Stráviť deň s Alžbetou Hollerovou Račkovou bola výzva. Vôbec nájsť ten pravý deň D nebolo jednoduché. Je vyťažená, rozbehaná a sem-tam ide aj na dovolenku. A ešte človek, ktorým predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) bezpochyby je, môže niečo chytiť a ochorieť v chrípkovom období, aké sme v Maďarsku mali počas ostatných mesiacov nepretržite. Pred Valným zhromaždením CSSM a tesne po ňom chýba predsedníčke „novinársky tieň“ asi ako sklenárovi s krošňou padnúť horeznak. Napokon sme našli spoločne vyhovujúci termín a mohol sa zrodiť prvý diel série nášho periodika: Jeden deň s ...

Pani predsedníčka je pre mňa Betka. Preto, lebo sa poznáme roky rokúce. Konkrétne odvtedy, čo po materskej dovolenke nastúpila do práce, do Zahraničného vysielania maďarského verejnoprávneho rozhlasu. Odvtedy obe jej dievčatká vyrástli na krásne dospelé ženy s úspešnou kariérou, jedna sa už vydala.

Ráno sa pre Betku začína prechádzkou. Dobrovoľne povinnou. Štvornohý miláčik totiž potrebuje ráno vyvenčiť. Holleroví mali najprv psa kvôli deťom a teraz už kvôli sebe. Chlpáč so zlatou lesklou srsťou šťastne hneď na úvod nášho stretnutia predvedie časť svojho obľúbeného repertoáru od oňuchávania po zamotanie sa do vôdzky. A keď sa panička nepozerá, tak niečo zakázané vezme do papule a potom, keď sa panička znovu pozerá, vypľuje – ako vysvitlo orech, a zoberie si konár ležiaci na trávniku. Vôbec sa mu nechce dovnútra, váľa sa po tráve, huncútsky pokukáva na paničkine reakcie. Keď tá so smiechom kvituje predstavenie, ale neoblomne volá Maxíka domov, pes sa vzdá. Vyskočí na všetky štyri a tvári sa, že je poslušný a vlastne aj pôvodne mal namierené dovnútra. Vyslúži si poťapkanie po boku. Dobrý!

Čoskoro si pre Maxa prišla služba „psej družiny“. Odviezli ho, nech je v príjemnej psej spoločnosti a dobre sa vybehá. Potom ho síce budú musieť okúpať a po takom kúpaní vydrhnúť celú kúpeľňu, ale napokon, čo človek neurobí pre čo najlepší život svojho štvornohého najlepšieho priateľa! (Pán Holler sa dal počuť, že vo svojom ďalšom živote by chcel byť jedine psom u Hollerovcov. V tento deň bolo práve jeho úlohou kúpať chlpáča, keď sa vytešený, vybehaný, ale zablatený vrátil z družiny.) Panička sa hneď aj musela vyparádiť, aby učinila zadosť pozvaniu hlavy maďarského štátu, prezidenta Tamása Sulyoka, na slávnostný obed pre národnostných parlamentných hovorcov a predsedov celoštátnych národnostných samospráv v Maďarsku. Pre slávnostne upravenú pani predsedníčku prišiel šofér CSSM služobným autom, aby ju odviezol na hrad k prezidentskému palácu.

V intimite firemného voza som sa mohla vypytovať, aké mala Betka detstvo, aké to bolo, keď bola v puberte, s kým sa malá Betka Račková mohla zhovárať po slovensky, ako sa ako prváčka, či druháčka na základnej škole ocitla v úlohe nevesty detskej komlóšskej svadby, aké to bolo na gymnáziu v Békešskej Čabe a následne na štúdiách na Slovensku, najprv polroka v Prešove a potom v Bratislave. Naozaj som sa mohla vypytovať, aj som bola odhodlaná, ale najprv som pochválila zábavného Maxíka. Hneď išli otázky bokom. Okamžite sme sa dostali k prestavbe záchoda v byte, výberu nových kachličiek a objednávke novej skrine od stolára. No, nerozoberajte takéto meritórne otázky s kamarátkou a dlhoročnou bývalou kolegyňou! Kým sme sa dostali k hlbším témam, už sme boli na námestí hradu pri prezidentskom paláci a vystupovali sme. „Tieň“ si na obed predsedovia so sebou zobrať nemohli, takže sme sa na dve hodiny rozlúčili.

Po obede na hrade

Ja som dostala u Hollerovcov kávu s mliečkom a neodbytne som položila svoje otázky.

