V jarných mesiacoch si pripomenieme 211. výročie narodenia (5.apríl 1811) a 153. Výročie úmrtia (4.máj 1869) jednej zo známych osobností slovenského národnobuditeľského hnutia – Juraja Holčeka.
Juraj Holček patril k tým osobnostiam nášho národného obrodenia, ktorí stáli pri zrode Matice slovenskej, ktorí sa starali o rozvoj kultúry a vzdelanosti nášho ľudu.
Narodil sa v mnohodetnej mlynárskej rodine v Budmericiach. V kruhu svojej rodiny bol vedený k láske k slovenskému ľudu, v čom ho podporovali i jeho učitelia. Mladý Juraj sa rozhodol pre kňazskú dráhu. Študoval v Modre, Bratislave, Komárne, Segedíne, Trnave. V roku 1835 sa naplnil jeho cieľ – bol vysvätený za kňaza. Svoju kňazskú dráhu začal ako administrátor v Slovákmi osídlenej pilíšskej obci Kostolec (Kestúc), neďaleko Ostrihomu. Tu nastúpil na zastupovanie chorého farára dňa 30. Septembra 1835. V tom istom roku bol preložený do Majcichova, kde pôsobil ako kaplán. V rokoch 1836-37 bol administrátorom v Jablonici a potom opäť takmer sedem rokov kaplánom v Trstíne. Miesto farára, a tým aj prvú faru, dostal v roku 1843 vo Veselom pri Piešťanoch, odtiaľ v roku 1848 prešiel do Dolného Ohaja. Na fare v Dolnom Ohaji – s filiálkou Hul pôsobil 17 rokov. V roku 1865 nastúpil na posledné miesto svojho pôsobenia, na faru do Jasovej (okres Nové Zámky). V Jasovej sa pokúšal o zavedenie svojpomocnej pokladnice, z ktorej sa v čase núdze mali poskytovať pôžičky. Počas pôsobenia v Jasovej založil včelárske družstvo na jasovských vinohradoch. Na škole zaviedol predmet hospodárstvo a sám tento predmet aj vyučoval. V roku 1868 aktívne pomáhal pri hasení požiaru semerovskej fary (Semerovo je obec susediaca s obcou Jasová). Pri hasení sa poškodilo jeho zdravie, odvtedy chorľavel. Zomrel 4. Mája 1869. Obec Jasová je miestom jeho posledného odpočinku. Na miestnom cintoríne sa nachádza jeho pravidelne udržiavaný hrob a v priestore parčíka medzi kostolom a základnou školou je busta Juraja Holčeka.
Na všetkých pôsobiskách popri svojej práci duchovného pomáhal nadaným študentom pri ďalšom vzdelávaní a ako ich mecén mal radosť, že z mnohých sa stali poprední odborníci v zvolených odboroch. Holček bol v priateľskom vzťahu s viacerými známymi osobnosťami, ku ktorým patrili aj Ján Palárik, Andrej Radlinský, Štefan Závodník, Janko Francisci a i.
Ján Francisci vo svojich spomienkach ho opisuje, ako viedol štyroch detvianskych mládencov na Slovanský ples do Viedne na fašiangy r. 1850: „Na Ohaji sme zatiahli na nocľah k Ďurkovi Holčekovi, tamojšiemu katolíckemu farárovi, ktorého sme síce na takej ceste prekvapili, ale nám bol rád a učastnoval a vystrojil nás všetkých hojne a ochotne.“
Aktívne sa zapájal do budovania škôl v obciach, kde pôsobil, dokonca na nich sám aj vyučoval. Venoval sa vinohradníctvu a zaujímal sa aj o ľudové liečiteľstvo. Pozorne sledoval životnú cestu mnohých nadaných študentov, ktorým pomáhal na ceste za úspechom. K týmto študentom patrili Ján Holček – vo Viedni zostrojil vodný stĺpový stroj, Štefan Noel – vyštudoval maliarstvo a Ján Luca – autor viacerých vynálezov vo Viedni. Juraj Holček ako zakladateľ alemnea pri banskobystrickom gymnáziu často odprevádzal svojich kandidátov na štúdiá.
Známa je aj publicistická činnosť Juraja Holčeka. Aktívne prispieval do Slovenských národných novín, Orla tatranského, Cyrila a Methoda, Katolíckych novín, Obzoru, Pešťbudínskych vedomostí... Vo svojich príspevkoch poukazoval na problémy ľudu. Podporoval vznik a činnosť spolkov triezvosti, ktorých ústrednou myšlienkou bola obrana pospolitého ľudu pred pijanstvom. Svoj prvý spolok založil počas pôsobenia vo Veselom.
Ako sa vyvíjal vzťah Holčeka k spisovnej slovenčine?
