V Níreďháze popri väčšinovom evanjelickom obyvateľstve žilo od samého začiatku niekoľko desiatok obyvateľov rímskokatolíckeho, gréckokatolíckeho a reformovaného náboženstva. A keď sa mesto rozrastalo, postupne prichádzali sem, či už do služieb alebo ako nájomníci pôdy Slováci aj zo severovýchodnej časti Uhorska – Šariša, Zemplína, Abova, a každý z nich aj so svojím nárečím. Takto vznikla v Níreďháze a jej blízkom okolí zvláštna etnická skupina Slovákov, ktorá svojím spôsobom života a nárečím je všeobecne známa ako Slovák – „Tirpák“.

Ako uvádza jazykovedec Pavol Ondrus, podmienky na miešanie nárečí tu boli najlepšie. Prvú vlnu kolonizácie predstavovalo vyše 400 sarvašských, berinských a čabianskych rodín. Z nich skoro polovicu tvorili Sarvašania, príslušníci centrálneho novohradského nárečia a zhruba druhú polovicu Berinčania a Čabania, nositelia veľkohontiansko-ipeľského-malohontianskeho nárečia. V druhej vlne sa sem prisťahovalo okolo sto rodín. Z nich skoro polovicu predstavovali príslušníci zvolenského nárečia a druhú polovicu zhruba v rovnakom počte nositelia hontianskeho, novohradského a gemerského nárečia. V tretej vlne sa sťahovali najpravdepodobnejšie Slováci z gemerskej nárečovej oblasti a v menšej miere i z východného Slovenska.

V tomto významnom meste za Tisou sa roku 1837 z celkového počtu 16 745 obyvateľov Níreďházy k evanjelikom prihlásilo 13 170, rímskokatolíkom 1 900, gréckokatolíkom 1 210, reformovaným 442 a izraelitom 23.

Po zoznámení sa so spôsobom života tunajších Slovákov, ako i z dostupných prameňov sa možno dozvedieť, že pomenovanie tunajších Slovákov „Tirpák“ je bežné a nie je už žiadnou prezývkou, ako sa to dosť často najmä na Slovensku po presídlení Slovákov objavovalo. Medzi prvé písomné zmienky o Trpákoch (pomaďarčene Tirpákoch) patrí zbierka Písně swětské lidu slowenského w Uhřích, ktorej prvý zväzok zozbieral a vydal v Pešti roku 1823 Pavol Jozef Šafárik. Predhovor k nemu napísal Ján Kollár a mimo iného v ňom charakterizuje slovenské nárečie, ktoré vtedy rozdelil na sedem hlavných a tri podnárečia, medzi ktorými je aj trpácke. Doslovne o ňom píše: „Tak řečené trpácke nářečí v Hontě, ti kdož je mluví, trpáci slují od slovce teprv, ktoré oni chybně trpov vyslovují, ser místo sýr, švo místo čo, drelej místo dríve, puný (plný), masvo (máslo), pvatiti (platiti) a t. d. říkají“. Čiže ide vlastne o nárečové slovo „trpou“ vo význame časovej príslovky „teraz“. Aj keď trpeli veľa, najmä v prvých troch desiatkach rokov, pomenovanie níreďházskych Slovákov teda nepochádza ani od slova trpieť, ako si to viacerí níreďházski obyvatelia vysvetľovali. Žiada sa tu zdôrazniť, že pomenovanie „Tirpák“ sa vzťahuje iba na níreďházskych Slovákov. Potvrdzuje to aj etnológ Ján Botík, ktorý uvádza „V níreďházskom nárečí sa uchoval južnostredoslovenský základ, pričom sa najvýraznejšie uplatnili znaky gemerských nárečí. Týmto sa sformovala nárečová konfigurácia, ktorá sa označuje ako níreďházske nárečie alebo tirpácke nárečie.“ Je však pravdou aj to, že podobne ako iní slovenskí poddaní, aj níreďházski Slováci museli veľa prekonať, kým sa vykúpili z robotných povinností, ale medzi Slovákmi, prisťahovalcami na dnešné územie Maďarska, Níreďházania sa prví zbavili pút poddanstva. A roku 1837, po vykúpení obyvateľov z poddanstva, bola Níreďháza posilnená kráľovskými privilégiami ako poľné mesto. A o štyridsať rokov neskôr, roku 1876 sa stala administratívnym centrom Sabolčskej župy. V jeho okolí obyvatelia dlho žili a hospodárili na desiatkach skupinových samôt, nazývaných bokry. Tam sa jazyk Slovákov – Tirpákov najdlhšie udržal. Kým v békešsko-čanádskej oblasti väčšinu samôt v rozsiahlych chotároch tvorili v spôsobe radových „salašov“, charakteristickým znakom usadených Slovákov v okolí Níreďházy bolo ich špecifické hospodárenie a život v skupinových usadlostiach.

