V októbri si pripomíname deväťdesiat rokov od úmrtia národného pracovníka, publicistu a popularizátora prírodných vied Jána Alojza Wagnera. Narodil sa 3. 7. 1864 v Slovenskom Pravne. Po skončení štúdií roku 1890 začal pracovať vo viedenskej poisťovacej spoločnosti Dunaj, potom v poisťovni Universale. V roku 1896 prešiel do Národnej poisťovacej spoločnosti v Budapešti.

Svoje pôsobenie na národnom poli vo Viedni a v Budapešti s publicistickou zručnosťou opísal v Kalendári Slovenskej ligy na Slovensku na rok 1930. V tejto rozsiahlej faktografickej štúdii zanechal pre budúce generácie reálny obraz slovenského spolkového života v hlavnom meste Uhorska, ktorý je vzácnou spomienkou, a aj dokumentom kultúrnej činnosti Slovákov od konca 19. storočia. Keď Wagner prišiel do Budapešti, schádzali sa často v Slovenskom spolku v neprimeranej miestnosti Kapustovho hostinca na Kerepešskej ceste. Zo študentov tam vtedy boli Záturecký, Ruman, Slabejcius, Krno, Fajnor, z remeselníckej mládeže Mamatej, Rehák, Lapár, Šveni. Zo starších sa o spolok zaujímali stolár Zimán, krajčíri Jesenský, Brxa, Rafaj a hodinár Švehla, ktorý mal pekný obchod na Alžbetinom okruhu. Jeho dom bol podľa Wagnera „herbergom“ mladých slovenských juristov a vždy ich tam bývalo veľa a bolo o nich dobre postarané. Keďže sa Švehla v národnej otázke priveľmi exponoval, najmä počas národnostného kongresu v Pešti, úrady a ľudia videli v ňom nebezpečného pansláva, začali ho bojkotovať a znechutený zanedbal obchod. Slovenská spoločnosť v Pešti mala podľa Wagnera viacej zhromažďovacích bodov a medzi ne patril na prvom mieste Lutherov dvor, kde stál aj slovenský evanjelický kostol, v ktorom bol vtedy farárom básnik Daniel Bachát – „Dumný“. Veľmi príťažlivým bol dom učiteľa jedinej slovenskej školy v Pešti Ľudovíta Miloša Izáka. Jeho manželkou bola dcéra farára Daniela Bacháta, ktorú Wagner charakterizuje ako veľmi milú pani a matku početnej rodiny, kde sa u nich stretávali poslucháči univerzity. V peknom hostinci na Andrássyho ceste schádzala sa zase iná slovenská spoločnosť, Slováci-úradníci, podľa Wagnera tzv. „tóti“. Patril medzi nich štátny tajomník Samuel Cambel, finančný radca Šťastný, tajomník Košicko-bohumínskej železnice Lichard, odchovanec gymnázia v Kláštore pod Znievom Janovec. Všetko starí mládenci, ale podľa Wagnera dobré duše. Chodil medzi nich i riaditeľ Heliosa Karol Kuzmány „a nevidel som dôvod, prečo by som nechodil medzi nich aj ja. Veď to boli oni, čo sa zaujímali v najvyššej miere o naše národné veci, a to bez všetkých zadných dvierok,“ zdôraznil Wagner. O všetkých uvedených sa veľmi pochvalne vyjadruje a uvádza aj argumenty prečo Cambel a Šťastný zastávali svoje posty a pritom „pravdu som povinný o nich vysloviť, že boli to zlaté duše, ako ľudia a ako roduverní Slováci“. Slovenský spolok roku 1897 dostal novú miestnosť. Spomenutý hodinár, martinský rodák Švehla, keď mu hodinárstvo nešlo, otvoril v blízkosti Lutherovho dvora na Lipovej ulici kaviareň a zariadil aj osobitnú miestnosť pre spolok. Tým sa opäť spolkový život rozprúdil, usilovne pracoval literárny odbor, spevácky odbor zase pracoval úspešne pod vedením Izáka. „Vtedy som bol predsedom spolku a na Silvestra