Budapeštianski evanjelici v Budíne a Pešti sa úplnej náboženskej slobody dočkali až po vydaní tolerančného patentu panovníkom Jozefom II. v roku 1781. Riadny evanjelický cirkevný zbor v Pešti bol založený roku 1787, ktorý slúžil nemeckým, maďarským a slovenským veriacim.
Z iniciatívy farára Jána Kollára sa začala roku 1834 formovať samostatná slovenská evanjelická cirkev, vtedy ešte so spoločným kostolom, postavenom roku 1811 na Deákovom námestí. Keďže v peštianskej evanjelickej cirkvi začínali mať Slováci prevahu, už predtým Ján Kollár roku1820 založil slovenskú školu a postupne roku 1838 pokračoval v získavaní členov zboru a donorov na odkúpenie pozemku na kostol, faru a školu. Od roku 1854 začali na odkúpenom pozemku na Kerepešskej ceste stavať faru a školu, ale kostol až začiatkom šesťdesiatych rokov, to už v zbore slúžili iní noví farári, Jozef Podhradský a Michal Elefant, ktorý zomrel roku 1872. V roku 1873 prijal pozvanie za slovenského peštianskeho farára Daniel Bachát, v tom čase farár v liptovskej Pribyline, skadiaľ pochádzali početní a významní členovia zboru.
Prišiel v najťažšom období, keď bol kostol stále rozostavaný a náklady boli už stotisíc zlatých, a pritom vo vnútri bol prázdny. Nebolo v ňom lavíc, chóru, kancľa a organu a pritom už dlh predstavoval sumu dvadsaťtisíc zlatých. A navyše mesto žiadalo, čo všetko má okolo kostola cirkev dostavať. Dokonca aj štvorpodlažný činžový dom. Ešteže Bachát po poldruharočnom vybavovaní našiel v osobe baróna F. Podmanického účinnú pomoc. Mesto stále prichádzalo s novými požiadavkami – dostavbami na cirkevnom pozemku. Za desať rokov mala cirkev šesť súdov. Našťastie všetky pre ňu úspešne skončili zásluhou právnych zástupcov bratov Matúškovcov. Vtedy mala cirkev oporu aj v Adolfovi Szentiványim, ktorý bol jej dozorcom. Ten vypracoval dôkladné memorandum pre obranu cirkvi a predložil ho ministerstvu náboženstva a osvety, v ktorom ešte nedávno on sám zastával funkciu radcu. Nasledovali ďalšie žaloby, napríklad dlh za vežu, ktorý u starostu zachraňoval patrón T. Fabíny. Na pokrytie kostola cirkev potrebovala ďalších štyritisíc zlatých, tie na tento účel Daniel Bachát našiel u ďalšieho patróna – Banskobystričana Ignáca Havaša. Ďalšou úlohou cirkvi bolo zabezpečiť interiér kostola. Na nový kanceľ zozbieral Bachát formou milodarov od evanjelických cirkevných zborov z celej krajiny 500 zlatých. Na postavenie chóru od mesta získal dar päť tisíc zlatých a tiež každoročnú podporu dve tisíc zlatých. Kostolné lavice stáli dve tisíc zlatých a organ od bratov Riegerovcov z Jägerndofu štyritisíc zlatých. Po mnohých bojoch a starostiach sa predsa slovenskí evanjelici v Budapešti dočkali svojho chrámu. V Tranovskom evanjelickom kalendári na rok 1896 neznámy autor okrem iného uviedol: „Teraz už stojí Lutherov dvor, ktorý pozostáva zo sedem troj- a štvorposchodových domov a siedmich dvorov. Dvor okolo kostola je pekne členený, vysadený stromami a ozdobnými kríkmi. Vo veľkom dome s pohľadom na Kerepešskú cestu je na prvom poschodí fara. Vo dvore je dvojposchodová škola a v nej pohodlný byt pre učiteľa, kaplána, kostolníka, školského sluhu, dve učebne a zborovňa. Podnájomník stavby vyplatil za cirkev dlhy v sume 22 tisíc zlatých a každý rok platí nájomné do cirkevnej pokladnice vo výške štyritisíc zlatých. Stavba stála milión a tristotisíc zlatých r. č.“
Z uvedených faktov o výstavbe slovenského evanjelického kostola a celého areálu Lutherovho dvora na Kerepešskej ceste zostáva dodnes svedectvom neúnavnej a zodpovednej práce a úsilí bývalých členov a funkcionárov slovenského evanjelického zboru, na čele ktorého stál tridsaťtri rokov farár Daniel Bachát. Prinášame jeho encyklopedický profil.
