Obec Terany leží južne pod vrchmi Čerhátu, z ktorého tečie pri obci potok Szanda a patrí do Novohradskej župy. V roku 1518 uzavrel István Werbőczy s Petrom Erdődym zmluvu o vzájomnom dedičstve pre obec „Teryn“. V rokoch 1633 – 1634 bola obec okupovaná Turkami. Po tureckej okupácii dostal osadu v roku 1686 ako donáciu gróf Štefan Zichy. Sťahovanie Slovákov do týchto končín prebiehalo od obdobia tureckej nadvlády, keď tu v priebehu tureckých výbojov bolo spustošených 43 a vyľudnených 32 dedín.
Počas oslobodzovacích bojov zostalo neobývaných ďalších dvadsať dedín. Znovuosídľovanie sa začalo v posledných desaťročiach 17. storočia, keď do spustnutých dedín prichádzalo obyvateľstvo zo severnejších stolíc Uhorska. Medzi viac ako tridsať v stolici Slovákmi osídlených obcí na začiatku 18. storočia patria aj Terany (Terény). Prví Slováci tam utekali už na konci 17. storočia, a je doložené, že pochádzali zo severnej časti Novohradskej stolice a boli evanjelického vyznania. Podľa súpisu lučenského súdu v roku 1720 utiekli: z Červenian Ondrej a Matej Michal, z Dolného Tisovníka Michal Láska, Ondrej Nátoň a Michal Bartoš, z Ľuboreče Juraj Čeman, z Nedelišťa Tomáš Hraško, Martin Čeman, zo Šule Juraj Pekár a z Pravice Juraj Strmý.
Podľa tlačou vydanej štúdie Miklósa Schneidera (Šalgótarján 1973), poznáme aj mená prvých evidovaných šestnástich osadníkov, ktorí vlastne založili obec s pridelenými parcelami vo výmere 99 kabelov oráčiny, kde úroda dávala dvakrát šesť ťažkých vozov úrody obilia, a 22 kabelov lúk, z ktorých každý mal dať voz sena. Boli nimi poddaní rodiny Zichyovcov: Matej Čiešek – richtár, Martin Palik, Ondrej Čiešek, Juraj Čeman, Mikuláš Gergely, Pavel Čeman, Ondrej Melich, Ondrej Láska, Martin Benedek, Tomáš Kiš, Ondrej Nátoň, Juraj Miška, Juraj Pekár, Ján Kulik, Tomáš Karaba. V želiarskom stave bol Tomáš Varga. Na základe súpisu utečených poddaných z Novohradskej stolice, ktoré v rokoch 1720 a 1723 riešil lučenský súd, poznáme aj presné mená a obce, z ktorých do Terian Slováci postupne prichádzali.
Najdôležitejší prameň o prvých usadených obyvateľoch je „Tereziánsky urbár“ (sčítanie obyvateľstva za Márie Terézie), ktorý bol spísaný v Teranoch 10. mája 1770. Za poddaných boli zapísaní: Ján Madacký – judex (prísažný), Ondrej Kulik, Michal Karaba, Jakub Kohút, Ján Nátoň a Pavel Bojnik. Uvádza aj mená hláv rodín poddaných, ktorí odvádzali dávky zemepánom. Sú to rodiny Kulíkovcov – Juraja st., Juraja ml., Pavla st., Pavla ml., Jána st., Jána ml., Michala a Ondreja, čiže 8 rodín Kulíkovcov, ďalej 6 rodín s priezviskom Nátoň, po tri rodiny Madackých, Gaškovcov, Čemanovcov, Palikovcov, po dve rodiny Suchánskych a Bojnikovcov, ďalší jednotlivci s priezviskom Bobák, Blaho, Bojnik, Čelovský, Čordáš, Decko, Dobák, Grňo, Hrobák, Hroža, Jakab, Jano, Karaba, Králik, Kohút, Kušnár, Láska, Mako, Mihálik, Mokoš, Ocot, Ožvad, Pipiš, Sabadoš, Strmý (Strma), Suchánsky, Šebik, Šima, Šmidek, Šuľan, Tisovský, Trstina, Urban, Uhron.
Kým v prvých rokoch prevažná časť z nich pochádzala zo severnej časti Novohradskej stolice, postupne noví osadníci prichádzali aj zo slovenských severných stolíc Uhorska. Za desať rokov ich prišlo hojne, ale viacerí z nich po prechodnom pobyte v Teranoch, putovali južným smerom a usádzali sa na miestach medzi Dunajom a Tisou. Ako príklad tu uvádzam tridsaťročné presídľovanie Slovákov z Terian do Kysáča v Báčke. Pri jeho zakladaní podľa štúdie historika Samuela Čelovského (Nový život 1-3 / 2006. Kultúra B. Petrovec, s. 36-43) v rokoch 1776 – 1827 z Novohradskej stolice, výlučne z terajšej maďarskej ľavobrežnej ipeľskej časti, sa do Kysáča presťahovalo 183 osadníkov z 25 obci.
Z Terian to v jednotlivých rokoch bolo 38 osadníkov s priezviskami Baji, Beška, Čeman, Fiľko, Gaško, Gavdeja, Grňa, Harpáň, Jačiansky, Kohút, Kováč, Krajči, Kulík, Litavský, Madacký, Miška, Mokoš, Nátoň, Ožvát, Pajkoš, Pálenkáš, Palik, Pavlov, Sabadoš, Sabo, Strma (Strmý), teda dosť z tých, ktorí sa nachádzali aj v urbárskych tabuľkách.
