Ján Petrovský sa narodil 1. decembra 1930 v Békešskej Čabe. Svoje detstvo prežil na samote v Kétšoproni, kde sa už ako malý chlapec zamiloval do hudby. Hoci celý život ťažko fyzicky pracoval, pieseň ho sprevádzala všade. Dnes, vo veku 95 rokov, je najstarším členom citarového súboru Strapce, kde spieva so svojou dcérou Magdou. O svojej životnej ceste, hudbe a tajomstve dlhovekosti nám ochotne povedal.
– Ste najstarším členom, takzvaným doyenom súboru Strapce. Ako trávite svoje dni v tomto úctyhodnom veku?
– V zime dni plynú pomalšie, pretože v záhrade nie je práca, tú mám veľmi rád. Keď je dobré počasie, ráno vstanem a hneď premýšľam, čo budem robiť: kopať, sadiť alebo plieť. Teraz som však viac vo vnútri. Lúštim krížovky, počúvam Rádio Dankó, nech v dome znie pieseň, a večer pozerám futbal. Doma si zvyknem aj pospevovať, hru na harmonike som však už zanechal, ruky mi to už tak nedovolia.
– Vráťme sa v čase. Kde pramení vaša láska k hudbe?
– Vyrastal som v Kétšoproni. Moji rodičia neboli zvlášť veľkí speváci, ale v rodine mojej mamy mali muziku veľmi radi – asi som sa podal na nich. Mal som desať rokov, keď sa k nám prisťahoval sused, ujo Ján Karkuš, ktorý mal citaru. Veľmi sa mi zapáčila. Vypýtal som si ju, aby som videl, ako je zložená, a potom som si z toho, čo som našiel doma, vyrobil vlastnú. Struny a drôty kúpil on, ale zložil som ju ja. Sám som sa na nej učil hrať.
– Mali ste možnosť hudbu aj študovať?
– Rád by som sa bol učil, ale vtedy to na dedine chodilo inak. Deti skončili 4-6 tried a išli pracovať. Iba deti z bohatších mestských rodín mohli študovať ďalej. Piesne sme sa učili jeden od druhého, v škole alebo od dospelých pri spoločných prácach, napríklad pri šúpaní kukurice. Takto nám čas rýchlejšie ubiehal.
– Okrem hudby vám život vypĺňala ťažká práca. Čím ste sa živili?
– Pracoval som ako pomocný robotník v stavebníctve, neskôr v podniku SZEFU, čo bola prepravná firma z Budapešti. Ručne sme nakladali tehly, štrk, cement a betónové nosníky. Bola to drina, robil som tam dvanásť rokov. Neskôr som prešiel do pletiarenského závodu, odkiaľ som aj odišiel do dôchodku.
– Ako ste sa dostali do citarového súboru Strapce?
– Členom som už viac ako dva roky. S dcérou Magdou sme išli vystupovať do jedného slovenského klubu, kde sme spievali a ja som aj hral na harmonike. Ľuďom sa to asi páčilo, lebo chýr o nás sa dostal až k súboru Strapce. Pozvali nás na skúšku a odvtedy sme členmi. Zo začiatku som v súbore aj hral na harmonike, ale teraz už len spievam.
– Spomínate slovenský klub. Aký máte vzťah k slovenčine?
– Slovenské piesne sú mi blízke od detstva, pretože doma sme hovorili po slovensky. Po maďarsky som sa naučil až v škole. Neskôr sme aj s manželkou a príbuznými často hovorili po slovensky, najmä keď sme spomínali na staré časy. Je to dobrý pocit, že tieto piesne sú stále so mnou.
– Pri pohľade späť na 95 rokov života, na čo ste najviac hrdý?
– Najviac som hrdý na to, že čo bolo treba, to som dokázal urobiť vlastnými rukami. Nemal som na nič papier, ale do všetkého som sa vedel zapracovať. Náš dom som postavil z veľkej časti sám. Najprv som premýšľal ako na to, a potom som to spravil. Vždy ma napĺňalo dobrým pocitom, keď som mohol niečo postaviť alebo opraviť.
– Mnohí hovoria, že spev udržuje človeka mladým. Súhlasíte?
– Áno. Mňa udržuje mladým spev, muzika a pohyb. Každý deň cvičím a prechádzam sa. Teším sa, že aj v tomto veku môžem byť v komunite, medzi mladšími, ktorí ma rešpektujú.
Príbeh Jani báčiho sa dá zhrnúť slovami Petra Pázmánya: „K vznešenému, krásnemu životu nie sú potrebné veľké činy. Iba čisté srdce a veľa, veľa lásky.“ Jeho 95 rokov je dôkazom toho, že život prežitý poctivou prácou, naplnený hudbou a oddaný spoločenstvu, je skutočne vznešený. Ján Petrovský nám svojím elánom a piesňou na perách ukazuje, že vek je len číslo a skutočná mladosť sa skrýva v duši, ktorá rozdáva radosť ostatným.
Greguš
Foto: autor