V druhú februárovú sobotu Slovenskej národnostnej samospráve v Čemeri padla za obeť dobre vykŕmená sviňa, lebo slovenský volený zbor aj tohto roku oživil na dvore Domu čemerských slovenských tradícií dobovú zabíjačku.
V obci blízko hlavného mesta Maďarska ešte je zvykom robiť zakáľačku, hoci tomuto holduje čoraz menej po dobrotách túžiacich Čemerčanov. Aj tohto roku boli aktéri tradičnej zabíjačky oblečení v patričných odevoch, ako sa kedysi nosili. A práve tak ako voľakedy, pracovali s tradičnými nástrojmi a podľa starodávnych metód. O siedmej ráno sa pustili do práce. Mäsiar skúsenými pohybmi a za pomoci šikovných tovarišov zaklal statnú, asi 200 kilovú sviňu a prichystal ju na opálenie. Do čistenia, kúskovania, ako aj do spracovania sa už zapojili aj ženy. Vďaka usilovnej neúnavnej práci, takmer nebadane, uvarili polievku a pripravili plnenú kapustu.
Pre pandémiu sa zabíjačka konala len v uzavretej spoločnosti. Nesmierne veľký dôraz usporiadatelia kládli na dodržiavanie zdravotných nariadení.
Bola zima. Teplo pece, v ktorej zakúrili, roznecovalo aj dobrú náladu. V obare uvarené jaternice a krvavničky chladli v kuchyni sedliackeho domca do večera a dokiaľ ich nezabalili. Studený zimný deň plný udalostí sa skončil zabíjačkovou večerou. Všetci, ktorí si na nej pochutnávali, si so spokojným úsmevom na tvári nemohli vynachváliť prácu mäsiara a jeho, síce malého, zato však zručného mužstva.
Čože len je „choppálenka“?
„...Slovom, u gazdu sa zjaví medzi štvrtou až piatou hodinou nadránom skľabiaca sa, zimomravá, trochu ospalá garda. Samozrejme, všetci čakáme na mäsiara. Ten príde, keď príde. Na posilnenie vypijeme jednu rundu, štamperlík pálenky, lebo nikto nemá pôžitok zo zabitia svine. To je, prosím, pálenka – „choppálenka“. Nomen est omen, páleného sa treba chopiť, potom, po mudrovaní a odkašľaní nasleduje čin. Dežo zomrie a všetci si vydýchneme. Po zapichnutí prasaťa prichádza na rad „pichpálenka“, pravda, pripíšeme ju úľaku, pritom figu borovú, just mi môžeš veriť. Fľaška akosi zostane už vonku, nie aby na ňu nedosiahli, a za desať minút už daktorý prešibaný škrabák – lebo že veď mäsiar opaľuje a je zaujatý sviňou, a tiež prípadnými kandidátmi na samovraždu, ktorí bohvie z akej motivácie si chcú silou-mocou pripáliť cigaretku jedine len od horáka na opaľovanie chlpatej – a naleje každému ďalšiu rundu zabíjačkovej pálenky...“ (dr. poljakov)
A. SZ./Kru
Foto: Csaba Szarvas