sme usporiadali večierok, kde som predniesol slávnostnú reč, ktorá bola uverejnená v Národných novinách“. Bolo to v čase, keď do Pešti prišiel mladý študent Milan Hodža a neskôr aj Jaromír Križko ako inžinier firmy Siemens na vybudovanie pouličnej elektrickej železnice. Starý viedenský spolkár takto priniesol so sebou novú esenciu do slovenského spolkového života v Pešti. Aj Milan Hodža, ktorý bol rodinným priateľom Izákovcov, usilovne pracoval v literárnom odbore a do spolku prišiel s vyššími ambíciami. Mal široký rozhľad a plány vzťahujúce sa na celý slovenský národ a na jeho oslobodenie. Do spolku postupne prichádzali mladší, Viestovci, Černovci, Dohnányiovci, Žuffa, Rupeldt, Dérer, Buľovský, Bodický, Volko a nadväzovali sa styky aj s inými slovanskými študentmi. Medzi aktivity Slovenského spolku patrili aj výlety do blízkych, Slovákmi obývaných obcí Kerepeš, Išaseg, Rákoškerestúr, Maglód, s cieľom rozširovania slovenských novín a tak medzi nimi vzbudzovať slovenské národné povedomie. Pričinením a materiálnym príspevkom staviteľa Milana Harminca, dostal spolok krátko pred prvou svetovou vojnou primeranú miestnosť na Jozefovom okruhu. Táto miestnosť bola pre Slovákov významná aj po prevrate v roku 1918. Podporovateľom Slovenského spolku okrem spomenutých bol aj Peter Bella Horal, riaditeľ Rigell, továrnik Mišura, Karol Kuzmány a mnoho ďalších jednotlivcov a inštitúcií. Slovenský spolok okrem svojej fašiangovej zábavy usporiadal vždy aspoň raz do roka jedno divadelné predstavenie. Boli to väčšinou krátke scénky, lebo boli súčasťou tanečnej zábavy. V rokoch 1900 – 1901 odohrali ochotníci menšie opery a operety, ktoré naštudoval Ľudovít Miloš Izák a ako speváci účinkovali Černoch, Hlavkaj a mladý Kapusta. V roku 1902 sa odvážili naštudovať vážnejšie a dlhšie divadelné hry, ktoré boli v tom čase v móde. J. A. Wagner stál na čele spolku päť rokov a uviedol, že sa v Pešti predstavili viacerými divadelnými kusmi. „Vždy keď pozriem na podobizne hercov prvého predstavenia pod mojou réžiou „Rozmajrín“, boli tam: Viest, terajší riaditeľ železníc, Igor Rupeldt, bratislavský mestský hlavný inžinier, slečna Riegellová, terajšia profesorka gymnázia, ďalej pani Timková, Nováková, Rafajová, Gregušková. Spevy nacvičil a sprevádzal náš neúnavný Ľudovít Miloš Izák. Kroje sme mali pri prvom predstavení zo Stankoviec a zaopatril nám ich baťko Kiss“, uviedol v kalendárnom článku J. A. Wagner, ktorý vyšiel v roku jeho úmrtia. Ďalej opisuje ďalšie divadelné hry, ktoré odohrali v nasledujúcich rokoch, a to v roku 1908 už aj s najmladšími hercami, a to hlavne deťmi Wagnera, farára Martina Morháča a lekára Izáka. Autor opakovane vyzdvihuje neúnavnú prácu svojho priateľa, učiteľa evanjelickej cirkevnej školy Izáka. Ten nacvičoval 5-8 ročné deti v cirkevnej sieni na Kerepešskej ceste a tieto deti pochádzali väčšinou z chudobných robotníckych rodín a v škole sa zdokonaľovali aj v slovenskom jazyku. V rámci evanjelického cirkevného zboru na návrh Jaromíra Križka a pani Izákovej bol založený Dobročinný ženský spolok, ktorého prvou predsedníčkou sa stala manželka továrnika Michala Mišuru. Bol výrobca kočiarov a automobilov a jeho otec kováč, pôvodom z Oravy