– Ahoj, Ozembuch! – pozdravili ho turisti zo Santova s radosťou na tvári, keď sa s ním stretli v pilíšskom lese. Santovčania nie sú jediní, ktorí ho už dávno poznajú, majú radi, obdivovujú ho, ale nepoznajú jeho ozajstné meno. Jeho osoba sa spojila s jeho neoddeliteľným hudobným nástrojom, ozembuchom, preto ho mnohí volajú len jednoducho Ozembuch.
Ozembuch, Janek, vlastným menom Jan Machaj, ktorý v tomto roku v máji oslavoval svoje 65. narodeniny, sa narodil v Poľsku. Žil v Česku, potom dlhé roky na Slovensku, stal sa nadšeným členom Matice slovenskej a podporovateľom Slovákov žijúcich v Maďarsku. Dnes, ako čestný Pilíšan oduševnene šíri slovenské slovo a slovenskú kultúru nielen v Pilíšskych vrchoch, ale aj po celom Maďarsku.
– Som Vyšehradská štvorka v jednej osobe – hovorieva vtipne.
Jeho vystúpenia s ozembuchom, i napriek kritikám, že ozembuch v Maďarsku nie je autentický hudobný nástroj, sa stali očakávaným prvkom slovenských kultúrnych podujatí a zlatým klincom národnostných zábav. Spolu vystupovali na javiskách celej krajiny, tak ako aj na vrchole Pilíša, v Detve či v Rumunsku, alebo s českou kapelou Moravanka. Slováci v Maďarsku si ho tak obľúbili, že ozembuch začali vyrábať aj v iných dedinách a začali na ňom hrať aj iní hudobníci. Jednoducho sa stal súčasťou nášho živého folklóru – až natoľko, že ešte aj sám Alexander Kormoš o ňom napísal v hymne Memoriálu Juraja Migaša:
Hneď sa strhol rezký tanec,
preveselý spev a ruch,
harmoniku doprevádzal
v živom rytme ozembuch.
(Alexander Kormoš: Milovníci Pilíša)
– Prvýkrát som prišiel medzi Slovákov žijúcich v Maďarsku so svojimi kamarátmi aj kolegami z Matice slovenskej na pozvanie Júliusa Kučeru na Pilíšsku Čabu. Často sme vystupovali na národnostných podujatiach v Pilíšskej Čabe a neskôr aj na podujatiach iných slovenských dedín.
Bolo mi smutno, keď som videl, ako sa Slováci v Maďarsku asimilujú a strácajú svoju slovenskosť. Prišli sme im pomôcť, chceli sme ich podporiť, aby si vedeli zachovať svoj slovenský materinský jazyk a tradície svojich predkov. Neskôr sme sa zúčastnili aj podujatí iných slovenských obcí Pilíša.
Narodil som sa v Poľsku, a slovenčinu som sa nikdy neučil v škole, osvojil som si ju pri komunikácii so Slovákmi. Na začiatku to nebolo jednoduché ani pre mňa. Po česky som sa naučil pomerne ľahko, ale slovenčina bol tvrdší oriešok. Pamätám si, že na začiatku som nevedel vysloviť slová, v ktorých bolo viac ako tri spoluhlásky, takže keď som išiel do obchodu, a chcel som kúpiť štvrť kila chleba, kúpil som si radšej pol kila, lebo slovo štvrť som nevedel vysloviť. Slovenčina nie je ľahký jazyk, práve preto som sa rozhodol, že budem pomáhať Slovákom v Maďarsku, a je mi potešením, keď sa so mnou ľudia dajú do reči. Mnohí sa mi priznali, že moju spoločnosť vyhľadávajú preto, lebo doma sa už nemajú s kým rozprávať po slovensky, iní mi prezradili, že kvôli mne začali zase hovoriť po slovensky, lebo sami sa prekvapili, keď sa so mnou rozprávali, čo všetko ešte vedia. Po slovensky ma pozdravia už aj na pošte alebo v obchode, no najviac sa teším tomu, že deti v Mlynkoch ma zdravia po slovensky. Tie odvážnejšie sa ma opýtajú aj ako sa mám, ba na narodeniny mi napíšu po slovensky na Facebook. Dúfam, že im aspoň trocha pomôžem, aby sa slovenčina v Maďarsku ešte dlho zachovala.
MD
Foto: autorka