Prednedávnom sme na sociálnej sieti zaregistrovali smutnú poznámku o zbalení národopisnej zbierky v Malej Tarči. Vraj na mieste, kde bola inštalovaná, bude niečo iné. Predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v meste, ktorá sa so smutnou správou podelila, sedí ako správna seniorka doma a chráni zdravie svoje, aj manželovo. Tak sme Kataríne Szabóovej Tóthovej zavolali, nech nám prezradí, prečo odniesli národopisnú zbierku z tých dvoch miestností Domu občianskych organizácií, kde bola v roku 2006 umiestnená.

Z expozície mali vtedy nekonečnú radosť. Keď dokončili prácu so zariaďovaním, len sedeli ako na návšteve u dobrých priateľov. Tak to zariadili, akoby v izbe, kuchyni a predsieni niekto naozaj býval. Zariadenie dostali od obyvateľov Malej Tarče, len s krosnami si nevedeli rady. V kuchyni bol starý sporák, stôl so stoličkami, hrnce, polička s nádobami. Izba bola zariadená aj na spanie, aj na pobyt cez deň, so stolom a stoličkami. Dokonca aj starý šijací stroj dostali. Vrchné sukne boli zavesené v skrini, naškrobené spodničky v „kasni” so zásuvkami.

– Neustále počúvame, aby sme dávali pozor na svojich starých rodičov, príbuzných, ktorí sú najviac ohrození koronavírusom, aby sa nenakazili, lebo by na nákazu mohli doplatiť. V takejto situácii čítame o prenesení zbierky. Kam a kto ju preniesol? Prečo tak náhle, v čase pandémie?

– Nenašli sme taký dom, ktorý by bol postavený v tradičnom, starom štýle malotarčianskych obydlí. Dom, kde bola zbierka inštalovaná v dvoch miestnostiach, bol sídlom viacerých občianskych združení a nazýval sa vo voľnom preklade Domom občianskych spolkov. Aj folklórny súbor Panónia tam mal svoju cvičebňu, svoje šatne a sklad na tanečné odevy. Presťahovali sa do pivnice pod mestským úradom. V tomto „občianskom dome“ sme mali aj svoju miestnosť pre slovenskú samosprávu a teraz už nemáme nič.

– Keď vám oznámili, že musíte opustiť miestnosti, čo vám predstavitelia mesta povedali?

– Povedali, že budova bude zbúraná, na jej mieste vybudujú Dom pútnikov, kde budú organizovať doškoľovania. Hádam tam, v novej budove aj my dostaneme dve miestnosti, aby sme tam mohli umiestniť slovenskú národopisnú zbierku. Ale neviem, či to tak bude alebo nie. Nový starosta je mladý človek, vyzeral ochotný riešiť náš problém. Od októbra sa nič nestalo. Naozaj nám všetko prisľúbil. Ešte aj na slovenskom bále to potvrdil, že buď dostaneme dve miestnosti v novej ustanovizni, alebo nám kúpi starší dom na účely samosprávy a národopisnej zbierky.

Slovenská národnosť si zaslúži dôstojné priestory

– Kedy ste museli opustiť priestory?

– Hádam pred mesiacom. Tak, že nám ráno povedali, že zajtra, napozajtra musíme zabaliť a odviezť naše veci. Ani neviem, kde ich umiestnili, lebo my už sme boli v karanténe. Potom som počula, že to miesto je nejaká kotolňa, ktorá sa dá aj vykurovať. Kultúrny dom všetko vybavoval, zamestnanci domu preniesli naše veci, lebo my sme už všetci starí. Jedna mladá je medzi nami, ale ona bola v tom čase v práci. Doslova z jedného dňa na druhý sa to stalo. Pôvodne bola reč o tom, že koncom marca sa vysťahujeme. A tak sme sa dohodli, že baliť budeme po jednom, aby sme sa ani nestretli. Nepodarilo sa, lebo náhle bolo treba konať. Primátor nechápal, prečo sa nezapoja do prenášania zbierky mladšie generácie, povedzme vnuci starších príslušníkov slovenskej menšiny, ale vnuci sa nemohli ulievať z online vyučovania. Veľmi mi je ľúto, že som nemohla byť pri tom. Ten nábytok je veľmi starý.

Niekdajší Dom občianskych spolkov v Malej Tarči bol súčasťou zariadení kultúrno-športového komplexu, ktorého riaditeľkou je Viktória Pongráczová. Na našu otázku, prečo bolo nutné v čase pandémie náhle presťahovať národopisnú zbierku Slovákov v Malej Tarči, riaditeľka prekvapene odpovedala, že to nebola nová zvesť. O zbúraní starej, schátralej budovy mestské zastupiteľstvo rozhodlo vraj už dávno, ešte vlani, v prvej polovici roka. O prenesení zbierky rozhodlo mestské zastupiteľstvo vo svojom uznesení. Nebolo povinnosťou kultúrneho domu postarať sa o zbierku, chceli len vyjsť slovenskému volenému zboru v ústrety a pomôcť uskladniť zozbierané veci, lebo národnostná samospráva nemá priestory. Len urobili láskavosť. Aj sklad, aj Dom občianskych spolkov je majetkom mestskej samosprávy.

