V Stredozadunajskom stredohorí, v jeho severovýchodnej časti, v údolí potoka Gaja sa nachádza Slovákmi obývaná, 5 kilometrov sa ťahajúca Čerňa. Do tejto dediny sa vďaka grófovi Zichymu prisťahovali pred takmer tristo rokmi Slováci evanjelického vierovyznania z Nitrianskej a Trenčianskej stolice. Gróf im dal postaviť kostol a školu. Priviezli si so sebou okrem iného aj umenie spracovávať konope. Konopiská boli v okolí celej dediny, i dnes vedia, ktoré polia to boli.
Najznámejšia zberateľka starých pamiatok v obci je Juliana Szabová. Keď sme sa stretli a rozprávali na Dni Slovákov vlani v Jači, hovorila o starých textíliách s takým nadšením, a vedela toľko informácií z autentických zdrojov, že som pociťovala neutíchajúcu túhu podeliť sa s našimi čitateľmi o poklady, ktoré nám poskytuje priam na podnose. V stane v parku pri kaštieli Patayovcov ukázala také skvosty zachránených ručníkov, výšiviek, obrusov, prestieradiel, plachiet, či sukní zo zrebného plátna, konopného plátna, niekoľko storočné, napriek tomu zachovalé, čistučké, bielučké kusy, že som mohla na znak úcty len zdvihnúť svoj pomyselný klobúk. Bude to už takmer rok, ešte stále sa len chystám do Černe. Tak som sa rozhodla, že aspoň v čase pandémie sa opýtam, ako sa má pani Juliana, ako pokračuje vo svojej záslužnej práci.
Jar si žiada prácu v záhrade a na priedomí
Juliana Szabová si nesťažuje, zdravie jej slúži. Chýba jej nebohý manžel, ktorí neúnavne pracoval v prospech miestnych Slovákov a za zachovávanie kultúrneho a národnostného dedičstva v tomto regióne. Je presvedčená, že kým zbiera hmotné pamiatky národnosti, udržiava živú aj Jankovu spomienku. Len jej je smutno a zdá sa jej, že je na mnohé veci sama. Nevie zreštaurovať nábytok, na zachovanie stavu starých almár, truhlíc sú potrebné aj vedomosti, a neraz aj mužská sila. Synovia sú ďaleko, obaja majú pracovné povinnosti, aj malé deti, nemajú čas sa venovať mamkiným „kratochvíľam“.
Na jar – či už je pandémia, či nie – musela do záhrady. Práca v záhrade má svoj rytmus. Má veľa rastlín, všetky potrebovali jej účinný zásah. Ani práce okolo Osvetového kultúrneho strediska v Černi nestrpeli odklad. Upratať vnútri, i okolie, pokosiť, vyplieť, vysadiť nové, až po vykonaní potrebných robôt prišli na rad staršie aj nové zozbierané materiály. „Napríklad naša zbierka biblií pozostáva z viac ako štyridsať, možno päťdesiat Tranosciov. Jeden z nich je zo 40-tych rokov osemnásteho storočia, ten je vzadu celý popísaný rukou v slovenčine. Text asi súvisí s pôvodne založenou Čerňou. Len v rukavičkách sa jej dotýkam. Poprosila som Katku Király, nech sa pozrie, čo sú to za texty. Výstava biblického materiálu bola veľmi úspešná,“ prezradila. „A máme tiež ručne písanú pradávnu knižočku, na jednej strane sú modlitby po slovensky, na druhej po maďarsky. Je nádherná! Bolo by dobré niečo s ňou urobiť. Len neviem, čo...Lámem si hlavu. Máme tu kompletnú debnársku, ba aj obuvnícku dielňu so šijacím strojom. Pomôcky na poľné práce, konské postroje, zariadenia. Mali by sme ich vystaviť, ukázať prácu niekdajších remeselníkov, len kde vytvoriť výstavný dvor?“ vzdychla si. Asi ju táto myšlienka zamestnáva už dlho a urputne. Ani nevie, že je v Maďarsku národnosť, ktorá buduje svoj národnostný náučný chodník. Pani Juliana Szabová má v Černi slovenský priam hotový, len ho inštalovať...
