Počas návštevy Budapešti nikdy nevynechám prehliadku múzeí, galérií a kostolov. Okrem umeleckej architektúry interiéru, či exteriéru kostolov môj záujem neobídu ani pamätné tabule s menami slovenských osobností, ktoré priložili ruku a um k rozvíjaniu vedy, umenia, kultúry, či vzdelávania. A nie je ich málo.
V Kostole sv. Terézie z Avily sa nachádzajú hneď dve pamätné tabule známych osobností. Z jednej z nich sa dozvedáme, že tu ako farár pôsobil Šimon Klempa, zakladateľ prvých slovenských novín v Pešti, ktoré vychádzali od roku 1849 pod názvom Katolícke noviny. Druhá pamätná tabuľa je venovaná kňazovi, dramatikovi, vydavateľovi Jánovi Palárikovi, ktorý tu pôsobil v rokoch 1851 – 1862. Oboch mužov spájalo nielen kňazské povolanie, ale aj práca v prospech slovenského národa. Šimon Klempa v roku 1852 odovzdal redakciu Katolíckych novín svojmu kaplánovi Jánovi Palárikovi, ktorý bernolákovčinu zamenil za štúrovčinu a tú v októbri 1851 prijali zástupcovia katolíckej i evanjelickej inteligencie ako celonárodný spisovný jazyk. V roku 1862 Ján Palárik opustil svoje pôsobenie vo farnosti, pretože sa po dlhom snažení dostal na faru v Majcichove, v blízkosti Trnavy, kde od 23. novembra 1862 vykonával funkciu administrátora farnosti a po svojej inštalácii (uvedení do úradu) 19. mája 1863 sa stal farárom majcichovskej farnosti.
Na jeho slávnostnej inštalácii do funkcie sa zišli nielen okolití kňazi, ale aj významní predstavitelia slovenského verejného života, medzi ktorými nechýbali ani Šimon Klempa so svojím kaplánom Ferdinandom Cselkom, Jozef Viktorin, Ján Malý Dusarov, Jozef Miloslav Hurban, Adolf Ivanovič Dobriansky, Svetozár Hurban Vajanský, Viliam Paulíny Tóth, Juraj Holček a i.
Pozvaní pešťbudínski hostia sa vybrali na cestu večer, 18. mája, s výnimkou Viktorina, ktorý odcestoval ranným vlakom a Šimona Klempu, ktorý so svojím kaplánom odcestoval dva dni pred týmto termínom, keďže mali v pláne urobiť si výlet do Hlohovca. Hostia pricestovali do Majcichova v skorých ranných hodinách. Po krátkom oddychu, ráno o siedmej už „boli na nohách“ a zoznamovali sa s postupne prichádzajúcimi hosťami. Pešťbudínčania sa zvlášť potešili stretnutiu s chtelnickým farárom Jurajom Obermayerom, dôverným priateľom Jána Hollého a Ľudovíta Štúra. Vítali však aj možnosť stretnutia s ďalšími národovcami, medzi nimi aj Štefanom Chovancom– profesorom z Trnavy a Michalom Chovancom – kaplánom z Kútov. Hostí vítali slávnostne vyobliekaní Majcichovčania hudbou a spevom. Samotná slávnosť sa začala o 10. hodine v priestoroch slávnostne vyzdobeného kostola.
Na slávnosti odznelo viacero príhovorov, ktorých súčasťou bolo i pripomenutie 1000. výročia príchodu sv. Cyrilaa Metoda. Súčasťou slávnosti bola výstava slovenskej knihy. Miestnym občanom bola odovzdaná do užívania novozaložená knižnica. Ján Palárik si zakladal na zachovaní cyrilometodských tradícií, čomu nasvedčoval celý priebeh osláv, ktorých slávnostnú atmosféru umocňoval aj spevokol vedený učiteľom Michalom Žáčkom. Ani v repertoári spevokolu nechýbali piesne venované pamiatke sv. Cyrila a Metoda. Na záver osláv na Viktorinov podnet odznela pieseň Kto za pravdu horí.
Spiatočnou cestou
Po skončení slávnosti sa podaktorí pešťbudínski hostia vydali na spiatočnú cestu smerom na Trnavu, keďže mali v pláne navštíviť ďalších slovenských národovcov. Počas návštevy pána Tomaškoviča ich potešila správa, že tento trnavský mešťan väčšiu časť svojho značného majetku odkázal Matici slovenskej.
Počas zastavenia sa v Trnave stáli naši národovci pred rozhodnutím, či sa pohnúť ďalej vľavo, smerom na Hlboké a Kúty, alebo vpravo do Chtelnice, kam ich lákalo pozvanie pána Obermayera, aby z Trnavy cez Chtelnicu cestovali do Hlbokého. Rozhodnutie padlo na Chtelnicu. V Chtelnici ich čakalo nielen príjemné privítanie na fare, ale aj nádherný estetický zážitok pri prehliadke tamojšej obrazárne, kde ich zvlášť zaujal nedokončený obraz nádašského maliara Noëla, ktorého aktívne podporoval Juraj Holček. Po príjemnom, niekoľkohodinovom pobyte v Chtelnici, o pol tretej už sedeli na voze, tentoraz ich cesta viedla smerom na Dobrú Vodu. Cestou obdivovali krásy slovenskej prírody. Asi po hodine cesty sa doviezli do cieľa cesty. Ich cesta viedla na faru, kde navštívili izbu, kde Ján Hollý strávil posledné chvíle svojho života. Nazreli aj do včelína, pri ktorom Ján Hollý s obľubou vysedával a písal svoje básne a na obecnom cintoríne sa zastavili pri pomníku Jána Hollého, ktorý bol postavený z iniciatívy slovenských národovcov a slávnostne odhalený 11. mája 1854.
Ich ďalšia cesta viedla na návštevu k J. M. Hurbanovi do Hlbokého. V čase ich príchodu Hurbanova žena kŕmila hydinu na dvore a Hurban sedel vo svojej pracovni, kde písal príspevok do Cirkevných listov.
V Kútoch navštívili Andreja Radlinského, ktorý v rokoch 1841 – 1842 pôsobil ako kňaz v Budíne. (Pozn.: Radlinský v Budíne pracoval ako prekladateľ krajinského zákonníka. Spolu so Štúrom, Hurbanom, Hodžom a ďalšími má podiel na vytvorení spoločného jazyka a zjednotení kultúrneho a literárneho života.)
Ich spiatočná cesta do Pešťbudína pokračovala cez Prešporok. 23. mája sa tam k nim opäť pripojil Šimon Klempa so svojím kaplánom Ferdinandom Cselkom. Cestovali paroloďou Gizela. Neďaleko Prešporku sa paroloď dostala na plytčinu. Viac ako dve hodiny trvalo, pokým loď dostali hlbšie do vody a mohla pokračovať v plavbe smerom na Budín. Táto malá nepríjemnosť však nezahalila pekné zážitky z pobytu v Majcichove a v okolí, zážitkov zo stretnutia s osobnosťami, ktoré pracovali na poli rozvoja slovenskej kultúry, vedy, vzdelávania.
Helena Rusnáková
Foto: autorka