– Keď som sa narodila, moji rodičia ešte bývali so starými rodičmi z otcovej strany v Slovenskom Komlóši. Oni sa medzi sebou zhovárali po slovensky. Potom, keď rodiča kúpili dom, narodil sa brat a mama sa vrátila do práce, pracovala na družstve, so mnou bola stará mama z maminej strany. Všetci, tak starí rodičia z maminej, ako i z otcovej strany sa zhovárali medzi sebou aj so mnou po slovensky. Dokonca aj so svojimi deťmi. Preto som sa najprv naučila po slovensky a keď som išla do škôlky, začala som sa učiť po maďarsky. Myslím si, že na Komlóši to bolo v tom čase dosť bežné, že deti sa učili po maďarsky až v škôlke. Hlavne staršia generácia hovorila s vnúčatami po slovensky. Medzi sebou a zrejme aj so mnou sa rodičia rozprávali aj po maďarsky. Ako mi starí rodičia hovorili, keď som začala chodiť do škôlky, dostala som zápal pľúc. Idúcky od doktora a nás na pľaci vypytovali, čo a ako a vraj som im povedala, že mám tudóďulladás. V rodinnej kronike sa to takto zachovalo, čiže som asi nevedela úplne dobre po maďarsky. V škole aj väčšina mojich spolužiakov, minimálne polovica, pochádzala z rodín, kde sa hovorilo po slovensky. Preto nebol problém, že sme sa učili čítať a písať najprv po slovensky zo šlabikára a až v druhom ročníku pribudla maďarčina. Potom, keď som mala 12 a brat 10, nám zomrela mamička. Mali sme to šťastie, že v našej ulici bývali aj starí rodičia, aj mamin brat s manželkou. Vedľa nás býval najmladší brat starého otca s manželkou. Ich dcérou je Anka Račková, otcova sesternica. Venovala sa nám veľa aj jej mama, ale aj stará mama z otcovej strany, strýkova manželka tiež. V lete po maminej smrti si nás na tri týždne zobrali príbuzní na Slovensku. Chodili sme k nim v lete na prázdniny i po ďalšie roky. Vtedy sa moje znalosti a najmä zručnosti zo slovenčiny prehĺbili. Keď som urobila chybu, teta Milka ma vždy opravila. Teta s ujom Štefanom majú jedného syna Miloša a s ním sme v lete spolu trávili veľkú časť prázdnin. Teta sa nám veľmi veľa venovala. Bývali v Matuškove pri Galante. Brávali nás na výlety, často do Nízkych Tatier. Aj potom, keď som študovala na Slovensku som ich navštevovala. Keď mal ujo, šéf požiarnej ochrany Slovenska, služobnú cestu do Košíc, buď ma zobral autom k nim, alebo mi zaplatil letenku z Košíc do Bratislavy a odtiaľ ma zobral do Matuškova. Som im vďačná, ako sa mi najmä v detstve veľa venovali. Teraz, keď je teta na dôchodku, vrátila sa do svojej rodnej obce, do Trenčianskych Stankoviec.

– Neponáhľajme sa tak! Chodila si na základnú školu v Slovenskom Komlóši a na gymnázium v Békešskej Čabe. Prváčka, či druháčka si bola, keď ste uviedli Komlóšsku detskú svadbu?

– Na konci prvej triedy. Asi som naozaj dobre vedela recitovať po slovensky, keď zo mňa pani učiteľka urobila mladuchu. Spievať som nevedela. Za mnou stála Eva Moťovská a tá spievala za mňa. Pamätám sa, že som mala hnedé kučeravé vlasy a môj ženích sa so mnou nechcel oženiť, lebo že som cigánka. Na začiatku druhej triedy sme boli v Prešove na nejakom detskom festivale. Mali sme skupinový pas. Všetci sme v ňom mali nielen mená, ale aj fotografie. Zaujímavosťou je, že pred pár rokmi ho otec niekde získal a túto vzácnu „relikviu“ máme doma. Naša triedna bola pani učiteľka Szokolayová, taká útla pani, neviem, či sme neboli jej posledná trieda. Potom sme dostali pána učiteľa Antala, otca Zuzky Kočišovej Antalovej, slovenčinárky v komlóšskej škole. Keď ochorel dostali sme našu Anku Račkovú. Na vyššom stupni sme mali Zuzanu Kozmérovú. Z jej tried sa vždy prihlasovali žiaci do čabianskeho gymnázia. Aj spomedzi nás sme išli štyria alebo piati. Ja som pôvodne plánovala ísť do Budapešti, lebo moje najlepšie priateľky sa prihlásili na budapeštiansku strednú pedagogickú školu Józsefa Bema. Hlavne s Evou Moťovskou, ale aj Katou Paulikovou sme boli veľmi zadobre. Preto som chcela ísť aj ja do Budapešti na gymnázium. Otec mi veľmi nehovoril do života, málokedy niečo zakazoval, ale nápad so štúdiom v Budapešti radikálne zarazil. Slovenské gymnázium je aj v Békešskej Čabe, povedal. A ja som sa podriadila. Nebolo u nás zvykom silou – mocou presadzovať, čo sme chceli, my deti, dosiahnuť. Boli sme poslušné deti, brat menej, ale najmä ja. Pravdou je, že sme nemali zvláštne konflikty. Mali sme dosť voľný život. Otec nás obzvlášť neobmedzoval. Veľa času sme trávili vonku medzi ostatnými deťmi. Keď sa stmievalo, mali sme sa vrátiť domov. Nie vždy sa nám to podarilo, potom nás vyhrešil. Celé leto sme chodili na kúpalisko. Všetci moji rovesníci, aj ja, sme sa naučili plávať. V tom čase tam bol jeden tréner, nejaký Sándor, Saci bácsi. Vychoval veľa dobrých plavcov. Jedna moja spolužiačka preto chodila do budapeštianskeho slovenského gymnázia, lebo súťažila v budapeštianskom BVSC. Otec potom so štúdiom na Slovensku už súhlasil. Tam ma pustil. Určite aj preto, lebo mu dovrávali príbuzní zo Slovenska.

