Severný Novohrad je z minulosti známy viacerými literárnymi osobnosťami. Medzi ne patrí aj rozvetvený literárny rod Maróthyovcov, z ktorého pochádzajú viacerí členovia rodiny evanjelického farára Daniela Maróthyho. Ten sa narodil 14. 4. 1825 v Maškovej, kde jeho otec Martin bol učiteľom.

Daniel základnú školu vychodil v Lučenci (1835 – 1840), v štúdiu pokračoval na lýceu v Banskej Štiavnici (1840 – 1845), tam pracoval v študentskom spolku, kde bol aj jeho podpredsedom. Po príchode na teológiu do Bratislavy (1845) pracoval zo začiatku v Spolku striedmosti a v nasledujúcom roku sa stal správcom Jednoty mládeže slovenskej. Koncom roku 1846 zastupoval krátky čas Karola Štúra na modranskom gymnáziu. Ako kandidát teológie bol vychovávateľom detí šľachticov v novohradských dedinách Trebeľovce (časť Lazy nad Ipľom) a Mohora, takže sa nezúčastnil na akciách revolučných pohybov (1848 – 1849). Po revolúcii bol krátko kaplánom u farára a superintendenta Jána Seberíniho v Banskej Štiavnici, ale už roku 1850 ho pozvali za farára do Závady. Po roku odišiel do Krupiny, kde sa oženil a z prvého manželstva sa mu tam narodila dcéra Elena Maróthy (1855 Krupina – 1939 Martin), ktorá bola staršou dcérou Daniela Maróthyho a jeho manželky Karolíny, rod. Hudecovej, ktorá ako 23-ročná v roku 1857 umrela. Oženil sa druhý raz s Máriou Ludvikou, rod. Bauerovou. Z tohto manželstva pochádza syn Ľudovít Maróthy (1863 – 1889), spisovateľ a farár, dcéra Izabella Božena (1865 – 1941), neskôr manželka farára a seniora Jána Slávika, národnokultúrneho dejateľa. Dcéra Daniela Elena Maróthy Šoltésová, spisovateľka, redaktorka a neúnavná osvetová pracovníčka, manželka Ľudovíta Michala Šoltésa, bola v úzkom písomnom i osobnom kontakte nielen s Izabellou Slávikovou a Teréziou Vansovou, ale aj s Hanou Gregorovou, Boženou Slančíkovou-Timravou a ďalšími predstaviteľkami pokrokovej ženskej literatúry. Na jej formovanie ako spisovateľky a vedúcej predstaviteľky slovenského ženského hnutia, mali rozhodujúci vplyv otcove národné a mravné ideály, ako aj stretnutia s básnikom Kolomanom Banšellom (1850 Točnica – 1887 Lučenec), ktorý začínal ako vychovávateľ detí zámožnej rodiny v Horpáči a v Gerendáši pri Čabe, potom ako farár pôsobil v susednej obci a tiež v Šámšonháze. Daniel Maróthy pobudol v Krupine do roku 1855, keď sa vrátil do rodného novohradského kraja – Ľuboreče, kde vytrval až do svojej smrti.

Daniel Maróthy už na lýceu písal do zošitov prvé básne, ktoré neskôr uverejňoval v Orle tatranskom a v Domovej pokladnici. Vo svojej tvorbe vychádzal z poézie Jána Kollára. Pod vplyvom poézie Andreja Sládkoviča napísal roku 1851 cyklickú báseň Dvojaká ľúbosť. Neskôr uverejnil aj rozprávky zo študentských čias (Orol 1873) a v besiedke Turčianska ruža vykreslil nálady a súvislosti s jeho cestou do Martina na prvé zhromaždenie Matice slovenskej. Keď prišiel do Ľuboreče básňami a článkami prispieval do viacerých slovenských časopisov. Vlasteneckou a príležitostnou poéziou najmä do Orla a Sokola, a zo života a práce dedinského ľudu do Národných novín, Obzoru, Národného hlásnika, kde sa ako včelár delil s čitateľmi so svojimi skúsenosťami. Vo svojich článkoch a v poézii burcoval národné povedomie v duchu štúrovských ideálov, vystupoval na obranu Matice slovenskej a slovenských gymnázií. Z druhého manželstva mal syna Ľudovíta a dcéru Izabelu. Syn z druhého manželstva Ľudovít Maróthy sa narodil v roku 1863 v Ľuboreči. Po domácich štúdiách dokončil teológiu v Bratislave, vo Viedni a Lipsku, medzitým študoval aj medicínu. Začínal ako kaplán medzi Slovákmi v Báčke – Báčskom Petrovci a v Laliti, kde od roku 1898 až do svojej smrti roku 1899 bol riadnym farárom. Už v študentských rokoch sa zapájal do kultúrnej a spolkovej činnosti. V roku 1889 bol predsedom slovenského spolku Tatran vo Viedni. Od roku 1896 publikoval v besednici Národných novín humoristické obrázky a črty zo študentského a dedinského prostredia. Z Maróthyovskej rodiny bol literárne činný aj starší brat Daniela – Ján Pravdoľub, ktorý sa narodil 4. 5. 1814 vo Veľkom Krtíši. Študoval v Miškovci, na lýceu v Levoči a v Bratislave. Po skončení teológie roku 1837 v Bratislave bol kaplánom v Malých Zlievcach a od roku 1843 až do svojej smrti 1864 farárom v Českom Brezove. Počas bratislavských štúdií bol členom a v rokoch 1836 – 1837 tajomníkom „Spoločnosti česko-slovenskej“. Vtedy uverejňoval básne takmer vo všetkých dobových časopisoch a almanachoch. Jeho poézia obsahuje črty príznačné pre tvorbu začínajúcich básnikov štúrovskej generácie. Aj jemu poézia Jána Kollára bola vzorom. Jeho básnická tvorba zostala prevažne v rukopisoch. Jeho syn Emil Maróthy bol farárom v Slovákmi osídlenom Veňarci. Zakladateľ literárneho rodu, farár a štúrovský básnik Daniel Maróthy zomrel 18. apríla 1878 v Ľuboreči, kde je aj pochovaný.