Podobne o svojej ochote pomôcť nás ubezpečoval primátor mesta Malá Tarča István Juhász.

– Pán primátor, prečo bolo nutné z jedného dňa na druhý premiestniť národopisnú zbierku Slovákov? Navyše, je čas pandémie, keď je obmedzené vychádzanie...

– Momentálne prebiehajú búracie práce v hodnote 20 miliónov forintov. Potom bude nasledovať výstavba budovy pre mariánskych pútnikov. Okrem toho v Malej Tarči staviame detské jasle v hodnote pol miliardy forintov, za sto miliónov prebiehajú odvodňovacie práce, budujeme cesty, aj cyklotrasy. V týchto mesiacoch tlačíme vpred investície v hodnote 800-900 miliónov forintov. Máme jestvujúce zmluvy, odštartovali sme projekty Európskej únie, podnikateľské subjekty chcú pracovať, život sa nezastavil s pandémiou.

– Rozumiem, čo mi hovoríte, ale vôbec sa neobávate o zdravie ľudí?

– Vašu otázku považujem za zádrapčivosť. Naši podnikatelia sa snažia vyhovieť predpisom. Nie je to však špecifikum Malej Tarče. Ani v ostatných mestách sa život nezastavil! Realizácia investícií pokračuje po celej krajine. Pomohli sme vo všetkom, v čom sme len mohli, aj zbaliť veci, aj bezplatne zabezpečiť skladovacie priestory. Aj osobne sa snažím vyriešiť situáciu dočasného uloženia národopisnej zbierky a zohnať peniaze na kúpu domu vedľa kostola, aby slovenská národnosť dostala svoj pamätný dom a nemuseli sme hodnotné predmety zbierky napchať do nejakých dvoch miestností, nedôstojných priestorov. Chcem, aby slovenská minorita, aj vďaka svojej historickej úlohe, dostala k dispozícii také miesto, ktoré jej právom prislúcha. Škriepite sa s nesprávnym človekom, ja sa snažím problém vyriešiť na patričnej úrovni. V čase, keď sa svet rúti do krízy, v Malej Tarči, podobne mnohé ďalšie mestá v tejto krajine, rozvíjame a zabezpečujeme prácu pre miestne podniky, ktoré vďaka tomu nemusia zavrieť a prepustiť svojich zamestnancov.

– Len som prekvapená. Je pandémia. Zo všetkých možných strán totiž počúvame, aby sme zostali doma, nerobili nič mimo svojich štyroch stien a vydržali až to prehrmí. Počúvajúc vaše slová som presvedčená, že mi budete vedieť povedať, kedy získate budovu, kedy môže byť vytvorený slovenský pamätný dom v Malej Tarči?

– Všetko závisí od peňazí. Teraz jednáme s majiteľom jedného domu, ktorý pýta vysokú cenu v porovnaní s trhovou realitou, okrem toho pre preskupenie daní sme náhle prišli o 48 miliónov forintov, je to rovnica s mnohými neznámymi. V každom prípade by som chcel, aby sme nemuseli národopisnú zbierku napchať do dvoch miestností či už v novej budove alebo v nejakej inej. Hoci miestna slovenská komunita sa snažila svoju zbierku pestovať, zachovávať v poriadku, jej umiestnenie bolo nedôstojné. Chcel by som, aby to bolo normálne vyriešené a mohli si to udržiavať, rozvíjať, usporadúvať svoje programy, pre deti, pre dospelých, realizovať nové, pútavé nápady. Uvedomujem si, že dočasne budú veci v sklade. Je mi to ľúto. Situácia sa podobá rekonštrukcii domu, ktorý najprv vyzerá škaredo, aby potom opeknel. Teraz to vyzerá zle v záujme toho, aby sme vedeli dať niečo lepšie.

– Vidíte aj to, kedy bude to lepšie?

– V súčasnej situácii to nevidím. Čím skôr, tým lepšie. Dajme veciam čas, aby sme vedeli, s akými peniazmi budeme hospodáriť. Investičné projekty sú dotované z fondov EÚ. Prípadná kúpa pamiatkového domu sa má uskutočniť z vlastných zdrojov. Koncom mája sa už začne rysovať tohtoročný rozpočet, či dostaneme nejaké kompenzačné dotácie, aké možnosti sa nám naskytnú, a vtedy vysvitne, čo si môžeme dovoliť.

Erika Trenková

Foto: K. Sz. T.

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.