bol dozorcom evanjelickej cirkvi. Po jej smrti sa stala predsedníčkou spolku manželka J. A. Wagnera Irena, rodená Dohnányiová. Najhlavnejšou úlohou spolku bolo ošatiť deti cirkevnej školy a pripraviť im slávnosť pri výročných cirkevných sviatkoch. Ďalšia slovenská spoločnosť sústreďovala sa okolo jozefovského katolíckeho kostola. Tam, ako aj v terezínskom kostole už dávnejšie, sa konali aj slovenské bohoslužby, čo je tiež svedectvom, že Pešť bola z veľkej časti aj slovenská. Prvý na túto komunitu upozornil Eduard Šándorfi, keď začal redigovať časopis „Kresťan“. On založil aj Budapeštiansky katolícky delnícky kruh (BKDK), ako orgán ľudovej strany, čo bola vtedy oficiálna maďarská strana. „Tuším v roku 1905 zvolili ma aj za predsedu BKDK. „Kresťana“ sme mohli považovať za svoj časopis, ktorý oral pôdu slovenského znovuzrodenia spolu s našimi mladými z gardy Milana Hodžu. Šándorfi sa stal neskôr pre vrchnosť nespoľahlivý a tak mu odobrali časopis a odovzdali ho Ernestovi. Šándorfi najprv sám živoril z Posla sv. Antona, až dostal skromnú faru na Vrbovci. Katolícky kruh založil so stanovami, v ktorých bolo uvedené, že slovenský ľud sa bude zdokonaľovať vo vlastenectve, v „hazafišágu“, a to len preto, aby dostal povolenie,“ napísal jeho predseda Wagner po desiatkach rokov. V BKDK sa združovala časť peštianskej slovenskej katolíckej kolónie, ktorá sa koncentrovala okolo jozefovského kostola, ktorý bol považovaný za robotnícky. Aj z toho dôvodu bol podrobený častým prehliadkam zo strany vrchnosti a polície, ale tie prešli hladko, lebo zakladateľom BKDK bol kňaz Šándorfi a „néppártišta“ a potom poisťovací úradník Wagner, teda inteligentní ľudia. Ľudia sa za Šánforfim hrnuli, pretože pre nich organizoval okrem bohoslužieb aj slávnosti vinobrania a púte, zhromaždenia a snažil sa prebúdzať národné povedomie. Z toho kruhu podľa Wagnera vyšli mnohí dobrí Slováci ako boli napríklad poštári Janíkovci, ktorí po prevrate prišli do Bratislavy, kde pracovali tiež na pošte, ďalej Krajčovci, Sovík, Svíba... Valné zhromaždenia prebiehali obyčajne v záhradných priestoroch, za veľkej účasti členov a ostatných účastníkov. Pred zhromaždením išiel sprievod pod zástavou do jozefovského kostola a odtiaľ v rade, aby aj ulica niečo videla. Na zhromaždenie prichádzali aj ďalší slovenskí kňazi Dr. Žiška, Dr. Hlavatý, Jozef Šrobár, farár neďaleko Pešti. Po odchode Šándorfiho púte do okolia Pešti viedol Dr. Žiška, vtedy kaplán v blízkom Senondreji a potom pri jozefovskej fare v Pešti. Po J. A. Wagnerovi sa práve on stal aj predsedom BKDK. Ján Alojz Wagner sa okrem uvedených skutočností pričinil v roku 1903 aj o založenie Budapeštianskeho nakladateľského spolku, bol členom a tajomníkom Spolku svätého Vojtecha, zapojil sa do slovenského politického hnutia a kandidoval do uhorského snemu za považskobystrický volebný okres. Roku 1918 bol zakladateľom a predsedom Národnej rady československej v Budapešti a po roku 1918 predseda MO MS v Bratislave a zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine. Ján Alojz Wagner zomrel 18. októbra1930 v Bratislave, kde zanechal bohatú knižnicu, uloženú vo fondoch Univerzitnej knižnice v Bratislave.

Ján Jančovic

Foto: internet