Dnešná Békešská Čaba má rozlohu takmer 200 kilometrov štvorcových. Okrem centra mesta, ktoré väčšina našich čitateľov pozná, sa však v našom milovanom meste nachádza mnoho zaujímavých miest, ktoré sa oplatí navštíviť. Jedným z nich je Veľká Marasť, po maďarsky Nagyrét.
Obrovský čabiansky chotár sa dá rozdeliť na nasledujúce väčšie časti: Horný Tlak, Dolný Tlak, Meder, Furiš, Kerek, Vinice, Fíneš, Veseľ, Vandhát, Šikoň, Gerla, Malá Marasť a Veľká Marasť. Treba tiež spomenúť, že od 20. do 90. rokov 20. storočia sa od Békešskej Čaby osamostatnili 4 obce: Gerendáš, Kétšoproň, Telekgerendáš a Čabasabadi. Vráťme sa však k Veľkej Marasti. Prečo píšem tieto riadky práve o tejto mestskej časti? Čabianski Slováci sa vďaka svojej nevyčerpateľnej pracovitosti a viere v Boha čoskoro po svojom príchode na Dolnú zem stali najbohatšími v župe. Výsledkom bolo, že mnohé rodiny vlastnili v meste dom a sálaš, kde hospodárili. Nebolo to inak ani v prípade našej rodiny. Jeden z mojich prastarých otcov, Ondrej Griecs, sa narodil v roku 1871 v Čabe a ako mladý sa rozhodol spolu so svojou sestrou Iľou nasadnúť na loď a odísť do Ameriky kopať zlato. Ondrej sa vrátil a za zarobené peniaze postavil na Veľkej Marasti sálaš, ktorý vlastnila naša rodina až do roku 2014. Ako dieťa som tam trávil veľa času, preto mám k tejto časti mesta osobný vzťah.
Vráťme sa teda späť v čase a pozrime sa na históriu Marasti. Evanjelický farár v Sarvaši Matej Markovicz v roku 1748 napísal: „... je tu toľko komárov, múch, konských mušiek a všelijakého hmyzu, že vysávajú krv dobytku, ktorý sa pasie osamote, a ten hynie, a jediný spôsob, ako sa v letných mesiacoch dostať na cestu, je zašiť kone do plátna... okrem toho všetko požiera hrdza, pleseň, moľ a hniloba.“
Prvé polia si noví osadníci vymerali v dnešných pohraničných oblastiach Furiš a Kerek, neskôr v Mederi a potom v Šoproni s príchodom rímskokatolíckych osadníkov, ktorí tam dostali svoje poddanské pozemky. Celá oblasť Gerendášu zostala rozsiahlou pastvinou až do roku 1845.
Okrem pastierstva a pestovania obilnín sa pomaly rozvíja aj záhradníctvo a vinohradníctvo. Niekoľko desaťročí po osídlení sa na každom štvrťhektári vysadila štvrťka viniča. V roku 1765 sa na Hornom konci vymerali Staré vinice, v roku 1769 Vinice za Jaminou alebo Nové Vinice, potom v roku 1810 Kaštieľske Vinice a napokon vo Veseli a Fíneši.
Trstinovo-blatisté hraničné pásmo Veľkej a Malej Marasti je najstaršou časťou oblasti. Tu obyvatelia Čaby už v roku 1777 vykopali kanál Kereš, ktorý existuje dodnes, ale ani ten nestačil na odvedenie hojnej vody. V tom čase sa v pohraničnej oblasti nachádzalo ešte približne 12 000 hektárov močarísk. Táto voda a močariská úplne zmizli až v polovici 19. storočia.
Vynikajúci historik a učený farár z Békešskej Čaby Ľudovít Haan v roku 1870 napísal: „... sotva pred dvomi desaťročiami sa na jar rozprestieralo more močarísk od Čaby po Ďulu a Békeš a doprava do týchto miest bola možná len loďou. Tam, kde sa vtedy vo vode topili kraby, ryby, pijavice, vodné vtáctvo, milióny žiab a ľudia, sú teraz vody regulované a zdobia ich najkrajšie sálaše.“
Až v roku 1852 boli Malá a Veľká Marasť rozdelené, takže až potom sa mohlo začať s výstavbou sálašov.
Prostredie, ktoré Haan opísal, inšpirovalo Vavrinca Dunajského, staviteľa oltára evanjelického Veľkého kostola. Na zadnej stene oltára za postavami žien (sadrové plastiky) vychádza slnko z trstinových záhonov, čo môže mať istý odkaz na Čabu, keďže jej východný chotár, dnešná Malá a Veľká Marasť, bol ešte močaristým trstinovým záhonom a ranné slnko pre Čabänov vždy vychádzalo z trstiny.
