Pedagóg a publicista, liptovskomikulášsky rodák (1836) Ján Pravdoľub Bella pochádzal z kožušníckej rodiny. Rozhodujúcu časť svojho plodného života pôsobil medzi Slovákmi v Maďarsku, najmä v Békešskej Čabe, kde po sebe zanechal významné dielo.
Po vychodení ľudovej školy v rodisku, zdokonalení v nemčine roku 1847 v Matejovciach, v učení pokračoval v mikulášskej škole. V roku 1850 nastúpil na tri roky v Banskej Bystrici za učňa, kde sa vyučil remenárskemu remeslu. Stadiaľ odchádzal ako tovariš na vandrovku po viacerých južných stoliciach bývalého Uhorska, keď počas vandrovky určitý čas pracoval a pobudol v Pešti, kde sa zoznámil s viacerými významnými Slovákmi. To bola preňho ďalšia príležitosť byť s nimi v styku a aktívne sa zapájať do kultúrneho a cirkevného života slovenskej komunity v hlavnom meste Uhorska. V Slovenskom evanjelickom cirkevnom zbore bol zapisovateľom a notárom. Jeho želaním už v mladosti bolo nie remeslo, ale povolanie, ktorým by mohol byť svojmu národu užitočnejším. V roku 1864 sa mu podarilo nastúpiť na učiteľské miesto v Párnici a v rokoch 1868 – 1873 učil v Kostolnom. Stadiaľ sa vrátil do Pešti, kde sa nakrátko zamestnal ako bankový úradník. O rok neskôr roku 1874 sa ocitol v Békešskej Čabe, kde si ho po skúške najväčšia evanjelická cirkev v Uhorsku jednomyseľne zvolila za svojho evanjelického učiteľa. Bol poverený zostavením slovenských školských učebníc a čítaniek pre nižšie ročníky. Usilovnosť a odborný rast Jána Pravdoľuba Bellu spôsobil u neho aj vyššie ambície. Začal zostavovať čítanky a učebnice pre vyššie ročníky. O ich úrovni svedčí aj to, že vychádzali vo vysokom náklade a používali sa aj na Slovensku. Pokúsil sa aj o literárnu tvorbu, písal básne, zdramatizoval povesti Jána Kalinčiaka, pomáhal pri expedícii a redigovaní Černokňažníka. Bohatá bola najmä jeho publicistická činnosť. Články s pedagogickou tematikou publikoval v časopisoch Dom a škola, Dolnozemské listy, Národné noviny, Slovenský obrázkový kalendár..., ktoré medzi čitateľmi propagoval a rozširoval. V časopise Dom a škola č. 6. v širšom článku roku 1887 o čabianskom školstve okrem iného uviedol, že v rokoch 1885-86 pod správou evanjelickej cirkvi učilo 21 učiteľov 2633 šesť- až dvanásťročných žiakov a 170 12-15-ročných žiakov opakovacích tried. Na takzvaných sálašských školách vyučovalo 16 nediplomovaných učiteľov 837 žiakov. Spolu sa takto v rámci čabianskej evanjelickej cirkvi učilo 3640 žiakov. Rímskokatolícka cirkev mala 5 učiteľov a 546 žiakov a na sálašoch pod vedením jedného nediplomovaného učiteľa sa učilo 100 žiakov a v takzvanej opakovacej škole 30 žiakov, čo spolu činilo 676 katolíckych žiakov. Židia mali pod vedením troch učiteľov 182 žiakov. Významnú časť jeho publicistickej tvorby tvorili články zamerané na dejiny a národopis Békešskej Čaby, ktoré uverejňoval v Slovenských pohľadoch. V ostatnej časti svojho plodného života na Dolnej zemi sa venoval včelárstvu a ovocinárstvu. Svoje skúsenosti z tejto praktickej činnosti uverejňoval najmä v časopise Obzor. Popri prvých a stálych prispievateľoch, farárovi a historikovi Ľudovítovi Haanovi, mešťanoch a roľníkoch Jánovi, Matejovi a Pavlovi Uhrinovi, o niečo neskôr sa aj on stal pravidelným dopisovateľom Lichardovho Obzoru. Svoj prvý príspevok zo slovenskej dolnozemskej metropoly v tom čase s najväčším počtom Slovákov v celom Uhorsku a dá sa povedať, že aj na svete, napísal do Obzoru v apríli roku 1879. Opisuje svoje skúsenosti z pestovania zemiakov a informuje o založení Spolku pre výchovu ľudu v Poľnom Berinčoku, ktorý má päť krúžkov: štepársky, hodvábnický, včelársky, tkáčsky a košinársky. V máji roku 1883 píše o čabianskych skúsenostiach so štepením a očkovaním ovocných stromov a zároveň informuje o Župnej výstave hospodárskych zvierat v Čabe, na ktorej najviac odmien dostali práve čabianski roľníci.
