Na juhu stredného Slovenska, len niekoľko kilometrov od slovensko-maďarských hraníc, v okrese Veľký Krtíš sa nachádzajú tri vedľa seba ležiace obce s príbuznými názvami Dolné Plachtince, Horné Plachtince a Stredné Plachtince.
Keď smerom na juhozápad opustíte chotár Veľkého Krtíša, geograficky patriaceho do regiónu Novohrad, po dvoch kilometroch vstúpite do obce Dolné Plachtince, patriacej už do Hontu. Severozápadne od nej ležia Stredné a o niečo severnejšie Horné Plachtince. Hrebene pohorí na východnej strane osád tvorili hranicu medzi Hontom a Novohradom. Každá z obcí má svoju bohatú históriu a tradície. Kým obyvatelia Dolných Plachtiniec sú prevažne rímskokatolíci, v ostatných dvoch prevažujú evanjelici. My vám teraz priblížime najmladšiu z nich – Stredné Plachtince.
Obec vznikla roku 1439 a v súčasnosti má 601 obyvateľov, čím je najľudnatejšia spomedzi troch osád. Pravidelne organizuje významné kultúrno-spoločenské aktivity, ktorými dlhodobo zachováva kultúrne dedičstvo svojich predkov. Je známe, že ľudové zvyky, obyčaje, spev či divadlo presahujú hranice regiónu.
Doteraz obec krášlia typické kroje, ktoré vyzerajú ako kvety na lúke hýriace storakými farbami, zdobené perličkami ako kvapky rosy na steblách trávy. Ľudový miestny ženský odev je jedinečný a typický len pre Plachtince a Príbelce. Charakterizuje ho znížený pás na sukniach, ktorým širokú siluetu vytvárajú spodné sukne (6-12 kusov). Spodník (rubáč) z domáceho konopného a bavlneného plátna siaha od pása nadol. Oplecko má dlhé rukávy všité do manžiet, krátky predný a zadný diel, ako aj rukávy sú nariasené a všité do úzkeho stojaceho golierika. Novší typ nahradzujúci oplecko je košieľka z domáceho plátna s rovnými krátkymi rukávmi všitými priamo k prednému a zadnému dielu, s oválnym výstrihom. Pod vrchnú sukňu z rozličných materiálov sa nosia dvojaké sukne. Živôtik (prusľak) býval z glotu z tmavých materiálov a nosili ho staršie ženy. Novší typ zvaný na „fodru“ je farebný z rozličných materiálov. Zástera (fertuška) je jednopolová z čierneho glotu, pracovná je hladká, sviatočná zdobená zámikmi s čipkou. Novší typ má vrchný diel zo vzorkovanej modrotlače, naspodku je širší skladaný volán. Súčasťou kroja sú farebné, doma pletené dlhé pančuchy so vzorom. Dievčatá si češú vlasy v prostriedku na pútec, nad čelom si ich po oboch stranách zapletú do trojpramenného vrkoča. Vydaté ženy sa tiež češú na dva vrkoče. Na čepiec sa v pracovných dňoch uviaže úzka tkanica s uháčkovanou čipkou, vo sviatok doplnená takzvanou „pipkou“, trojuholníkovo vystrihnutým papierom a druhou ozdobnou čelenkou s čipkou a perličkami. Na čepiec si dávajú dva ručníky. Doplnkom ženského sviatočného odevu sú náhrdelníky z bielych fúkaných perál (pátrike) pokrývajúce celé prsia. Plachtinský kroj je široko-ďaleko známy a nemožno ho prehliadnuť, alebo spliesť s iným.
Z ľudovej architektúry z konca 19. a začiatku 20. storočia sa v obci zachovali kamenné domy, omazané a bielené, s polvalbovou škridlovou strechou na dvornej strane predĺženou a podopretou drevenými stĺpmi.
