Na konci 19. storočia a začiatkom 20. storočia v Budapešti žilo, pracovalo a tam aj zložilo svoje kosti niekoľko významných slovenských osobností, nielen z radov podnikateľov, farárov, spisovateľov, novinárov, ale aj profesorov a vedcov. Vo veterinárnej medicíne a vede boli nimi František Hutyra a Jozef Marek.
Panovníkom povýšený Slovák za šľachtica František Hutyra patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov svetového veterinárskeho lekárstva. Narodil sa 7. 10. 1860 v slovenskej roľníckej rodine v Spišskom Podhradí. František Hutyra vychodil ľudovú školu v Spišskom Podhradí a v Kežmarku, študoval na gymnáziách v Kláštore pod Znievom, Jágri (Eger) a v Levoči, kde roku 1878 maturoval. Už vtedy popri rodnej slovenčine si osvojil aj nemčinu a maďarčinu. Po skončení stredoškolských štúdií sa prihlásil na štúdium medicíny lekárskej fakulty univerzity v Budapešti. Okrem toho, že ho tento zvolený odbor zaujímal už v stredoškolských laviciach, štúdium medicíny ho úplne opantalo. Už v treťom ročníku bol demonštrátorom na ústave fyziológie, roku 1882 praktikantom v Ústave patologickej anatómie a v poslednom ročníku asistentom II .stupňa. Po promócii roku 1883 získal titul MUDr. a v roku 1884 bol menovaný za asistenta I. stupňa v uvedenom ústave. Keď sa v roku 1886 uvoľnilo miesto asistenta na patologicko-anatomickom oddelení vtedajšieho Zverolekárskeho ústavu, ponúkli ho Františkovi Hutyrovi. V roku 1886 humánnu patológiu zamenil za veterinársku patologickú anatómiu. To bolo rozhodujúce pre jeho ďalšiu profesionálnu orientáciu a život. Nové vedecké poznatky a skúsenosti získal na zahraničných študijných cestách, v najznámejších zverolekárskych školách v Európe. Na vedeckú a pedagogickú dráhu v odbore veterinárnej medicíny sa v rokoch 1886-87 pripravoval na univerzitách vo Viedni, v Berlíne, Kodani, Bruseli, Paríži, Lyone, Stuttgarte, Berne, Zurichu a v Mníchove. Po návrate zo zahraničia a po získaní zverolekárskeho diplomu MVDr. v roku 1887 začal prednášať patologickú anatómiu a čoskoro aj témy zo súdneho zverolekárstva a hygieny mäsa. V roku 1888 ako 28-ročný sa stal mimoriadnym profesorom a vedúcim internej kliniky Zverolekárskeho ústavu Univerzity v Budapešti a o rok neskôr bol menovaný za riadneho univerzitného profesora. V tomto období mal už vydaných niekoľko významných odborných diel a príručiek, ktoré vyšli popri maďarčine aj v nemčine. Dokonca trojzväzkové dielo Zverolekárska interná medicína z konca 19. storočia v prepracovanom vydaní za spolupráce s ďalším jeho krajanom, profesorom Jozefom Marekom z roku 1904, vyšlo o rok neskôr aj v nemčine a do Hutyrovej smrti sa dočkalo až šesť nemeckých vydaní. Od roku 1887 plných šestnásť rokov redigoval Zverozdravotnú ročenku, ktorá o dva roky neskôr začala vychádzať aj v nemčine. Niekoľko rokov bol aj redaktorom odborného časopisu Zverolekárske listy a vedeckého časopisu Zvesti z oblasti porovnávacej fyziológie a patológie. Neskôr napísal niekoľko ďalších odborných diel, najmä zo súdneho zverolekárstva. Mnoho rokov sa zaoberal i problematikou tuberkulózy. Poľnohospodárske vládne úrady využívali jeho odborné znalosti a skúsenosti v otázkach praktického riadenia.