Po odvodnení močiarov sa oblasť rýchlo rozvíjala. Okrem iného tu vznikol celý školský systém. Pre lepšiu predstavu uvádzame dva údaje. V školskom roku 1879/80 mala evanjelická cirkev na sálašoch a pustatinách 12 škôl s 560 žiakmi. Vyučovacím jazykom bola slovenčina a maďarčina sa vyučovala len ako predmet.
V tom čase boli vo všetkých poľných medziach postavené krásne podstenkové domy. Vznikali bulharské záhrady a žilo tam celé mesto ľudí. Potom, po prvej svetovej vojne, sa táto „idyla“ skončila. Vtedy tamojšie štátne školy prešli na maďarské vzdelávanie. Slovenské deti, ktoré tam vyrastali, sa násilne učili po maďarsky. Moja stará mama Mária Likerová si pred niekoľkými rokmi takto spomínala na tieto udalosti: „Keď sme išli do prvej triedy, nikto z nás nevedel po maďarsky. Vtedy sme ešte netušili, aké poníženie nás kvôli tomu čaká. Pridelili nás k pánovi učiteľovi Kissovi, ktorý nevedel ani slovo po slovensky. Keďže nikto z nás nevedel po maďarsky, a ako vieme, nie je to ľahký jazyk, často sme s ním mali problémy. Náš učiteľ to vôbec netoleroval a často nás za to bil. Už ani nespočítam, koľko som dostala za to, že som so spolužiačkou hovorila po slovensky. Dúfam, že mi Pán Boh odpustí, ale bola to veľká úľava, keď nášho učiteľa povolali za vojaka.“ A to bol predposledný klinec do rakvy. Niekto by sa mohol spýtať, či môže byť horšie? Žiaľ, mohlo. Keď v dôsledku násilnej asimilačnej politiky horthyovského režimu a československej propagandy opustilo Čabu 7000 Slovákov, vrátane celej slovenskej inteligencie. A ani to nestačilo. Komunistický prevrat v roku 1949 a násilná kolektivizácia, ktorá nasledovala, rozbili poslednú baštu Slovákov, sálaše. Štatistiky uvádzajú, že polovica sálašov vo Veľkej Marasti bola zbúraná a obyvatelia presťahovaní do panelových domov, čím sa tamojší slovenský svet čoskoro skončil.
Ako však vyzerá dnešná Veľká Marasť? V prvom rade my, dnešní Čabänia, pod tým pomenovaním rozumieme o niečo menšiu plochu ako naši predkovia pred 150 rokmi. Rozloha Marasti sa zmenšila od Kereša späť k obchvatu, čo je asi 2,5 kilometra. Neznamená to však, že by sa v tejto oblasti nachádzalo menej zaujímavých miest.
Preto som na jar tohto roku zobral fotoaparát a bicykel a vydal sa preskúmať trochu viac z prostredia mojich predkov. Vydal som sa po kultivovanom turistickom chodníku v blízkosti Kereša. Mojím cieľom bolo zistiť, či ešte stále stojí najstarší a možno aj najznámejší strom v tejto oblasti – Bandika. V 30. rokoch 19. storočia chcel Bandika Wenckheim vyryť do topoľa svoje meno, ale konár sa pod ním zlomil a dieťa spadlo a zmrzačilo sa. Od tejto udalosti sa skupina stromov nazýva Bandika. V roku 1900 to bolo obľúbeným miestom stretávania sa mladých ľudí. Na mieste častých piknikov tunajších obyvateľov, kde sa schádzali aj členovia robotníckeho hnutia v Čabe, bol 26. mája 1968 odhalený pamätník. Obelisk navrhol sochár Béla Mladonyiczky a postavil ho Ladislav Pauló, člen mestskej rady. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa na tejto čistinke konávali aj obrovské majálesy.
Keď budete v ceste pokračovať ďalej, uvidíte pozostatky bývalých pieskových kúpalísk, kde sa pred mnohými rokmi kúpali kone. Mladí ľudia sa kúpali vo vode kanála, ktorý vykopali ich predkovia a ktorého ramená sú dodnes krištáľovo čisté. Po týchto dojmoch som sa rozhodol preskúmať aj ostatné „úvratia“ a pozrieť sa, koľko sálašov sa zachovalo. Na moje prekvapenie sa čoraz viac mladých ľudí rozhodlo žiť na sálašoch a vysťahovať sa do Marasti. Dodnes stoja vedľa seba krásne slovenské statky ako strážcovia spomienky na našich slávnych slovenských predkov. A čo nás evanjelických Slovákov najviac hreje pri srdci, z najvzdialenejšieho bodu mestečka je dobre viditeľný Evanjelický veľký chrám, najväčšie umelecké dielo čabianskych Slovákov a možno aj Slovákov vo svete, ktorý stojí ako strážca Čaby a chráni ju v pohnutých časoch dejín. Takmer počujeme žiarivé hlasy našich predkov, ktorí cestou do kostola spievali verš jedného spevu z Tranoscia: Jako Sion stálý jest vždycky, Věky po všecky.
Bence Püski-Liker
Foto: autor