Daniel Maróthy včelárom a ovocinárom

Danielom Lichardom vydávaný časopis Obzor bol najvýznamnejší slovenský hospodársky časopis 19.storočia, vychádzal trikrát do mesiaca a jeho odberateľmi a prispievateľmi boli čitatelia a dopisovatelia z celého Uhorska. Farári a učitelia boli nielen odoberateľmi a prispievateľmi slovenských novín a časopisov, ale aj príkladnými ľudovýchovnými pracovníkmi, pestovateľmi a šľachtiteľmi plodín, včelármi, ktorí svojím príkladom pomáhali pozdvihovať úroveň poľnohospodárskej výroby a roľníckeho stavu v prostredí, v ktorom duchovne pôsobili. Jedným z nich, popri iných, bol aj štúrovský básnik Daniel Maróthy, ktorý bol zanieteným včelárom a v čísle 15 z 25. mája 1864,napísal obsiahly článok, ktorý smeruje k Jozefovi Cochiusovi v Ľubietovej, ktorý bol v Uhorsku popredným odborníkom vo včelárstve. Vyzýva ho, aby svoje bohaté skúsenosti a odborné vedomosti na stránkach Obzoru rozviedol, tak ako jemu o nich hovoril na schôdzi vo Včelárskom spolku v Štubnianskych Tepliciach. „Od Strážnej veže v severozápadnom Novohrade“, nesie názov článku, ktorý napísal do č. 14 z 5.mája 1867 seniansky farár Andrej Bodický. Z väčšieho príspevku je zaujímavý údaj o úrode ovocia a to najmä odrôd hrušiek s miestnym názvom Kalamárky a Tatlebenk, ktoré prinášajú dobrú úrodu. Ako príklad uvádza, že tieto u Daniela Maróthyho v Ľuboreči sa tak vydarili, že jeden kus vážil od 24 do 28 lótov (jeden lót je 17,5 gramov). Z vrchov novohradských – pod takýmto názvom píše v čísle 24 z 25.agusuta 1868 dobre známy Daniel Maróthy a z Ľuboreče informuje, že sená, oziminy a jariny zarodili dobre. Na lučenských trhoch sa platilo rovnako ako vlani. Ovociu sa už pár rokov pre choroby a škodcov nedarí. Keď podrobne hodnotí včelárenie pripomína, že znáška je taká dobrá, ako od roku 1859 takú nemali. Leto je tak priaznivé, že sa ukazuje vo viniciach veľká úroda. V Novohrade za Ipľom vraj toľko vína očakávajú, že lanské víno predávajú za tri zlatky za okov (54 litrov). Hneď v prvom čísle z 5. januára 1869 zase píše, že „Hlavou požehnanej Novohradskej stolice je mesto Ďarmoty, ktoré leží na ľavom brehu Ipľa“. Je to pekný a úrodný kraj a mesto má toho času 4 015 obyvateľov, najviac zo slovenského rodu, medzi nimi je 672 majiteľov pozemkov. Mestský chotár má 4 960 štvorcových jutár a z celého územia pripadá na polia 2 162 štvorcových jutár, lúky 1 146 a pastviny 98 štvorcových jutár. Celková hodnota ročne dopestovaných plodín má hodnotu 20 810 zlatých v striebre. Prednedávnom začal v Ďarmotách činnosť prvý mlyn, ktorý patrí akciovej spoločnosti. Maróthy ďalej informuje, že Daniel Lichard po kalendári Domová pokladnica začal popri Obzore každoročne vydávať aj Slovenský kalendár. Uvádza, že v Novohrade jeho odberateľmi vo veľkom a tým aj rozširovateľmi boli najmä dopisovatelia Obzoru. Podľa v časopise uvedených objednávok v jednotlivých rokoch tento kalendár objednávali aj Slováci z ľavej strany Ipľa, napríklad Štefan Bartoš z Galgaguty 30 kusov, po jeho smrti syn Pavel Bartoš a Jozef Kováčik z Balašských Ďarmôt po 30 kusoch a Michal Majerský z Bíru tiež 30 kusov. Za zmienku ešte stojí, že pätinu z každoročne vydaných približne päť tisíc kalendárov objednávali Slováci z jednotlivých miest a dedín na Dolnej zemi (Békešská Čaba, Sarvaš, Poľný Berinčok, Slovenský Komlóš, Slovenský Bánhedeš, Pitvaroš, Báčsky Petrovec, Stará Pazova, Nový Sad, Kysáč, Hložany, Kovačica, Aradáč, Selenča, Pivnica, Nadlak, Vuková)...

Ján Jančovic

Foto: autor a archív autora