Daniel Bachát farár, biskup, literát a prekladateľ
Daniel Bachát sa narodil 18. 6. 1840 v gemerskej obci Ratková, kde vychodil aj základnú školu. Gymnázium navštevoval v Spišskej Novej Vsi, Rožňave a maturoval roku 1859 v Prešove. Keď mu otec Andrej a matka Mária, rodená Kováčová zomreli, úplnou sirotou sa stal, keď mal iba 17 rokov. Teológiu študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove, roku 1863 dokončil teologické štúdium na viedenskej univerzite, a v tom istom roku bol zvolený za farára v Pribyline. V celom Liptove bol známym organizátorom národného života. Sústreďoval sa najmä na prácu s mládežou, organizoval ochotnícke divadelné predstavenia, čitateľské a iné kultúrne spolky. Aj jeho literárne začiatky sa viažu k rodnému kraju. Už v roku 1859 ako študent básnicky debutoval v časopise „Priateľ školy a literatúry“. Časť jeho básnickej tvorby vyšla roku 1870 v I. zväzku vybraných spisov s názvom „Nevädze“. Druhý a tretí zväzok tvorila próza. Ako dramatik napísal a uverejňoval kratšie scénky Slovenka (1862), Neústupný (1864) v Černokňažníkovi. Zúčastnil sa aj na matičných súbehoch a to s drámami Z iskry býva pahreba (1862), Veta za vetu (1865) a Rodoľubci (1867). V humoreskách a novelách počas pôsobenia v Liptove roku 1870 vydal 2. a 3. zväzok „Nevädzí“ a „Dve Elenky“ (1871). Daniel Bachát popri niekoľkých pseudonymoch, ktoré pri svojich článkoch a dielach používal, je ako básnik najviac známy pod pseudonymom Miloslav Dumný. Daniela Bacháta nájdeme i medzi účastníkmi pamätného výstupu na Kriváň roku 1870, o čom svedčí aj jeho dielo „Výstup na Kriváň“ (1861).
Zapájal sa aj do občianskych aktivít v meste
Po príchode Daniela Bacháta do Pešti bol cirkevný život naplno rozbehnutý, aj napriek tomu, že kostol a školské budovy boli definitívne dokončené až roku 1894. Bachát popri svojej duchovnej práci farára a neskôr aj seniora bol zapojený do mnohých iných činnosti vo veľkomeste, vrátane občianskych aktivít. Roku 1880 založil v ôsmom peštianskom obvode výbor Červeného kríža a desať rokov bol jeho generálnym tajomníkom. Dokonca od roku 1890 do svojej smrti bol členom Ústredného výboru Spolku Červeného kríža v Uhorsku. Od založenia Lutherovej spoločnosti roku 1891, bol osem rokov jej podpredsedom a potom do konca života jej čestným predsedom. Vo verejných veciach hlavného mesta sa podieľal ako člen jeho zastupiteľstva. V roku 1898 mu za jeho všestrannú a úspešnú dobročinnú prácu panovník František Jozef I.udelil Rád Františka Jozefa. Aj po príchode do Pešti publikoval sériu próz z veľkomestského života v časopise Orol. V meste zaktivizoval činnosť Slovenského spolku a inicioval založenie časopisu Dunaj. Pod vplyvom silnejúcej maďarizácie a prostredia rezignoval na organizátorskú národnú prácu v Pešti a venoval sa najmä prekladateľskej práci, najmä z nemčiny, angličtiny a poľštiny. Bol zvolený za člena fyziografického výboru cisárskej a kráľovskej vedeckej spoločnosti v Krakove. Rok pred smrťou bol zvolený za biskupa banského dištriktu. Farár, biskup, spisovateľ a prekladateľ Daniel Bachát – Miloslav Dumný zomrel 13. 4. 1906 v Budapešti.
Po obnove sa evanjelický kostol stane novým slovenským kultúrnym centrom.
Súčasnosť
Vlády Slovenskej republiky a Maďarska spoločne podporia obnovu historického kostola slúžiaceho v minulosti cirkevnému zboru slovenských evanjelikov v Budapešti investičnými nákladmi v rozsahu 4 miliónov eur (v rovnakej participácii oboch štátov). Evanjelický chrám v širšom centre hlavného mesta na Rákócziho triede, ktorý historicky patril slovenským evanjelikom, sa podarilo odkúpiť vďaka ústretovosti maďarskej vlády za 2,2 milióna eur. V súčasnosti je celý objekt už pod správou Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a bude slúžiť inštitúciám slovenskej menšiny v Maďarsku. Podľa plánov celkovej rekonštrukcie a revitalizácie historicky významnej sakrálnej stavby bude objekt slúžiť na účely spoločensko-kultúrnych, inštitucionálnych, ale aj duchovných a vydavateľsko-mediálnych aktivít slovenskej menšiny nielen v Budapešti, ale významovo s presahom na celé Maďarsko. Po rekonštrukcii sa budova bývalého slovenského evanjelického kostola stane novým slovenským kultúrnym centrom. V budove bude sídliť Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku, Slovenské divadlo Vertigo, Knižnica a dokumentačné centrum Slovákov v Maďarsku, redakcia Ľudových novín a plánované Múzeum Slovákov v Maďarsku. Prinavráti sa aj náboženská funkcia pôvodného objektu vo forme ekumenickej kaplnky. Kultúrne stredisko poskytne miesto aj kultúrnym spolkom a umeleckým skupinám, ktoré pôsobia v hlavnom meste. V 60. rokoch 20. storočia bol namiesto znárodnenia evanjelický chrám predaný, preto sa ani po reštitúciách Slováci do kostolíka nemohli vrátiť. Slúžil na rôzne účely, dokonca bol aj strediskom ázijských bojových umení.
Ján Jančovic
Foto autor a archív autora