Okolité salaše (tane) – samoty sa vyznačovali tým, že boli postavené v chotároch nie ojedinele, ako je to typické v dolnozemských župách (Békeš, Čanád, Čongrád), ale tvorili skupiny, kde stálo 10 – 15, niekedy až 50 domov a nazývajú sa bokry. Prvé salaše – bokry, vznikali v mestskom chotári a na čerkeskej puste hneď po osídlení. Prvá zmienka o nich je z roku 1760, keď na bokroch dežmu 40 platilo 198 gazdov, dežmu 20 – 173 gazdov a dežmu 10 – 69 gazdov. Podľa evidencie obyvateľov mesta a na samotách – bokroch z roku 1824 poznáme ich počet a mená aj podľa príslušnosti k náboženstvu. V uvedenom roku je v zozname 46 gazdovských salašov – bokrov, s menami v nich žijúcich osôb a názvom ich zakladateľa. Podľa Michala Markuša o takmer sto rokov neskôr sa ich počet zvýšil na 72. V roku 1920 bolo 65 bokrov, 1930 už 72 a zaberali plochu 46 593 jutár.

Aj tu, na každom z nich poznáme mená, počet osôb a to tiež aj podľa vierovyznania. Napríklad v roku 1930 žilo na Benkovom 110 obyvateľov, Jakušovom 172, Šuľanovom 176, Tomášovského 156, Vrbovského 95, Vajdovom 106. Najviac obyvateľov žilo na Dolnej pažiti 982. Roku 1930 celkom na 72 bokroch bývalo 7514 obyvateľov. V roku 1943 bolo ešte 75 skupinových salašov, kde žili Tirpáci, niekde 4 až 5 príbuzenských rodín, niekedy i 15 rodín v domoch okolo studne, ktorá bola centrom týchto zoskupení.

Zo salašského osídlenia na Čerkeskej pustatine vznikla neskôr dedina Veľký Čerkes, kde sa sústredili Slováci, ktorý predtým žili na uvedených skupinových salašoch... V roku 1983 som navštívil mesto Níreďháza a jeho okolie, kde dodnes žijú Slováci. Po svojom rodisku a okolitých salašoch ma ochotne sprevádzal bývalý učiteľ slovenčiny na Všeobecnej škole vo Veľkom Čerkesi Jozef Pokorácky. Môj, vtedy mladý sprievodca študoval v Segedíne na Vysokej škole pedagogickej, kde je Katedra slovenského jazyka a literatúry. Učil vo svojej rodnej obci a denne tam dochádzal z Níreďházy, kde býval. Už vtedy bol problém nájsť v meste niekoho, ktorý by bol schopný aj napriek slovenskému pôvodu komunikovať. Predsa sme takého našli. Do vymierajúcej generácie níreďházskych Slovákov patril vtedy starček Ján Husársky, ktorý prišiel ako mladík na žatvu z Vyšného Hrušova pri Bardejove. Najskôr ako deputátnik pracoval u gazdu na Poliakovom a Putnockom salaši, tam ako 37-ročný si na Hankovom salaši kúpil tri keble (1,2 ha) zeme. Aj on najprv slúžil na bokroch u bohatých gazdov. Potom žil a pracoval v meste. – Na svoju tirpáčtinu som hrdý. Do svojho 40. roku som žil na tirpáckej samote a slúžil u gazdov, potom ako pomocník v budove gymnázia. V manželstve sa nám narodilo 12 detí a dnes je naša rodina 79 členná. S manželkou som žil 62 rokov. Človek nesmie stratiť chuť do života a humor. Aj teraz, keď vstanem, spravím si telesnú a psychickú očistu, otvorím si noviny a pozriem správy o úmrtiach a keď sa tam nenájdem, hneď si zatykám: No, Jano, môžeš začať deň – s takýmto humorom a rozprávačským talentom nás obdarúval jeden z vtedy žijúcich Tirpákov, ktorí sa hrdo hlásili k slovenskému pôvodu. Najviac skupinových salašov bolo v blízkosti mesta, menej na bývalých okolitých čerkeských a nírteckých samotách. Jeden z najbližších, ktorý som v tom čase navštívil, bol Belušov bokor. Agresívne správanie troch brechajúcich psov za ohradou domu mi nedovolilo vstup už vtedy k najstaršej obyvateľke, ktorá nesie zhodné meno ako táto usadlosť. Len o dva domy ďalej stál pred bránou svojho salaša staručký roľník – Pavol Sudický, ktorý ma ochotne pustil do svojho kráľovstva, kde sa narodil nielen on, ale aj jeho predkovia. V minulosti hospodáril na 9 hektároch zeme a pestoval obilniny, strukoviny, zemiaky a choval 5-6 kráv, 20 ošípaných, 3-4 kone. Potom už ako dôchodca vlastnil iba polhektárový záhumienok okolo domu a na rozsiahlom dvore a v pôvodných hospodárskych budovách choval ošípané, husi a sliepky. On ešte hovoril veľmi dobre, spolu aj s manželkou, po slovensky a potešilo ho, že sa mohol popýšiť svojím malým hospodárstvom a porozprávať sa s hosťom zo Slovenska. Dvojrečovosť bola v ich rodine samozrejmosťou, ani si často neuvedomovali, akou rečou sa medzi sebou a obyvateľmi bokru rozprávali, navyše v tom čase bol veľký prílev cudzích aj na tieto samoty. Zo slovenských rodín tu žili Ciriakovci, Sudickí, Belušovci, Pokorácki, Banskí, Palicovci.