Do roku 1846 bol Juraj Holček ako katolícky farár tvrdým bernolákovcom. V auguste 1846 v 38. čísle Orla tatranského uverejnil Osvedčenie, že prečítanie Štúrovho spisu „Nárečja slovenskuo“ ho presvedčilo a pripája sa k stredoslovenčine ako spisovnému jazyku. O rok neskôr prostredníctvom časopisu Orol tatranský pozval všetkých zakladateľov spolkov triezvosti k nemu do Veselého na poradu, kde sa vtedy dohodli na pristúpenie k spoločnej slovenskej veci. V roku 1847 sa zapojil do výročného zhromaždenia prvého celoslovenského kultúrneho spolku Tatrín v Čachticiach, ktorého sa zúčastnilo až 18 katolíckych kňazov. Najväčšia pozornosť na ňom bola venovaná kodifikovaniu spisovného jazyka. V tom istom roku z dôvodov schválenia stanov spolku, deputácia členov Tatrína, v ktorej bol aj Holček, obrátila sa na vládu a snem o potvrdenie stanov. Udalosti na jar roku 1848 zmarili tento zámer.
Juraj Holček nechýbal ani medzi účastníkmi memorandového vyslanectva v Pešti, 27. júna 1861. Po celý svoj život patril k tým Slovákom, ktorí podporovali slovenské národnoobrodenecké hnutie. Každý rok si robil záznamy o najdôležitejších udalostiach roka, ktoré výrazne ovplyvnili život ľudí v regióne kde pôsobil, rovnako sledoval celospoločenskú problematiku. (Záznamy sú dostupné v archívnych materiáloch – Štátny archív, Ivánka pri Nitre).
Zo záznamov v Knihe zosnulých
O založení Matice slovenskej napísal: „...Tento rok je pamätný, pretože slovenský národ dostal povolenie zriadiť si literárny spolok pod menom Matica. Na tento spolok behom roka chudobný slovenský národ, túžiaci po vlastnej kultúre, prispel 100 tisíc zlatých. Prvý zjazd Matice sa uskutočnil v Turčianskom sv. Martine. Na tomto zjazde som sa zúčastnil aj ja ako zakladateľ Matice. Za toto ma mali v nenávisti zaslepenci, ktorí nechceli dopriať ľudu kultúru...“
Medzi archívnymi materiálmi nachádzame viacero veľmi zaujímavých záznamov. Svedčia o tom aj záznamy z roku 1850: „Šľachta a kňazstvo prvýkrát v Uhorsku platili dane, slovom verejné bremená, ktoré doteraz znášali poddaní, stali sa spoločnými pre všetkých...“
„Na tretiu nedeľu adventnú, ktorá pripadla na 15. decembra, bola dohotovená a otvorená železnica z Viedne do Szolnoku. Jeden vlak prišiel z Viedne, druhý zo Szolnoku a križovali sa v Nových Zámkoch, kde prímas – arcibiskup vykonal obrad posviacky.“
Vo svojich zápisoch sa okrem významných kultúrnopolitických udalostí zameriaval aj na otázky týkajúce sa poľnohospodárstva. V zápisoch z roku 1866 sa dočítame: „Tento rok bude pamätný pre tú neslýchanú neúrodu, aká nebola ani v rokoch 1789 a 1817, povestných pre neúrodu. Všetky oziminy i jariny sa tak krásne darili, že každý očakával tú najlepšiu úrodu. Avšak v noci z 23. na 24. mája prišiel 5 stupňový mráz, ktorý spálil všetko, čo bolo zelené. Ľudia poväčšine hneď obilie pokosili. Pokosené obilie znovu vyhnalo a vrátilo aspoň semeno. Bolo by sa viac urodilo, ale potom prišla suchota. Najlepšie urobili tí, ktorí obilie vyorali a zasiali pohánku, ktorá sa mimoriadne dobre vydarila. Fazuľu a kukuricu bolo treba sadiť druhý raz, ale potom im uškodila veľká horúčavosť, ktorá mala 10. júna 30 a pol stupňa v tieni.“
Zlá úroda trápila poľnohospodárov v roku 1867. „V tomto roku sme sa obávali hladu pre vlaňajšiu neúrodu. Len ťažko sme preživorili. Obilia bolo veľmi málo. Na chlieb, na kašu i pre dobytok sme používali pohánku. Vláda dala podporu na semeno a na jar dala za hotové peniaze opravovať cesty a tak chudobnejší dostali možnosť akého-takého zárobku.“
Nie je možné, aby sa každá významná osobnosť histórie dostala na stránky učebníc dejepisu, či na stránky učebníc literatúry, preto je potrebné vyhľadávať tieto osobnosti, študovať ich život a dielo a poznatky odovzdávať súčasnej generácii, aby sme pochopili historické súvislosti, ovplyvňujúce cestu k súčasnosti.
Helena Rusnáková
Foto: autorka