V jednom zo svojich článkov uverejnených v januárovom čísle Obzoru roku 1894 okrem priebehu minuloročného počasia a jeho vplyve na úrodu jednotlivých plodín píše tradične aj o novinkách a ďalších významných udalostiach v meste, v ktorom na prelome storočia žilo takmer 27 tisíc Slovákov. V tomto príspevku uvádza, že v meste sa 80 % obyvateľov zaoberá poľnohospodárstvom, ale že mesto čím ďalej tým viac dostáva výzor väčšieho mesta. Nielen súkromníci stavajú na miestach starých sedliackych domčekov veľké priestranné domy, ale aj mesto venuje každý rok veľké náklady na celkový vzhľad a budovanie ciest a chodníkov. Pohodlná tehlová dlažba je už vo všetkých väčších uliciach, dostavujú sa kasárne pre batalión vojska, pribúdajú verejné domy, hostince a kaviarne, skrášľujú sa aj promenády. Minulý rok vybudovalo mesto objekt pre jeden oddiel celoštátnej koniarne, ktorý bol preložený do Čaby z Mezova (Mezőhegyes) a je v ňom umiestnených 180 plemenníkov. Pre potreby spoločenského života má inteligencia svoju meštiansku besedu a kasíno, remeselnícka mládež Spolok pre samovzdelávanie a mladší gazdovia Gazdovský kruh, založený s cieľom vzdelávania a vzájomnej výmeny skúseností. Pre starších zámožných gazdov v strede mesta slúži kaviareň, ktorá sa dá pomenovať aj ako „gazdovská burza“, lebo tam sa uzatvárajú všetky obchody, konajú porady a polemiky o obecných, cirkevných a svetských otázkach. Slovom, je to gazdovské kasíno bez stanov – tribúna voľnomyšlienkarstva a názorov v pokoji pri šálke čiernej kávy, či pohári dobrého piva. A ďalej autor dodáva, že len robotnícka trieda je ponechaná sama na seba, lebo v meste čítacích spolkov a nedeľných škôl niet a o ľudových knižniciach nie je ani chýru. Keď píše o tejto vrstve ľudí, uvádza aj zaujímajú štatistiku platov služobnej čeľade nasledovne: V Čabe a na okolí je priemerný plat „gondášika“ (pastiera ošípaných) v hotovosti: 25 zlatých, pár čižiem, pár bielizne, pranie a stravovanie. „Sluha menší bíreš“, obyčajne mládenec dostáva: 6 keblov pšenice (kebel je
Ďalej opäť v januárovom čísle roku 1895 píše okrem iného o veľkej suchote a o neúrode kukurice, ktorá sa citlivo dotkla nielen majiteľa, ale najmä tých poľných robotníkov, ktorí pri pestovaní kukurice nie za nájom, ale za istý dojednaný podiel pracujú. Sú to tzv. tretinári, čiže tí, ktorí za podiel jednej tretiny z úrody musia kukuricu dvakrát okopať a celú pozberať. Pritom platia majiteľovi za každé jutro jeden zlatý až jeden a pol zlatý a okrem toho musia zdarma majiteľovi odpracovať tri dni pri nejakej poľnohospodárskej práci. Keď je úroda dobrá, dostane tretinár z každého jutra 4-5 centov kukurice, ktorú použije na predaj alebo na výkrm ošípaných. Ak sa však úroda nevydarí, pracoval tretinár nielen zadarmo, ale stratí aj árendu. V dôsledku tohtoročnej neúrody pracovali takmer všetci tretinári zadarmo – skonštatoval. V prvom januárovom čísle roku 1899 okrem obvyklých správ uvádza: Potešiteľným zjavom posledných niekoľkých rokov je snaha roľníkov nášho okolia združovať sa vo väčšie či menšie spoločnosti, ktoré nadobúdajú podobu veľkých panských komplexov. Týmto spôsobom sa bránia proti pažravým prišelcom, ktorí majú snahu v ich okolí skupovať veľké celky. Takýmto spôsobom začala sa zmáhať najprv Orošháza a Sarvaš a teraz aj Čaba. Rozsiahle panstvá prešli do rúk obyčajného roľníckeho ľudu. Pred niekoľkými rokmi takto Čabania kúpili erárnu pustatinu Medeš-Bodzáš, kde ihneď založili obec a slovenskú evanjelickú cirkev. A rovnako pred niekoľkými dňami kúpila obec Čaba trautmanndorfský, vyše 11 tisíc jutrový majetok za 3 milióny zlatých. Tento podelí medzi svojich obyvateľov po väčších a menších parcelách na desaťročnú splátku pri 4-percentných úrokoch. Pri takýchto prajných podmienkach budú môcť i tí slabší nadobudnúť 5-10 jutár dobrého poľa.
Po smrti manželky sa roku 1912 presťahoval k svojmu synovi na Slovensko, kde v Bratislave 27. marca 1924 zomrel. Slovenské čabianske organizácie mu v decembri roku 2011 na priečelí Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe odhalili pamätnú tabuľu.
Ján Jančovic
Foto: archív autora