Otec pracoval ako technik zodpovedný za bezpečnosť práce na družstve. V decembri minulého roka mal 86 rokov. Zbadala som, alebo sa domnievam, že ľudia dlho starnú len nebadateľne a potom náhle z jednej chvíle na druhú veľmi rýchlo. Potom zas pomaličky a vzápätí opäť náhle sa im zhorší telesná kondícia. Aj starý otec starol takto a to vidím aj u otca.

– Ešte zbiera známky?

– Už, žiaľ, nie. Už sa nepohne z domu. Lúšti krížovky, pozerá televíziu. Bolí ho bedrový kĺb. Pred covidom si ešte chodil na bicykli po obed. Po pandémii sa prestal bicyklovať. Brat k nemu chodí každý deň, nakupuje mu, stará sa o neho, cez víkend mu nosí obed. Veľa mu pomáha aj sesternica Anka s manželom. Ja sa vždy zastavím aspoň na chvíľu, keď idem na Dolnú zem.

– Na Slovensko vás išlo študovať z békeščabianskeho gymnázia niekoľko.

– Ja som jeden semester študovala v Prešove na filozofickej fakulte odbor výchova a vzdelávanie dospelých. Asi z Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku bola požiadavka na odborníkov osvety, do kultúrnych domov a tak. Nuž, to, čo som začala študovať, bolo niečo úplne iné. Bola to výchova človeka socialistického typu. Boli sme tam tri, Marta Horváthová, Zsóka Kiss-Szemánová a ja. My sme hneď na začiatku povedali, že nechceme zostať, lebo toto študovať nechceme. Napísali sme list na ministerstvo a povedali sme, že ak nebudeme môcť prestúpiť do Bratislavy na univerzitu Komenského, tak sa vrátime domov. Samozrejme, nikto nič neriešil a my sme sa všetky tri 1. Februára objavili na Generálnom konzuláte MR v Bratislave. Povedali sme, že sme odovzdali internát, skúšky za prvý polrok sme urobili a sme tu. Pár týždňov sme vysedávali na Hviezdoslavovom námestí, bol tam nejaký útvar Ministerstva školstva, kým sa veci dali do pohybu. Zsóka sa dostala na vedu o výtvarnom umení. Marta a ja sme išli na žurnalistiku a nastúpili sme do druhého semestra s tým, že do konca augusta si dorobíme skúšky za prvý semester.

– Ako si vedela, že chceš byť novinárkou?

– Nechcela som ňou byť. Pôvodne som chcela byť učiteľkou slovenčiny a dejepisu. Lenže z filozofickej fakulty som nemohla prestúpiť na pedagogickú. To spečatilo môj osud.

Deň sa končil filmom a jazykom lásky

Čas bežal oveľa rýchlejšie, než by sme si boli priali. To sme vedeli, že Betka má ešte večer povinnosti. Sľúbila sa na podujatie organizované Slovenskou samosprávou II. obvodu Budapešti v Dome národností v Zugló. Ak sme chceli prísť načas, museli sme vyštartovať i keď nás pán manžel zaviezol na zastávku autobusu. Vzhľadom na to, že sme sa rozprávali po slovensky, Betka sa nevyhýbala odpovediam na moje otázky ani v autobuse.

– Mala si vzor, na koho si sa chcela podobať? Byť taká múdra, taká šikovná, s rozhľadom? Kto mal na teba rozhodujúci vplyv?

