrojov (EFOP) a pridali sa k úspechu dňa záverečnou výstavou svojich prác. Prezentácia diel vyšívačiek sa tak stala dôstojným rámcom predstavenia najnovšej publikácie. Prítomným sa po slovensky prihovoril predseda slovenskej samosprávy Ján Pepó. Každý veľmi očakával zrod 3. zväzku Bánhedešských zošitov. Ako sa priznala predsedníčka najsilnejšieho občianskeho spolku vo Veľkom Bánhedeši Jolana Pepóová, veľmi dobre padla každému zainteresovanému obsažná pozitívna odozva. „Pani Žiláková sotva stačila písať venovania do knižiek, záujemcovia vytvorili dlhý rad za veľmi krátky čas,“ povedala J. Pepóová. „Dokonca aj z toho vznikla pozoruhodnosť večera,“ dodala s úsmevom. K slávnostnej atmosfére sviatočného večera prispeli hudobným vystúpením členovia citarového krúžku. Každoročne pribudnú do skupiny dve-tri nové deti. Preto sa proces spoznávania nástroja a repertoáru vždy začne odznova. Starší hudobníci sú čoraz lepší a preto aj čoraz smelší, sebavedomejší. Maličkí však boli tentoraz takí nadšení, že chceli za každú cenu ukázať, čo všetko sa naučili. V publiku sedeli najmä obyvatelia obce. Medzi nimi veľa rodičov, starých rodičov, tiet, strýčkov. Okrem počúvania koncertu sa veru mnohí z divákov pozabudli v zisťovaní, ktoré dieťa do ktorej rodiny patrí, na koho sa podobá.
„Trúfla som si aj na odvážny krok,“ prezradila Jolana Pepóová, „požiadala som Ildiku Očovskú, aby na výstave súbehu EFOP, ktorú otvorila predsedníčka Združenia ľudovo-umeleckej tvorivosti Békešskej župy Anna Pálová, zaspievala piesne s remeselnou tematikou. Ildika si vybrala do slávnostného repertoáru nádherné starodávne bánhedešské ľudové piesne, jednu dokonca o pradení. Mimochodom, ako aj povedala, je zo zbierky Ondreja Krupu a melódia je jedným z najdávnejších dolnozemských motívov. Bolo to nesmierne dojemné. Priam nás pohladkala po srdci. Podobne, nesmierne citlivo sa ujala prezentácie miest, budov, pozoruhodností, o ktorých Michal Chovanec píše vo svojich spomienkach. Zaujímavé bolo pozrieť sa, ako nakreslil vojak, čo videl a aké je to dnes. Krásne po slovensky nám to priblížil Ďurko Rágyanski. Neuveriteľné bolo, ako jednoduchý bánhedešský mládenec, ktorý sa dostal do sveta za vojaka, zachytáva svoje prostredie. S akou prirodzenou inteligenciou sa vedel vyrovnať s veľkým svetom. Nedokážeme vyjadriť svoju nesmierne veľkú vďaku Marike Žilákovej, že našla odborníkov na starodávne jazyky a s akou hlbokou odbornou úctou sa postarala o dvojjazyčné vydanie, po slovensky a po maďarsky, týchto cenných dokumentov. Je to mnohovrstvová knižka, nech ju človek otvorí kdekoľvek, vždy objaví množstvo zaujímavých informácií,“ povedala J. Pepóová. Zároveň si však poťažkala, že pre pomerne malý formát zväzku sú ilustrácie natoľko malé, že je na ich prečítanie potrebná lupa. Len vďaka dômyselnosti a ústretovosti docentky Žilákovej, ktorá dešifrovala obsah ilustrácií pod obrázkom, si môže čitateľ vychutnať aj napríklad kaligramy vojaka Chovanca.
Recenzovať dielo sa podujali dve mladé odborníčky, Anna Istvánová a Orsolya Szabóová.
Z recenzie Orsolye Szabóovej:
Rodina Michala Chovanca sa následkom výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom dostala do Nededu, obce, ktorá sa nachádza v geografickom priestore Matúšovej zeme, odtiaľto, ako dar jeho potomkov sa dostala rukopisná pozostalosť – vojenská knižka – naspäť na Veľký Bánhedeš. Táto pamiatka má výnimočnú hodnotu, jej majiteľ mal iba základné vzdelanie, ukončil bánhedešskú elementárnu školu, predsa sa v nej nachádzajú texty zaznamenané v ôsmich jazykoch (medzi inými modlitby, básne, ľudové piesne, vojenské piesne, texty parodickej povahy atď.); rozmanité žánre sú zastúpené v jednotlivých jazykoch v rôznom rozsahu, pričom sa odlišujú aj obsahovo. Materiál zapísaný v slovenčine obsahuje krátku kroniku vojenskej služby Michala Chovanca, tvoria ho ďalej modlitby, texty s náboženskou tematikou a ľudové piesne. Najrozsiahlejší je materiál v maďarčine, ktorý je čiastočne podobný slovenskému, na rozdiel obsahuje menej modlitieb, viacej ľudových piesní (najmä vojenských), veršované pozdravy (v prvom rade k meninám), paródie, lascívnu poéziu, veršované rozprávky o zvieratách a z ľudovej krátkej prózy hádanky. Nemecké texty nadväzujú na oficiálnu stránku vojenského života, prekvapuje jediná, v nemčine zaznamenaná ľudová pieseň. České a slovinské texty tvoria ľúbostné a vojenské piesne, rumunská zdravica obsahuje lascívne lexikálne prvky, jediným srbským textom je Brankovo kolo, v jazyku prostredia, v taliančine, sú zaznamenané ľudové piesne a číslice 1-20.
E. Trenková
Foto: J. Pepóová