Prednedávnom som spozornel pri jednom článku, ktorý bol publikovaný v tlačovom orgáne Antifašistického frontu Slovanov (AFS) v Maďarsku Sloboda zo dňa 26. mája 1946 s názvom Milan R. Štefánik v Slovenskom Komlóši. Bol napísaný pri príležitosti spomienkového zhromaždenia organizovaného AFS v Slovenskom Komlóši k 27. výročiu úmrtia Milana Rastislava Štefánika. Tejto spomienkovej akcie sa zúčastnila aj pani Emília Chovanová, v tom čase úradníčka pošty v Slovenskom Komlóši, ako uviedol autor článku: študentská láska „Milanova“, a ako píše autor ďalej, „Štefánik mal už v študentských časoch svoje srdce v Slovenskom Komlóši a ako taký, Tótkomlóš dobre poznal.“
Tak toto tvrdenie ma veľmi zaskočilo a veľmi prekvapilo, keďže sám som rodák zo Slovenského Komlóša, ale nikdy som o tom nepočul a nečítal. A ako správny lokálpatriot (napriek tomu, že už roky nežijem v mojom rodisku) rozhodol som sa, že si to overím. Počas svojho života Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919) mal niekoľko vážnych aj menej vážnych známostí. Počas gymnázia to bola Emília Chovanová (1879 – 1958), s ktorou si celý život dopisoval.
Kto bola Emília Chovanová, o ktorej sa hovorí, že bola prvou láskou M. R. Štefánika? Popri všeobecne známych životopisných údajoch a v publikovaných životopisoch sa málo hovorí o jeho súkromnom živote, najmä o časoch stredoškolských štúdií. Je všeobecne známe, že Štefánik stredoškolské štúdium ukončil na Evanjelickom lýceu v Sarvaši, kde študoval v rokoch 1894 – 1898. Ojedinele sa spomenie, že si tam našiel študentskú lásku Emíliu Chovanovú.
Preštudoval som skoro všetky články dostupné na internete, navštívil som knižnice a prelistoval som si knihy o M. R. Štefánikovi. Relevantných informácií o Emílii Chovanovej bolo veľmi málo dostupných v týchto zdrojoch, a väčšina z nich sa potvrdila byť ako nesprávna.
Emília Chovanová sa narodila 14. augusta 1879 v obci Apatelek, dnes obec v Rumunsku, Mocrea alebo po slovensky Mokrá, kde žilo početné obyvateľstvo slovenskej národnosti. V obci sa v roku 1800 usadili aj Slováci z Békešskej Čaby. V roku 1900 z celkového počtu obyvateľov 1267 bolo 231 Slovákov, podľa vierovyznania 299 evanjelikov. Jej otec Viktor Chovan (1849 – 1921), ktorý sa narodil v Sarvaši, bol v obci Apatelek evanjelickým farárom (takže zdroje, ktoré uvádzajú, že jej otec bol farárom v Sarvaši sú nepresné). Keď v obci Ambrózfalva (po slovensky Ambrózka, obec v Maďarsku) zomrel farár Tivadar János Kosztra, jej otec bol dňa 19. augusta 1888 tam riadne zvolený za farára, a kde pôsobil až do svojej smrti v roku 1921. Obec Ambrózfalva bola založená v roku 1843, keď sa tam usadilo 120 rodín z Békešskej Čaby, živiacich sa najmä pestovaním tabaku.
Emíliin otec Viktor Chovan mal dvoch bratov, Karol Chovan (1839 – 1922), ktorý bol učiteľ na gymnáziu v Sarvaši, kde študoval aj Štefánik, a Jozef Chovan (1842 – 1920), ktorý bol učiteľ v Ambrózke od roku 1866 a potom v Slovenskom Komlóši od 1875. Ambrózka je vzdialená cca. 7,7 km od Slovenského Komlóša. J. Chovan mal tiež dcéru Emíliu Chovanovú, narodenú roku 1876, ale tá sa zasnúbila a vydala v roku 1905 za učiteľa telocviku Eleméra Brebovszkého zo Szekszárdu. Zaujímavé je ešte poznamenať, že evanjelický farár Pavol Gajdáč predtým než sa dostal do Slovenského Komlóša, do roku 1882 bol učiteľom na Evanjelickom lýceu v Sarvaši. Gajdáčova manželka, Berta Chovanová bola sestra učiteľa hudobnej akadémie na dôchodku Kolomana Chovana a taktiež evanjelického farára v obci Lugos (dnes v Rumunsku obec Lugoj) Žigmunda Chovana. Jej matkou bola Karolina Kičková (1855 – 1933), ktorá pochádzala zo Slažian pri Zlatých Moravciach. Emíliin prastarý otec bol Samuel Vannay (1792 – 1836), slovenský učiteľ narodený v Drienove a pôsobiaci poväčšine v Drženiciach (Derzsenye). Jej starý otec, Daniel Kička (1814 – 1889), narodený v Banskej Hodruši, 12 rokov pôsobil ako evanjelický farár v Sľažanoch, neskôr 30 rokov vyučoval na Evanjelickom lýceu v Sarvaši. Jej stará mama sa volala Hermina Vannayová.
Aj biblicky je dobré mať väčšie potomstvo, držali sa toho aj rodičia Emílie. Jej súrodenci boli Karol Chovan (1878 – 1934), Jolana Chovanová (? – ?), Žigmund Chovan (1884 – 1964), Viktor Chovan (1885 – 1934), Karolína Chovanová (1889 – 1936) a Jozef Chovan (1895 – 1963).