Dnes na maďarskej Dolnej zemi sa všeobecne zaužívalo, že Trpák – Tirpák je výlučne príslušník slovenského pôvodu, žijúci v Níreďháze a v okolí a tvorí zvláštnu etnickú skupinu. Hanlivý význam tohto pomenovania sa už dávno vytratil a namiesto predsudkov tejto skupine Slovákov venujú vedci i spisovatelia mimoriadnu pozornosť. Zadosťučinením pre potomkov pôvodných slovenských prisťahovalcov je napríklad aj to, že tu jeden z najobľúbenejších druhov chleba predávajú pod názvom „tirpácky chlieb“. A z pôvodných prvých ulíc, ktoré mali slovenské názvy, zostala s takýmto názvom iba Sarvašská.

Ján Jančovic

Foto: archív autora a internet

Po presídlení Slovákov v rokoch 1947-48 na Slovensko, rok po roku národnostný občiansky a cirkevný život Slovákov v Níreďháze upadal. Dnes už možno povedať, že takmer zanikol. Slovenský jazyk sa v meste nevyučuje. Evanjelická cirkevná škola chcela aspoň formou krúžkového zamestnania zaviesť hodiny slovenčiny, ale samotní rodičia sa radšej rozhodli pre angličtinu a nemčinu. Slovenská národnostná samospráva síce existuje, ale je zameraná viac po maďarsky ako po slovensky. Platí to aj o ich pávom krúžku, kde v tomto folklórnom súbore občas spievajú aj po slovensky. V nedávnej minulosti v základnej škole slovenčinu vyučoval Ján Bánsky, po ňom aj jeho žiak Jozef Pokoráczky, dnes je ten prvý dôchodca a druhý si musel nájsť iné zamestnanie. Bývalý pedagóg Jozef Pokoráczky na moju otázku, že koľko obyvateľov mesta ovláda spisovný jazyk, odpovedal, že okrem neho ešte traja. A podľa neho už aj najstarší, a to aj na samotách, najčastejšie hovoria po maďarsky a hlásia sa za Maďarov, a to aj tí, ktorí majú slovenské korene. Pozná z nich takých, ktorí sa ešte aj dnes boja, že budú presídlení na Slovensko. Za tradičné salaše – bokry sa dá ešte považovať Tomášovský a Šuľanov. Jozef Pokoráczky, veľmi smutne roku 2018 skonštatoval, že sa už po slovenských predkoch nezachovalo nič také, čo by významne pripomínalo spôsob života zakladateľov mesta, a že sa už skoro každý bude považovať za Maďara. Bolo by to vraj aj teraz pekné, keby v Níreďháze znela slovenčina, ba aj nemčina, lebo Nemci, ktorí sa neskôr prisťahovali k tunajším Slovákom, sa vraj poslovenčili a teraz s nimi pomaďarčili. Z pôvodných, prevažne slovenských názvov ulíc mesta, zostala len Sarvašská. V roku 2011 sa z celkového počtu obyvateľov Níreďházy 103 126 za Slovákov prihlásilo iba 214 obyvateľov.