Obec je známa významnými osobnosťami, ktoré sa tu narodili, resp. pôsobili. Jednou z nich je Samuel Godra (*1807 Bohunice pri Pukanci – †1873 Stredné Plachtince). Do školy začal chodiť v rodisku, podobne aj jeho starší brat Michal, ktorý pôsobil na Dolnej zemi. Samuel absolvoval gymnázium v Banskej Štiavnici, evanjelické lýceum v Bratislave, teológiu vo Viedni. Do obce prišiel roku 1841 ako evanjelický farár. Ako farár sa snažil o pozdvihnutie svojich cirkevníkov a roku 1859 sa zaslúžil o výstavbu evanjelického kostola v Horných Plachtinciach, ktoré patrili do jeho cirkevného zboru. Úspešne organizoval zbierky na gymnázium v Banskej Štiavnici, ako i na zakladajúcu sa Maticu slovenskú. Popri svojej farárskej práci literárne tvoril. Najznámejšie dielo je Petrenčok, tému ktorého čerpal práve z Plachtiniec. Medzi jeho ďalšie diela patria Odvod regrútov, Múzy dcéra, rozsiahlejšie prozaické dielo Zlatovič, příběh z novějších časů, Původní mravní bájky, Bájky a Epigramy. I keď žil v ústraní hontianskej dedinky, neustával v úsilí šíriť medzi Slovákmi vzdelanie, kultúru a literatúru. Spájal kňazské poslanie s poslaním národného buditeľa, básnika. Evanjelický kostol v Stredných Plachtinciach je národnou kultúrnou pamiatkou. Pôvodná kaplnka pochádzala zo 14. storočia, počas reformácie ju stavebne upravili. V roku 1742 k nej pristavili chrámovú loď s chórom v novoklasicistickom slohu. V rokoch 1832 a 1833 postavili 22 metrov vysokú vežu, v ktorej umiestnili zvon z 15. storočia. Dominantou interiéru kostola je barokový oltár z roku 1730. Evanjelický cirkevný zbor vznikol roku 1610. Menoslov účinkujúcich farárov je doložený od roku 1626, prvým v ňom uvedeným farárom bol Juraj Nigríni. Terajším v poradí 28. farárom je Jaroslav Ďuriš. Najznámejším zostal Samuel Godra, pôsobiaci v obci takmer tridsať rokov. Obyvatelia si jeho pamiatku uctili aj tým, že v starej fare, kde kedysi býval, zriadili Múzeum Samuela Godru. Takmer všetky exponáty, ktoré sa nachádzajú v múzeu, zozbieral, sústredil a nainštaloval do šiestich miestností Ján Mäsiar, ktorý je kurátorom zbierky. Expozície múzea predstavujú celkový historicko-dokumentačný scenár zbierky pochádzajúcej z okruhu cirkevného zboru. Tematicky je rozdelená na časti Život a tvorba kazateľa a básnika S. Godru – Plachtinská izba – Košikárstvo a obuvníctvo ‒ Opis výroby plachiet (od nich názov obce) – Paleontológia – Pracovné nástroje vyrábané a používané v minulosti. Bohatý kultúrny život bol v minulosti možnosťou častejšieho stretávania sa mladých ľudí, inak bol obmedzený na nedeľné popoludnia v letných mesiacoch, alebo na páračky a priadky v zime. Ak do obce prišiel učiteľ, ktorý mal záujem o rozvoj kultúry, vždy našiel v mladých ľuďoch ochotných účastníkov podujatí.
Najširšie možnosti stretávania poskytovalo ochotnícke divadlo. Po večeroch nacvičovali, aby sa potom na Veľkú noc, Turíce, Hostinu a Vianoce divákom predstavili. Prvým učiteľom, ktorý tejto záľube holdoval, bol správca školy Július Pántik, otec známeho národného umelca, herca Slovenského národného divadla Júliusa Pántika (1922 Stredné Plachtince – 2002 Bratislava). On písomne zanechal údaj, že ročne nacvičil 3-4 divadelné predstavenia. Nie je preto náhoda, že zo syna vychoval divadelnú osobnosť. Július Pántik na javisku stvárnil viac ako 130 hereckých postáv, hral vo filmoch a v televízii. Pri príležitosti jeho 75. narodenín mu rodná obec odovzdala Čestné občianstvo Stredné Plachtince s právom hovoriť do vecí verejných v obci. V písomnom prívete vtedy okrem iného napísal: „A keď i dnes vytváram postavu dedinského človeka, tak je v nej spomienka na detstvo, na všetkých bátikov a ňaňičky, pod ochrannými krídlami ktorých som vyrastal a medzi ktorými som žil. A v takej chvíli si pripomínam, že som mnohé postavy dedinského človeka nielen hral, ale aj – hoci podvedome – nimi bol“. V strede obce stojí jeho pamätník. Pri jeho odhaľovaní mal hlavnú reč jeho kolega a rodák, herec SND Štefan Kvietik. Rodákmi z Plachtiniec sú ďalší poprední slovenskí herci: Štefan Kvietik, Ctibor Filčík (obaja z Dolných Plachtiniec) a Milan Kňažko (Horné Plachtince). V obci sa v piesňach ozývali vyspievané radosti a žiale. Spievalo sa všade, v kostole, doma i na cintoríne. Každú letnú nedeľu pri prechádzaní dievčat dedinou, za ktorými obyčajne išli mládenci s harmonikou, pri „vrtení“ na Veľkom moste. Počas zimných mesiacov pri priadkach, páračkách, krstinách, na svadbách a hostinách. Veľa sa z toho zachovalo dodnes. Vznikali spevácke skupiny, ženské sa predstavili v zborovom speve napríklad aj v Detve a vo Východnej. Neskôr spolu so spevákmi účinkovala tanečná a hudobná zložka. Roku 1973 vznikol súbor Plachtinčan, roku 1977 spoločný žiacky súbor všetkých troch obcí Krôčik pod vedením Juraja Matiaša, ktorý často víťazil na súťažiach. Doteraz zlatým klincom je účinkovanie spoločného folklórneho súboru s Príbelcami Bažalička, tiež pod vedením Juraja Matiaša, ktorého dobre poznajú aj Slováci v Maďarsku.
Ján Jančovic
Foto : autor