Súčasnosť je v Teranoch taká, že z doterajších tu uvedených historických dokumentov sa dodnes nachádzajú porovnateľné priezviská: Brozsó, Bujnyik, Cserni, Csordás, Johanesz, Kokavecz, Kovács, Kulik, Kusnár, Michalik, Oczot, Repka, Szabados, Varga, Uhron, Urbán. Takmer všetci sa hlásia k evanjelickému spoločenstvu a k aktivitám, ktoré vykonáva v obci Slovenská národnostná samospráva. Terany majú v súčasnosti približne 350 obyvateľov a viac ako tretina z nich sa hlási k evanjelickému vierovyznaniu, čím môžeme povedať, že sú to pôvodom Slováci.
V histórii cirkevného zboru sa v knižnej monografii Jozefa Okolicsányiho uvádzajú zaslúžilí kurátori: Ján Kulik, Ján Skalický, Ján Karaba, Michal Michalik, Ján Ocot (Octo), Ján Stočko, Pavel Greňo, Ján Čeréni; kostolníci: Ján Baláž, Ján Skalický, Ján Čeréni, Ján Ocot, Ján Čordáš (Dlhán), Ondrej Michalik, Ondrej Johanes.
Obidve tu žijúce konfesie – katolícka a evanjelická majú vlastné kostoly, katolícky 700 ročný a evanjelický 100 ročný, a k nim patriace objekty, ktoré evanjelici využívajú aj na národnostnú kultúrno-spoločenskú činnosť. Najlepším príkladom toho je novopostavený Evanjelický dom, vybudovaný z finančných prostriedkov, ktoré dostali od obce za odpredaj svojich reštituovaných objektov. Raritou je ručné pedálové zvonenie vo veži katolíckeho kostola, ktoré od roku 1943 obsluhovala 73 rokov Verona Petrášová a po jej smrti v tom doteraz pokračuje jej už 80 ročná dcéra Ilona Petrášová, ako jediná tradičná zvonárka v Maďarsku. V obci si vážia a udržiavajú ľudové tradície, medzi ktoré patrí aj terianska čipka. Nie je preto náhoda, že tu nájdeme Múzeum čipiek. V tejto malebnej dedine so zachovanou ľudovou architektúrou je materská škola, prvý stupeň základnej školy, knižnica, oblastný dom a osvetové stredisko. V materskej a základnej škole prebieha aj výučba slovenčiny (týždenne 4 hodiny). Pôsobí tu aj Slovenská národnostná samospráva, jej predsedníčkou bola dlhé roky evanjelická farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová a podpredsedníčkou učiteľka materskej školy Zuzana Ocotová Brožová. V súčasnosti je na čele samosprávy Edita Brožová.
Významnú pomoc pri výchove mládeže a zachovávaní jazyka a slovenských tradícií v menšinovej samospráve počas mojej návštevy zabezpečovala učiteľka základnej školy Edita Brožová Kušnárová. Evanjelický zbor a tým aj obec udržiava priateľské styky s obcou na Slovensku s rovnakým názvom, Teranami v okrese Krupina. Obecná samospráva a Slovenská národnostná samospráva v Teranoch každoročne v júni usporadúvajú Národnostný deň, na ktorom vystupujú kultúrno-umelecké súbory a jednotlivci nielen z regiónu, ale aj zo Slovenska. Terianski obyvatelia majú radi ľudové tradície a starší ľudia s láskou toto bohatstvo odovzdávajú mladším generáciám.
Zaujímavou osobou na jednom takomto podujatí bola Ilona Szentpáliová zo Segedína, vnučka evanjelického farára Pavla Slančíka, rodáka z novohradského Polichna, ktorý začínal v 80. rokoch 19. storočia svoju kňazskú dráhu v Teranoch. V mladosti bol literárne činný. V pozostalosti jeho sestry, slovenskej spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy sa zachoval zošit s titulom „Práce Pavla Slančíka 1883“. Okrem básní sú v ňom aj dve veselohry. Keďže bol až do 32. roku svojho života slobodný, jeho sestra – spisovateľka (po celý život slobodná) mu až do svadby v roku 1887 chodila do Terian viesť domácnosť.
Aj otec Ilony Szentpáliovej (Pavel ml., tiež farár Slančík – zmenil si meno na Szentpáli), bol evanjelickým farárom na viacerých miestach v Maďarsku. Ilona má v Teranoch pochovanú svoju starú matku a tak je v Teranoch často.
Čo sa týka pomeru obyvateľstva bolo v Teranoch v roku 1715 uvedených 5 Maďarov a 11 Slovákov, v roku 1720 to bolo 12 Maďarov a 16 Slovákov, v roku 1900 len percentuálne – Maďarov 47 %, Slovákov 21 % a po jednom percente Nemcov a Rómov, v roku 1910 celkom 843 obyvateľov, z toho 820 Maďarov a 18 Slovákov, v roku 2011 bol počet obyvateľov 425 (Wikipédia), z toho 57 Slovákov a v roku 2022 žilo v dedinke 355 obyvateľov, z toho 72 Slovákov.
Ján Jančovic
Foto: autor