V západnej časti Novohradu jednou z viac ako tridsiatky pôvodne Slovákmi osídlených obcí je aj Bodoň (dnes Kétbodony). Obec na svojom internetovom portáli uvádza údaj, že má 509 obyvateľov. Pozrime sa na základe získaných historických údajov a návštevy obce, ako sa postupne v Bodoni Slováci strácali a aké kultúrne dedičstvo za sebou zanechali.

Na konci 17. storočia, po vyhnaní Osmanov z Novohradskej stolice, zemepáni osádzajú svoje majetky slovenskými poddanými aj na ľavej strane Ipľa. Majiteľom Dolného Bodoňa bol v tom období zemepán gróf Adam Vay. Na osídlenie svojich majetkov pozýval slovenských evanjelických poddaných zo severnej časti Novohradskej a Hontianskej stolice. Postupne k nim pribúdali aj osadníci zo Zvolenskej stolice. Vysvetľuje sa to tým, že domovské pozemky vo svojom vlastníctve si v tom čase šľachtici evanjelického náboženstva spravidla osídľovali poddanými rovnakej viery. V tom čase sa tu už formovala aj evanjelickú cirkev. Potvrdzuje to fakt, že ich prvým farárom od roku 1677 bol Matej Šuhajda, predtým učiteľ v Sudiciach. V tom čase v zozname evanjelikov nachádzam priezviská Abrahám, Babinský, Badinský, Benko, Cibula, Dudáš, Ďurčan, Forášnik, Hanko, Kosec, Kováč, Kráčik, Krčmár, Maco, Meneš, Mohoš, Morvaj, Paulo, Petráš, Plavec, Revický, Slabý, Šuch, Teraň, Urban, Vanka, Vrbovský. V daňovom súpise za rok 1715 sa uvádzajú aj platitelia daní Adam Varga (richtár), Ján Trpínsky, Michal Trpínsky, Pavel Senohradský, Pavel Moravčík, Juraj Kováč, Ondrej Badínsky, Ján Badínsky, Ján Debnár, Michal Sklenár, Šimon Cerovský a želiar Matej Roháč. Neskôr aj v maďarskej katolíckej časti Horný Bodoň žili v rokoch 1868 – 1900 Slováci s priezviskom Berko, Kolár, Lišovský, Mačička, Makáč, Maslík, Marčin, Tonhauser, Tvordoni, Žilko. V Dolnom Bodoni od existencie evanjelickej cirkvi až do druhej polovice 19. storočia vyučovali a kázali po slovensky evanjelickí farári a učitelia. Farári od roku 1677 v poradí Matej Šuhajda, Ján Opavský, Matej Buth, Pavel Salaj (neskôr v Maglóde, kde 1772 umrel), Samuel Chovan, Samuel Chovan, ml., Tobiáš Medvecký, Abrahám Izák Stráňovský, Samuel Trenčéni, Štefan Bencúr, Adam Petian, Martin Selečéni, Ondrej Vengerický (člen Učenej spoločnosti Banského okolia), Martin Gazdík, Ľudovít Longauer, Bedrich Šimko, Gejza Farkaš, Július Šimko, Gustáv Láni, Ladislav Konček, Martin Koreň, Ľudovít Krman, od 1904 – 1930 Gejza Csőváry (pôvodne Pohanka), 1931 – 1944, jeho syn Dezider Csőváry. Gejza Pohanka, ktorého otec Jozef, rodák z Paraštnej v Turci, bol učiteľom v Čuvári, kde si jeho syn zmenil priezvisko na Csőváry. Tento v cirkvi a v školskom vyučovaní nadmerne pokračoval a uplatňoval maďarizáciu, v ktorej pokračoval aj jeho syn Dezider. V polovici 18. storočia bol v Bodoni učiteľom Jakub Plachý, tu sa mu narodil syn, farár v Drážovciach a Drieňove v Honte. Medzi učiteľmi sa od roku 1820 spomínajú Samuel Mrákota, 1838 Ondrej Vidovský (mal 43 žiakov – odišiel do Horných Petian), po ňom tu bol učiteľom pliešovský rodák Karol Červenák (34 žiakov), u ktorého počas jeho účinkovania v Bodoni zomrel v roku 1842 jeho brat, štúrovec, učiteľ a spisovateľ, námestník profesora Juraja Palkoviča v Bratislave, 1848 Ján Staudner (41 žiakov), 1854 Ján Paulo (41 žiakov). Dovtedy sa vyučovalo výlučne po slovensky. V druhej polovici 19. storočia, keď sem prišiel v roku 1868 za učiteľa z Veľkých Stracín František Kacian, vtedy sa už vyučovalo výlučne v maďarčine. Pred ním prví učitelia učili po slovensky, ďalší od roku 1848 slovensko-maďarsky. Po ňom už všetci učitelia to mali za úradnú cirkevnú povinnosť.

V roku 1820 v Dolnom Bodoni žilo celkom 398 obyvateľov, z toho 350 evanjelikov, 40 katolíkov a 8 izraelitov, roku 1840 celkom 472, z toho 362 evanjelikov, 91 katolíkov a 19 izraelitov, roku 1879 335 obyvateľov, z toho 264 evanjelikov, 54 katolíkov a 11 izraelitov. V roku 1880 sa z počtu 483 obyvateľov k Slovákom prihlásilo ešte 213 obyvateľov (44,2 %), roku 1930 zo 672 obyvateľov už len 4 Slováci a pri ostatných sčítaniach ani jeden aj napriek tomu, že ešte viacerí mali slovenské povedomie a slovenská reč ešte pretrvávala. O dlhodobej slovenskosti obce vypovedá aj to, že z chotárnych názvov Bukovina, Dolina, Dubina, Breziny, Kačička, Girinka, Šusterka, Manačka, Ježova, Hrabina, Lúčka, Trstinka, Klokočina, Okličina, niektoré používajú Bodončania aj dodnes. V rokoch 1902 – 1903 došlo k spojeniu Dolného a Horného Bodoňu a obec dostala pomenovanie Kétbodony. Pred časom som ho navštívil, a niečo z jej slovenskej histórie zaznamenal.