Z poverenia ministerstva poľnohospodárstva zúčastňoval sa ako odborný poradca na rokovaniach, na ktorých sa uzatvárali zmluvy a dohody s inými krajinami. Keď Františka Hutyru v roku 1897 vymenovali za riaditeľa zverolekárskej akadémie, hneď začal uskutočňovať nové formy štúdia a jej reorganizáciu. V roku 1899 jej na základe cisárskeho rozhodnutia bol priznaný stupeň vysokej školy a názov Uhorská kráľovská zverolekárska škola. Na návrh ministerstva dekrétom cisára z 21. 6. 1899 bol profesor František Hutyra menovaný za rektora a bol ním až do roku 1931. Aj napriek tomu, že mal ponuku aj naďalej stáť na čele školy, stal sa jej prorektorom. Keď sa jeho vlečúca choroba zhoršovala, v roku 1933 odišiel na odpočinok. Okrem prednáškovej činnosti na univerzite rozvinul širokú výskumnú, praktickú, pedagogickú a organizačnú činnosť, ktorou sa zaradil medzi uhorských a maďarských zakladateľov veterinárnej medicíny. Jeho odborné dielo možno zhrnúť: Zúčastnil sa na výskume nákazlivých chorôb domácich zvierat, najmä sopľavky koní, moru ošípaných, TBC HD. Ako prvý v Európe roku 1906 zistil, že pôvodcom moru ošípaných nie je Bacherum swipestifer, ale osobitný vírus. Preštudoval niektoré jeho vlastnosti a rozpracoval praktickú ochranu imunizáciou. Veľkú pozornosť venoval tuberkulóze zvierat, jej diagnostike a vakcinácii. Je autorom práce o špeciálnej patológii a terapii domácich zvierat, ktoré preložili do ôsmich jazykov a ďalších podobných prác. Prispieval do odborných časopisov v Uhorsku a v zahraničí. Významne ovplyvnil organizovanie štátnej veterinárnej služby v Uhorsku a rovnako aj jej modernizáciu. Bol členom Uhorskej akadémie vied a viacerých popredných domácich a zahraničných spoločností a osobnosťou, ktorá ovládala niekoľko svetových jazykov. Znalosť rodného jazyka mu umožňovala komunikovať aj v iných slovanských jazykoch. V rokoch 1905-20 bol v mladom veku tajomníkom a potom predsedom Uhorského, resp. Maďarského zverolekárskeho spolku a redaktorom časopisov tohto spolku. Za svoju prácu dostal množstvo vedeckých, štátnych a spoločenských ocenení doma a v zahraničí. Roku 1906 mu udelili titul kráľovského dvorného radcu a roku 1917 ho panovník Karol povýšil do šľachtického stavu s prediktom von Szepeshely (zo Spiša). František Hutyra umrel 20. 12. 1934 v Budapešti, kde je aj pochovaný. Po smrti ocenil jeho zásluhy Spolok maďarských zverolekárov aj tým, že mu v areáli vysokej školy postavil kovovú bustu, ktorá symbolizuje jeho celoživotné dielo. Jedna z ulíc Budapešti bola pomenovaná jeho menom. Pri príležitosti 175. výročia začiatku vyučovania zverolekárstva v Uhorsku vydali v roku 1962 v Maďarsku poštovú známku s jeho portrétom. Keď sa roku 2000 uskutočnil v jeho rodisku Spišskom Podhradí odborný seminár O živote a diele Františka Hutyru, pri tejto príležitosti bola na jeho rodičovskom dome odhalená pamätná tabuľa.
Z rovnakej veterinárnej oblasti je aj ďalšia slovenská osobnosť, žiak F. Hutyru – Jozef Marek, ktorý sa narodil 18. 3. 1868 v Hornej Strede nad Váhom v rodine roľníka. Jozef študoval na gymnáziu v Prešove a v Trnave, kde v roku 1888 maturoval. Veterinárnu medicínu absolvoval v rokoch 1888-92 v Budapešti, neskôr aj filozofickú fakultu v švajčiarskom Berne, kde získal doktorát filozofie. Od roku 1892 bol zverolekárom v Novom Meste nad Váhom, od roku 1895 vedúcim laboratória na Štátnom zverozdravotnom ústave v Budapešti. Na odporúčanie svojho učiteľa a riaditeľa vtedajšej Zverolekárskej akadémie, krajana profesora Františka Hutyru ho menovali najprv za klinického adjunkta, ale od roku 1898 už prednášal klinickú medicínu. V rokoch 1901 – 1934 pôsobil ako profesor na Vysokej škole zverolekárskej v Budapešti. Prvý opísal niektoré choroby zvierat. Spoločne s profesorom F. Hutyrom vydali dvojzväzkové dielo o kožných a vnútorných chorobách domácich zvierat. Toto dielo preslávilo autorov po celom svete. V roku 1954 vyšlo aj v slovenskom jazyku. Pôvodné dielo z roku 1912 (Jena) o klinickej diagnostike vnútorných chorôb zvierat vyšlo v roku 1960 už v šiestom vydaní. Opäť spoločne s F. Hutyrom vydali v Jene v roku 1916 monografiu o more rožného dobytka. V rokoch 1931 a 1932 napísal spoločne s O. Wellmannom dvojdielne experimentálne dielo o krivici a príbuzných chorobách kostí. Jozef Marek bol uznávanou autoritou v odbore vnútorných chorôb domácich zvierat. Veterinárnu medicínu obohatil poznatkami najmä z oblasti klinickej diagnostiky, klinickej patológie a terapie. Prvý popísal v Uhorsku podstatu neurolymfomatózy sliepok (1907). Táto choroba sa dodnes nazýva podľa neho Marekovou obrnou. Zaviedol laryngoskopickú metódu vyšetrovania do diagnostiky, zdokonalil žalúdočnú sondu, preštudoval klinické prejavy Aujeszkého choroby a histopatologické zmeny pri žrebčej nákaze koní. Známe sú jeho výskumy v oblasti fyzikálneho vyšetrovania pľúc a najmä porúch patologického metabolizmu minerálií v organizme. Bol čestný doktor viacerých zahraničných univerzít a veterinárnych spoločností. Rodák z Považia Jozef Marek mimoriadne prispel k povzneseniu veterinárnej medicíny. Od roku 1938 bol akademikom Maďarskej akadémie vied, menovaný za čestného doktora šiestich európskych ústavov, čestného člena švédskej, fínskej, gréckej, juhoslovanskej Zverolekárskej spoločnosti, členom Francúzskej veterinárnej akadémie, britského Royal College off Veterinary Surgeons a Americkej veterinárnej asociácie. Už v počiatkoch svojej kariéry bol vyznamenaný čestným krížom Františka Jozefa. Umrel 7. 9. 1952 v Budapešti, kde je aj na cintoríne Farkasrét pochovaný. Želal si, aby ho pochovali vedľa manželky v Novom Meste nad Váhom. To sa mu však nesplnilo.
Ján Jančovic
Foto: autor