Hľadala som niekoľko dní, kým som našla fotku z 12. 9. 1969, na ktorej je pitvarošský kostol a pred ním presídlenci, ktorí sa prišli pozrieť do svojho rodiska. Prišli s celými rodinami. Fotografiu som si odfotila u Sudorovcov. Majka Sudorová a jej mama si opatrovali nielen fotky a spomienky.
Stretávali sa s krajanmi, ktorí žili na Slovensku a rady chodievali aj na stretnutia s tými, ktorí zostali žiť na Dolnej zemi. Spomínanú fotografiu som v decembri 2011 poslala emailom Ľudovi Pomichalovi, keď som sa dozvedela, že aj jeho predkovia pochádzajú z Pitvaroša. Pracoval na Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí, vtedy ešte v budove na Radlinského ulici v Bratislave.
Dňa 28. 12. 2011 o 8:26, <ludo.pomichal@>; napísal: Keď som si otvoril mail s fotkou, vrátil som sa naozaj do detstva... potešila ma. Prirodzene, že som na fotke objavil aj kopec ľudí, ktorých som poznal a už nie sú medzi nami... Inak, na tej fotke som patril k tým pár deckám, ktoré tam vtedy boli… Vidno ma (mal som vtedy 11 rokov) uprostred prvého radu. Vedľa to malé dievčatko v bielom je moja sestra Beata, nad ňou otec, nado mnou zasa stará mama... Moja mama musí byť niekde prikrytá, alebo „mimo dosahu“. V rodinnom albume máme možno ešte nejaké ďalšie fotky z tejto návštevy Dolnej zeme. Pekná spomienka na Pitvaroš. Spomínam si na to, že to vtedy bola veľká udalosť, pričom mám pocit, že v takom veľkom počte pitvarošskí rodáci so svojimi rodinami a potomkami zo Slovenska (najmä zo Senca a vedľajšej dediny Reca) odvtedy Pitvaroš nenavštívili. Hoci evanjelické cirkevné zbory v Senci či Sládkovičove každý rok organizujú nejaký ten 2-3-dňový zájazd na Pitvaroš či do Slovenského Komlóša… S úctou Ľudo Pomichal, pracovník ÚSŽZ pre oblasť médií.
S pánom Pomichalom som komunikovala opäť, keď som pripravovala výstavu Slováci v Rumunsku z cyklu Zďaleka domov. Predmet: Fwd: ešte k vernisáži, 9. 10. 2012. Zdravím Vás, Erika, mám pre Vás aktuálne čerstvú informáciu. Prvá je povzbudzujúca – pán predseda úradu Igor Furdík súhlasí s tým, že náš úrad bude uvedený na pozvánke, ktorá ho oslovila (v pondelok som mu ju prezentoval), ako partner, ktorý prevzal záštitu nad výstavou. ÚSŽZ sa podieľa ako spoluorganizátor… Erika, hore hlavu, ja som večný optimista, verím, že to dotiahneme, aby vernisáž mala i náležitú atmosféru so všetkým, čo k nej patrí. Zatiaľ všetko dobré do Gemeľčičky, len čo budem mať nové správy, ozvem sa. S pozdravom Ľudo Pomichal.
Vernisáž sa konala v Slovenskom technickom múzeu – Múzeu dopravy v Bratislave 29. októbra 2012. Ľudo Pomichal sa prihovoril ako kurátor výstavy, zastupujúc aj ÚSŽZ. Fotografka Danica Janiaková ho zachytila pri príhovore. Ako obyčajne, jeho slová boli aj zamyslením sa nad krajanskou problematikou. Po oficiálnej časti sa domáci, krajania, aj tí, ktorí nemajú väzby so Slovákmi v zahraničí, rozprávali a vymieňali si informácie, kedy a kde budú najbližšie stretnutia spolkov, ktoré postupne zakladali presídlenci v staro-novej vlasti.
V apríli 2016 sa konala prezentácia dvoch ročeniek Slovákov v Maďarsku. Čabiansky kalendár predstavil estetik Michal Babiak a Náš kalendár publicista Ľudo Pomichal, externý zamestnanec ÚSŽZ. Dodnes si pamätám atmosféru Starého evanjelického lýcea na Konventnej ulici v Bratislave, ktorá dodávala vážnosť slovám, ktoré hovorili. Nedalo sa zapamätať si všetky slová a vety, ktoré vtedy odzneli, ale pocit, že vedeli, odkiaľ prišli a vedeli, čo si potrebujeme uchovať, ak tu chceme pretrvať, je nezabudnuteľný. Obzvlášť dnes… Úcta ku kalendáru, ktorý predstavuje úctu k predkom, lebo kalendár bol súčasťou každej rodiny. Spomienky z detstva. Radosť z toho, že vydávanie ročeniek pokračuje, aj hrdosť na svoje korene, spätosť s tradíciami Dolnej zeme...
V októbri 2017 oslavoval týždenník Ľudové noviny šesťdesiatku. Redakcia Ľudových novín a Spoločnosť SlovakUm zorganizovali stretnutie v Mlynkoch pri Budapešti. Hovorili na ňom šéfredaktori, bývalí aj súčasní členovia redakcie. Medzi nimi aj člen redakčnej rady Ľudovít Pomichal. Zaspomínal si, ako počas študentských čias pravidelne čítal týždenník, ktorý sa dal kúpiť v Bratislave na jedinom mieste v centre mesta a priznal sa, že je s týždenníkom rovesník.
Stále konferencie Slovákov zo zahraničia, folklórne festivaly na Detve a Krajanský dvor, letné školy žurnalistiky pre krajanov, výstavy fotografií, spolupráca s FIJETOM Slovakia, pamätné dni zahraničných Slovákov v Sade Janka Kráľa, ktoré Ľudo moderoval, zostanú len spomienkami. Siedmeho februára sme sa s ním rozlúčili v bratislavskom krematóriu. Počúvali sme piesne, ktoré mal rád, slová rozlúčky a zatiaľ sa vonku rýchlo menilo počasie: dážď, sneh, silný vietor a nakoniec slnko, ktoré zasvietilo za oknami obradnej miestnosti, akoby ktosi povedal: „...Som večný optimista…“
Ľudo fotil, filozofoval, písal, nielen počúval, ale aj chápal rozprávača, preciťoval niekedy až príliš, resetoval informácie svojským spôsobom, vtipkoval, smial sa, bol… Nie všetko, čo mal v pláne, stihol dokončiť. Ani ja som nestihla prísť za ním do kancelárie, ako som mu to sľúbila koncom leta... Keď umrela Majka Sudorová, sníval sa mi sen. Nastupovala do vlaku a vstúpila do kupé, v ktorom za stolom sedeli ľudia. Dobre ich poznala. Prisadla si, ako keď začína stretnutie krajanov a pridala sa k rozhovoru. Ľudo, myslím, že už aj Ty sedíš spolu s ďalšími krajanmi, ktorí potichučky odišli spomedzi nás, a optimisticky veríš nám, že všetko, čo máme pred sebou, zvládneme a dotiahneme tak, aby to malo zmysel a náležitú atmosféru.
Erika Fajnorová
Foto: autorka, Danica Janiaková