Tento rok si pripomíname 150. výročie úmrtia dolnozemského básnika, učiteľa Ľudovíta Žella. Narodil sa 7. augusta 1809 v Banskej Bystrici a umrel 21. novembra 1873 v Malom Kereši. Pochádzal z rodiny pekárskeho majstra Bohumila Žella a Terézie Zuzany Baderovej.

Prvý širší životopis priniesol o ňom v roku 1864 obrázkový časopis pre zábavu a poučenie „Sokol“, ktorého zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Viliam Paulíny-Tóth. V článku z 30. januára 1864 sa píše, že Žello elementárnu školu navštevoval v rodisku a učili ho viacerí učitelia. Začínal u Fabríciho, ktorý nepostrehol, že chlapec má slabý zrak a nespravodlivo ho fyzicky trestal a to tak, že Ľudovít nechcel viac chodiť do školy. Keď ho však dali do novej školy, hneď ožil a dostal chuť do učenia. Otec Ľudovíta Žella sa popri pekárstve dal aj na obchodovanie s obilím. Spočiatku sa mu darilo, ale keď v rokoch 1816-17 išli doma obchody zle, presťahoval sa do Pešti. Neskôr za ním prišla aj manželka s jediným synom Ľudovítom. Keď sa rodičia prihlásili roku 1821 v evanjelickom cirkevnom zbore v Pešti u farára Jána Kollára, ten si Ľudovíta na ich požiadanie ponechal na školskú výchovu, a tiež ako svojho pomocníka. Vtedy bol Ján Kollár farárom v slovenskom a nemeckom cirkevnom zbore a z toho dôvodu aj jeho knižnica bola bohatá na nemecké knihy. Akosi z profesionálnej slepoty si Ján Kollár nevšímal, že Ľudovít je synom slovenských rodičov a pozabudol, že tomuto slovenskému žiakovi, by sa mu mal venovať aj po tejto stránke. Chlapec sa sám začal hrabať v jeho bohatej knižnici, plnej nemeckých kníh. Aj keď pri svojom príchode do Pešti po nemecky dobre nerozumel, počas trojročného pobytu u Kollára postupne natrafil na zaujímavé detské knihy. Prvou takouto bola kniha s názvom Rittergeschichte, ktorá ho veľmi zaujala, postupne ďalšie a tak to pokračovalo, až sa nakoniec čítaním takmer úplne ponemčil. V Pešti sa Ľudovít Žello okrem nemčiny zdokonalil aj v speve. Dobre pripravený sa v roku 1825 prihlásil na evanjelické lýceum do Bratislavy. Aj keď sa počas štúdia zoznámil s mnohými Slovákmi, nemčina mu išla vždy lepšie a aj z toho dôvodu jeho prvé básnické pokusy boli v nemčine. Postupne však nastal jeho veľký obrat. Stal sa výborným slovenským učiteľom a básnikom. Po štyroch rokoch štúdia sa v roku 1829 vrátil domov do Pešti. Rodičia boli v núdzi a aby im v ťažkom položení pomohol, prijal miesto pomocného učiteľa v neďalekej Slovákmi obývanej Čiktarči (teraz Veľká Tarča). Ako učiteľ tu vo svojej zanedbanej materčine musel deti učiť po slovensky, verše na pohrebných rozlúčkach a kázne odbavovať len po slovensky. V tomto smere mu veľmi pomáhali slovenskí farári zo susednej Cinkoty Ján Šalamún Petian a Pavel Jakubovič.

Po roku sa chcel vrátiť do Bratislavy, ale práve v Slovákmi a Nemcami osídlenom Kerestúre zomrel slovensko-nemecký evanjelický učiteľ a na jeho miesto cirkevníci pozvali Ľudovíta Žella. Aj tu bol nútený stále sa zdokonaľovať v slovenčine, ale pritom používal aj svoju obľúbenú nemčinu. Obrat u neho nastal v roku 1832, keď Jánovi Kollárovi vyšla Slávy dcéra a autor mu ju v Pešti venoval. S veľkým entuziazmom ju začal čítať aj keď jej úplne nerozumel, nemal dovtedy pokoja, kým sa k nej krvopotne neprepracoval a neosvojil si ju. V nej nakoniec spoznal krásu a rozmanitosť svojej materčiny a stal sa horlivým Slovákom. Prišiel na chuť svojmu materinskému jazyku, od ktorého sa už nikdy neodvrátil.

V roku 1834 pozvali Ľudovíta Žella za slovenského učiteľa starších žiakov do Malého Kereša. Ešte predtým sa oženil s vdovou čiktarčianskeho učiteľa Juraja Salaia Katarínou, rodenou Kelichovou, s ktorou sedem a pol roka žil v Malom Kereši bezdetný. Keď umrela, oženil sa druhýkrát. Za manželku si zobral rodáčku z Banskej Bystrice Teréziu Bindlebenovú, s ktorou mal 12 detí (v roku 1864 žilo z nich iba päť). (Syn Ľudovít bol učiteľom v Peterke, Malom Kereši (1867 – 1875) a stadiaľ odišiel do Cinkoty.)