Obdivuje, miluje, zachraňuje textílie
Najbližšie jej srdcu sú však textílie, látky, ručníky, kusy prostého sedliackeho odevu. Bez čipiek, predsa nádherné vo svojej jednoduchosti. Veľa pôvodných látok pani Juliana zdedila v rodine. Má takú kašmírovú šatku, ktorú nosila pra-pra-prababička. Spočiatku dávala do poriadku tie kúsky. Prednedávnom boli vystavené šatky, ručníky, prikrývky ženských hláv a pliec, ktoré rokmi zozbierala na výstave doma, v Černi, ale aj v ďalších mestách a obciach v Maďarsku. Časť bola vlani koncom leta v Pamätnom dome v Jášči.
– Ako sa vám darí skladovať tie najvzácnejšie, najstaršie a najkrajšie kusy?
– Kašmírový ručník som uviazala na hlavu figuríny, presne tak, ako sa kedysi nosil. Na okne je hustá záclona, sama som ju ušila, aby slnko nešarapatilo a nepoškodilo tieto drahocenné pamiatky. Máme oblečené tri, či štyri figuríny, ešte by sme mohli obliecť ďalšie tri, len ich nemáme kam dať. Nepomestia sa. 50-60 ručníkov je uložených v almare, sú medzi nimi aj zamatové. Mám tu jednu takú sukňu z konopného plátna, na ktorú jej majiteľka, prababička Menyhártovcov, zasiala a vypestovala konope, polámala a vytrepala ho, utkala plátno a ušila sukňu. Veľa mi pomáha sestra Klára. Teraz ani ona nemohla cestovať, ale vždy sú u nej nejaké kúsky, z ktorých odstráni hrdzu, plesnivé fľaky, zašlú krásu. Robí hotové zázraky. Vyšívané plátenné nástenky, ktoré zreštauruje a naškrobí sú tvrdé ako zo skla. Na všetko má riešenie.
Postupne si ľudia zvykli na funkčnú zberateľskú vášeň Juliany Szabovej. Čo si mysleli, že je historicky cenné, len im sa to už nehodí, priniesli do Szabov. Preto je plný dom Slovenského regionálneho kultúrneho strediska, dom Szabovcov, aj sedliacky domec v strede dediny, ktorý vlastne kúpila pani Juliana s cieľom vytvoriť dom slovenského hmotného dedičstva. Artefaktov je toľko, že nemá kam stúpiť. Kolovrátkov má určite aspoň šesť, možno aj sedem, a objavila aj posledné krosná v dedine. Dobre by bolo sa naučiť, ako ich používať, nech sa zachová aj nehmotné dedičstvo tohto druhu. Pôvodne je pani Juliana dámska krajčírka, a keďže ju pripravovali na vedúcu funkciu, musela sa naučiť všetky postupy textilnej výroby, aj tkať, lenže na priemyselných tkáčskych strojoch obrovských rozmerov. Tkanie na ľudových krosnách je predsa len iné. Hodilo by sa jej, keby sa našiel niekto, kto by ju to naučil, aby aj ona mohla odovzdávať ďalej tieto vedomosti.
– Zachovávať dedičstvo je neľahké poslanie.
– A tiež nevďačné. Kúpili sme 6 citár, aj citaristom sme našli učiteľa, naučili sa a ušli do sveta. Vyrástli a ako stredoškoláci nemajú už čas s nami chodiť vystupovať. Tie krosná mi napriek tomu nedajú pokoj. Tkáčsky cech – podľa pôvodných dokumentov, ktoré vlastníme – tu povolil ešte cisár Ferdinand. To nás aj zaväzuje, myslím.
Erika Trenková
Foto: autorka, Z. Szabó
Vzhľadom na zlepšujúcu sa epidemiologickú situáciu od 15. júna sa vraciame do starých koľají: príspevky na našej webovej stránke budeme opätovne uvádzať v skrátenom znení.
V plnom znení si ich budete môcť prečítať dva týždne po uverejnení v tlačenej verzii Ľudových novín.