Z obdobia pôsobenia posledného Csőváryho-Pohanku žijú ešte jednotlivci a tí aj napriek tomu, že s rodičmi sa v detstve dorozumievali aj v materčine, za 70-80 rokov absencie slovenského slova či v škole alebo v kostole, už ani oni reč svojich predkov neovládajú. Po pôvodne slovenských učiteľoch a farároch Kacianovi a Pohankovi, maďarizácia úspešne pokračovala ďalšími, ktorí ľudí vzdelávali a duchovne ich zaopatrovali po svojom. V Bodoni upútava najmä zaujímavý architektonický vzhľad roľníckych domov so studňami a upravenými dvormi a vysadeným viničom a ovocnými stromami pri nich. Dominantou rozťahanej dediny s neprehľadnými ulicami vysadenými stromami je evanjelický kostol, ktorého posledná baroková podoba pochádza z roku 1890.

Pred kostolom je upravený parčík, v ktorého strede je pamätník padlých z dvoch svetových vojen s uvedením ich mien na symbolickom pomníčku. Pozerám a fotografujem tieto symbolické pamätníky a zrazu sa približuje obyvateľ najbližšieho domu, ktorý si všimol môj záujem o toto pietne miesto. Jeden po druhom fotografujem pomníčky s priezviskami Apko, Badinský, Bálint, Celleng, Dudáš, Francisky, Hajduk, Kerek, Kocúr, Marčini, Požár, Slezák, Sudický, Tomiš, z druhej strany Benko, Fiľo, Kováč, Krajoš, Masnik, Paulo, Pariš, Sudický, Trenka. Týmto prichádzajúcim starším pánom bol vtedy 80-ročný, už nebohý Ján Kováč, žiak Csőváryovcov (Pohankovcov), ktorý býval so svojou vekovo rovnakou manželkou Annou, r. Badinskou v pekne upravenom dome, na dvore ktorého sa nachádza aj starší rodičovský dom. Začínam sa mu prihovárať po slovensky, zachytáva prvé slová, ktoré mu niečo z detstva pripomínali, ale darmo hľadal slová, aby mi na niečo odpovedal plynulo v slovenčine. Nejako sme sa dorozumeli. Jeho dobrácky a ústretový prejav a úsmev sa prejavil aj jeho pozvaním na návštevu svojho domu a predstavením manželky slovami „Keď sa k nám vydala, ledva vedela niečo po maďarsky a teraz už obidvaja už takmer nič z materčiny nerozumieme,“ pripomenul. Niet sa tomu čo čudovať, keď už viac ako sedem desaťročí okolo seba a v dedine nemali možnosť počuť reč, s ktorou sa v minulosti dorozumievali všetci evanjelickí obyvatelia obce. Aj keď v obci majú svoje Dedinské múzeum, Kováčovci ma prekvapili svojimi zbierkami, ktoré sa rozmiestnením a množstvom môžu považovať aj za rodinné múzeum. Obidva domy, starší a nový sú jednotlivými starožitnými exponátmi, pripomínajúce slovenskú minulosť, zaplnené a usporiadané podľa funkčnosti. „Môj záujem o zbieranie a uchovávanie starožitností sa viaže na spomienky a život, ktorý žili a lopotili v ňom naši predkovia a na ktorý sa sama nielen pamätám, ale z veľkej časti sme ho aj vykonávali a precítili,“ vyznala sa zo svojej záľuby v tomto vyššom veku manželka Anna. Starší prízemný dom, stojaci hneď vedľa nového, je na dvore celý zariadený a naplnený predmetmi, náradím a náčiním, vrátane spôsobu bývania a vybavenia miestností pôvodným zariadením. V jeho prednej izbe okrem ustlaných postelí sú aj figuríny oblečené do bodonského kroja a tiež rôzne doma tkané a vyšívané textílie. Novší modernejší dom s viacerými miestnosťami, ktoré obývali len oni dvaja, bolo ako živé múzeum, a to z toho dôvodu, že popri všetkých miestnostiach, kuchyni, obývačky, spálne, v ktorých je patričná dobová výzdoba a uložené predmety z minulosti, v ďalšej miestnosti sú rozložené krosná, za ktoré pani domu dlho sadala a dlho tkala textílie rôznych foriem a vzorov (koberce, gobelíny nástenky, uteráky ...). Je len samozrejmé, že v prijímacej hosťovskej izbe nechýbali vitrínky so starými slovenskými evanjelickými tlačami (Tranoscius, funebrál, ...) a s vlastnoručne vyrobenými krojmi na bábikách, ktoré predstavovali pôvodný bodonský ženský, mužský a detský kroj. Poďakoval som sa a rozlúčil s Kováčovcami, ktorí už ťažko lúštili a hľadali slová svojich rodičov, ale na druhej strane aktívnym spôsobom života, záchranou kultúrneho dedičstva svojich slovenských predkov, aj takýmto spôsobom zdokumentovali a zachovali po nich slovenské stopy. Nakoniec stretnutie s ním mi dalo aj odpoveď na moju zvedavosť, či ešte zostalo v Bodoni niečo typicky slovenské. Moju spokojnosť vycítili aj hostitelia Kováčovci. Žiaľ, aj oni už odišli do neba.

Ján Jančovic

Foto: autor