– Neviem, kto bol môj vzor... Jednak, moja príbuzná, sesternica môjho otca, Anka Račková začala učiť, keď som ja bola tretiačka alebo štvrtáčka. Na gymnáziu som mala veľmi rada pána profesora Chlebnického, učil nás slovenčinu. A tiež pána profesora Hirku. Učil dejepis. Dievčatá nemal veľmi rád, bol však vynikajúcim učiteľom. Veľmi som si ho vážila. Na gymnáziu sme mali šťastie s mladými triednymi. Prvé dva roky mi bola triednou Betka Uhrinová a ďalšie dva Zuzka Gulyásová. Tieto dve mladé profesorky nám boli blízke vekom aj prístupom. Prvý rok sme išli na triedny výlet do Vysokých Tatier a o rok neskôr do Bulharska, k moru. Vlakom. A na tretí rok sme odcestovali do Čiech, do Nejdeku. Navštívili sme okrem iného tetu Zuzky Gulyásovej, pôvodne pochádzajúcu z Veľkého Bánhedeša, ktorá sa po výmene obyvateľstva dostala do Čiech, neďaleko Karlových Varov. Aj nám závideli ostatní študenti. Dobrý život sme mali na gymnáziu. Chodili sme do mesta, do kina, dosť veľa programov nám organizovali.

– Tvoja novinárska prax sa nezačala v médiách.

– Nie, pracovať som začala v Československom kultúrnom stredisku, kde som aj tlmočila, aj spolupracovala na vydaniach informačných bulletinov. To sa mi zapáčilo. Kým som sa však mala vrátiť z materskej dovolenky, zaniklo Československo, aj stredisko sa transformovalo, aj mi nechceli obnoviť pozíciu. Vtedy sa však opäť naštartovalo stredoeurópske vysielanie v maďarskom verejnoprávnom rozhlase, kde som najprv pracovala v maďarskej sekcii a potom som viedla slovenské vysielanie, ktoré sme napokon robili spolu. Po zrušení vysielania som pracovala v Slovenskom inštitúte, kam ma zavolal vtedajší riaditeľ Milan Resutík. Mala som na starosti kontakty s tlačou, organizovala som podujatia, tlmočila som. Neskôr som sa uchádzala o post šéfredaktorky Ľudových novín. V roku 2007 som nastúpila na čelo nášho periodika. Tú prácu som mala veľmi rada. Nikdy by mi na um nebolo zišlo uchádzať sa o post predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, keby sa vedenie samosprávy nepostaralo o moje odstránenie z novín. V uplynulých dvoch cykloch na čele celoštátnej samosprávy som sa snažila o zjednotenie našej národnosti. Rozpoltenosť, ktorú som zdedila, nám nerobila dobre, ani vo vnútri, ani navonok.

– Neľutuješ, že si sa na to dala? Teraz už po tretí raz? Ani tento cyklus nie je prechádzka ružovou záhradou...

– Nie, neľutujem. Aj keď som v detstve nebola vychovávaná v náboženskom duchu, rodičia, ani starí rodičia nechodili do kostola, ale luteránske etické normy a hodnoty boli pre mňa prirodzené. Som presvedčená o tom, že hriech nie je len urobiť niečo zlé a uškodiť, ublížiť tak iným. Hriech je podľa mňa aj neurobiť niečo, čo je v našich silách. V prospech našej komunity, našej národnosti, našich ľudí.

– Tento rok si vo svojom novoročnom úvodníku pre Ľudové noviny vyhlásila za Rok slovenského jazyka. Čo si tým sledovala?

– Myslím si, že je nesmierne dôležité, aby sme spolu hovorili po slovensky vždy, keď je to len možné. Aby sme slovenčinu používali na našich podujatiach, a keď máme na to možnosť, aj vo všedné dni. Žiaľ, tých príležitostí je čoraz menej. Zároveň by som chcela, aby si ľudia, hlavne mladí, uvedomili, že jazyk je niečo, čo sa dá naučiť.

Na zastávke Štefánia sme vystúpili z autobusu. Na podujatí Slovenskej samosprávy II. obvodu Budapešti sa účastníci večera, práve tak aj Betka, vynikajúco zabavili na filme, ktorý natočili Slováci z Vojvodiny za účinnej spolupráce profesionálnych hercov zo Slovenska. Čo zabavili! Slzy nám tiekli od smiechu. O to viac sme sa cítili byť doma, že na večeru nás organizátori ponúkli vynikajúcou komlóšskou pečenou klobásou. Všetci sme vedeli, že nás radi majú, veď jazykom lásky Slovákov v Maďarsku je bezpochyby vykrmovanie alebo aspoň ponúkanie výborným jedlom.

Deň s Alžbetou Hollerovou Račkovou sa skončil dávno po zotmení. Napriek tomu bola zvedavá na názory účastníkov podujatia, na ich pocity, starosti i radosti. Jej „tieň“ sa potichu vytratil.

Erika Trenková

Foto: autorka, archív A. Hollerovej Račkovej