Ľudovít Žello začal písať slovenské básne, ktoré pričinením peštianskeho slovenského učiteľa Jána Kadavého vyšli aj tlačou. V roku 1842 vydal zbierku Básně, obsahujúcu časomerné i prízvučné lyrické verše ospevujúce slávnu minulosť a veľkú budúcnosť slovanstva v duchu kollárovskej ideovej koncepcie. Po odchode Jána Kollára a Jána Kadavého z Pešti, stal sa Žello nielen v Malom Kereši, ale aj celej oblasti Malého Kunšágu (Kiskunság) osamelým národne uvedomelým Slovákom a len jeho pastorok Bedrich Salai, Štúrov žiak mu bol povzbudením. Ožil však v roku 1854, keď sa Viliam Paulíny-Tóth stal prvým župným komisárom v neďalekom Kečkeméte. Ten počas služobných ciest do Malého Kereša nikdy nevynechal návštevu Žella a Salaia a s nimi zotrval v plodných dialógoch a zábave, počas ktorých vždy odzneli Žellove verše a slovenské pesničky. Je až obdivuhodné, aký prerod nastal rokmi u Ľudovíta Žella v prospech slovenčiny. Na Dolnej zemi sa stal výborným učiteľom – metodikom slovenského jazyka, o čom písali aj viedenské „Slovenské noviny“. Časopis Priateľ školy a literatúry roku 1860 o ňom uviedol: „Vysokoučený pán Ľ. Žello, jediný národovec v Kereši, ako i na celých ohromných pustatinách od Pešti po Báčku, je známy na Slovensku ako básnik...“ Ľudovít Žello prispieval do časopisov Sokol, Orol, Pešťbudínske vedomosti, Zora, Květy, Lipa. Epos „Pád Miliducha“ napísal v roku 1843 a dal posúdiť Jánovi Kadavému, po rokoch ho prepísal do štúrovskej spisovnej slovenčiny a uverejnil roku 1862 v Almanachu Lipa. V epickej skladbe Rastislav, ktorej časť vyšla v časopise Orol, spracoval podobnú tematiku ako Ján Hollý v epose Svatopluk. Začiatkom 70. rokov 19. storočia uverejnil viaceré vlastenecky ladené básne, v ktorých povzbudzoval k národnej a kultúrnej aktivite a k spolupráci, odsudzoval odrodilstvo, zažialil si aj nad smrťou Andreja Sládkoviča. Za jeho báseň Päsť oproti pästi, ktorá posmrtne vyšla v Orle, bol A. Truchlý ako redaktor za jej publikovanie uhorskými úradmi súdne stíhaný. Okrem básnickej tvorby sa Ľudovít Žello venoval numizmatike a disponoval veľkou zbierkou mincí. Učiteľa, básnika si okrem popredných slovenských národovcov v celej monarchii vážili aj v Pešti žijúci Slovania. Pešťbudinské vedomosti č. 1 z roku 1862 priniesli správu: „Náčelníci Slovanov pešťbudinských poctili slávneho pôvodcu básne „Pád Miliducha“ pána Ľudovíta Žella k novému roku za jeho vynikajúcu prácu prípisom vďačnosti a uznanlivosti spolu aj so strieborným pokálom s nápisom „Slávme slávnu slávu Slávov slávnych“. Dopisovateľ Národných novín Emil Podhradský zo susedného Slovákmi obývaného Dunaeďházu rok po jeho smrti roku 1874 zase napísal: „Slávme slávu Slávov slávnych – táto výpoveď mi prichodí na um, keď pozriem na Malo-Kerešskú stranu, kde zemské zvleky nášho obľúbeného básnika Ľ. Žella drnejú. Ja verím, že snáď vďačná cirkev, ktorej nebohý oslávenec úplných 39 rokov ako učiteľ verne slúžil, postará sa o slušný náhrobok pre milého vychovávateľa svojej mládeže.“ A v ďalšom texte si kladie otázku, či sa aj medzi nimi nenájde oduševnenie pre takýto popud a navrhuje, aby redakcia Orla usporiadala zbierku na postavenie náhrobníka na nezabudnuteľného Ľ. Žella. Dopisovateľ Emil Podhradský sám ponúka na tento účel 1 zlatku a píše, že na okolitých obciach „našinci“ už pomýšľajú na zavedenie rozsiahlych zbierok. Dolnozemský básnik, učiteľ a národný buditeľ Ľudovít Žello zložil svoje kosti 21. 11. 1873 v Malom Kereši, kde prežil väčšiu časť svojho plodného života.

Počas svojho pobytu v Malom Kereši som si kládol otázku: Ktovie ako to s jeho hrobom na malokerešskom cintoríne vyzerá a či tam vôbec existuje, lebo ja som ho ani po dlhom hľadaní nenašiel. V meste, kde bol štyri desaťročia učiteľom, sa úcty nedočkal.

Ján Jančovic

Foto: autor a archív autora