Sestra Jolana Chovanová sa v roku 1913 vydala za pána farára Jenőa Moravcsíka z Alsósajó (Nižná Slaná). Navyše, Štefánik keď začínal školský rok 1894 v meste Sarvaš, býval na priváte v rodine Moravčíkovcov, čo boli príbuzní z jeho maminej strany, ale ktorí boli rodina s Chovanovcami, a tak mal príležitosť stretávať sa s Emíliou počas rodinnej návštevy. Tieto dve rodiny teda boli vzdialene spríbuznené aj so Štefánikovcami, čo vysvetľuje v jeho korešpondencii Milke občasné oslovenie ako „Kedves rokon“ („rokonom“) – milá príbuzná.
Všade sa uvádza, že Emília Chovanová bola jeho študentská láska na lýceu v Sarvaši, ale ona vôbec nefiguruje v ročenkách, takže to nie je pravda. Jedine sa dá povedať, že to bola jeho láska zo študentského obdobia. V ročenke 1895 ale figuruje meno Viktor Chovan z Ambrózky, to bol zrejme syn farára Viktora Chovana. Viktor Chovan ml. bol v prvej triede gymnázia, a Štefánik v šiestej triede. V ročenke 1896 tiež figuruje meno Žigmund Chovan z Ambrózky, ktorý bol v I. triede gymnázia, a Viktor Chovan z Ambrózky v II. triede gymnázia, a Štefánik bol v VII. triede. Navyše, ako už bolo uvedené, Karol Chovan (1839 – 1922), brat farára Viktora Chovana, bol učiteľ na gymnáziu v Sarvaši. Tak možno vtedy sa stretli, keď Emília bola na návšteve v Sarvaši, alebo navštevovala tam inú školu.
Emília Chovanová sa stala poštmajsterkou v Reformátuskovácsháze v roku 1911. Pôsobila tam do konca druhej svetovej vojny, potom ešte nejaký čas (do 23. októbra 1946) pracovala v Slovenskom Komlóši pri poštovej priehradke. Môžeme teda skonštatovať, že Emília Chovanová nebola rodená Komlóšanka, len na sklonku života krátku dobu tam žila. Treba však poznamenať, že Emília Chovanová mohla byť právom pyšná na svoju rodinu, tak z maminej, ako aj z otcovej strany. Boli to vysoko inteligentní, vzdelaní ľudia, farári, učitelia, mamičky a otcovia, ktorí milovali svoje deti bezpodmienečnou láskou. Ich životné príbehy môžu byť pre nás vzorom aj dnes.
Štefánik po celý život udržiaval s Emíliou Chovanovou písomný kontakt. Emília Chovanová sa nikdy nevydala, hoci nemala núdzu o nápadníkov. Nosila Štefánika vo svojom srdci až do smrti. Posledný raz položila na Bradlo kyticu ruží vraj 4. augusta 1948. Emília Chovanová zomrela 20. augusta 1958. Miesto jej posledného odpočinku sa mi, bohužiaľ, zatiaľ nepodarilo zistiť.
Pre mňa je jednoznačný záver ten, že M. R. Štefánik nikdy nebol v Slovenskom Komlóši, a Komlóš vôbec nepoznal tak, ako sa píše v článku AFS. Bol to propagandistický článok, jeho cieľová skupina je jasná, Slováci v Slovenskom Komlóši. Dohoda o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom bola predsa podpísaná 27. februára 1946. Bolo treba začať s propagandou na presídlenie. Od podpísania dohody o výmene obyvateľstva sa všetky organizačné zložky Antifašistického frontu Slovanov zapojili do náboru dolnozemských Slovákov a časopis Sloboda sa stal ústredným tlačovým orgánom celej akcie. Sloboda vychádzala v náklade 40 000 výtlačkov dvakrát týždenne, len v Slovenskom Komlóši miestna odbočka AFS prevzala vyše 12 000 výtlačkov.
Československá presídľovacia komisia, ktorá pôsobila na území Maďarska, získala prihlášky 95 421 osôb slovenskej národnosti v Maďarsku. Celkovo bolo v rámci Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom presídlených z Maďarska do Československa 73 273 osôb slovenskej národnosti. Zo Slovenského Komlóša sa v rokoch 1946 – 1948 presídlilo 939 rodín, celkovo 3 254 osôb. V roku 1896, keď obec oslavovala 150. výročie založenia, z celkového počtu obyvateľov 9 636 osôb bolo 8 697 „Tótov“, čiže Slovákov, čo predstavovalo 90,25 %. Počas sčítania ľudu v roku 2011 sa prihlásilo z celkového počtu 6 016 obyvateľov k slovenskej národnosti len 21,5 % obyvateľov Slovenského Komlóša. Žiaľ, táto výmena obyvateľstva nepriaznivo ovplyvnila osudy Slovákov, ktorí zostali v Maďarsku, ich asimilácia sa zrýchlila.
V každom prípade som rád, že moji rodičia sa nepresídlili, a vďaka tomu som zažil úžasné detstvo na Dolnej zemi, na národnostne zmiešanom území, kde som mal možnosť zachovať si svoj materinský jazyk a pritom osvojiť si aj maďarčinu (jazyk, ktorý je pre väčšinu ľudí veľmi krkolomný) na úrovni materinského jazyka.
Ján Farkas