Terajšie dvanásťtisícové mesto Albertirša v Peštianskej župe sa skladá z dvoch do roku 1950 samostatných a blízkych obcí – Alberti a Irše. Dnes tvoria urbanistický celok a len miestni obyvatelia vedia, ktorá ulica ich rozdeľuje. Obidve časti mesta majú dodnes svoje evanjelické cirkevné zbory, kostoly a cintoríny.
V obidvoch obciach sa o ich vzdelanosť a duchovný život od prvopočiatku starali slovenskí evanjelickí učitelia, farári a notári, ktorí tam splodili významné potomstvo. Spomeňme, že napríklad v Alberti pôsobiacemu farárovi Samuelovi Tešedíkovi staršiemu sa narodil syn – agrárny reformátor Uhorska Samuel Tešedík, učiteľovi Jurajovi Jančovicovi jazykovedec Štefan Jančovič, v Irši pôsobil a umrel spisovateľ Pavol Michalko. Plných dvesto rokov sa bohoslužobný život a vzdelanosť tamojších evanjelikov viedli v slovenskom materinskom jazyku. Svedčia o tom aj zachované dokumenty, najmä protokoly cirkevných zborov vedené v slovenčine.
Zúčastnil som sa v roku 2013 osláv trojstého výročia založenia Irše Slovákmi, kde som mal možnosť nazrieť aj do historických dokumentov. Už v prvom roku príchodu Slovákov do Irše (1713) priviedol miestny zemepán Ondrej Varačkai (Váracskay) pre zabezpečenie duchovna pre svojich evanjelických poddaných farára z novohradského Uhorského Mateja Koníčeka, ktorý tam účinkoval do roku 1732. Po ňom sa tam až do súčasnosti vystriedalo 22 farárov, a do začiatku 20. storočia všetci viedli bohoslužby po slovensky. Od príchodu Slovákov do roku 1948 mal cirkevný zbor svojich 13 učiteľov – kantorov. V Iršanskej evanjelickej matrike z roku 1731 sa viackrát opakujú priezviská Bansky, Beňan, Domoňský, Gedelovský, Havran, Hudec, Husár, Kirťan, Laurik, Makan, Mandáč, Milosrdný, Opálený, Oravec, Petráš, Pinka, Petro, Pivoluska, Porubský, Ribársky, Slaninka, Turčan. Neskôr až do súčasnosti sa tam vyskytujú Čelovský, Dobrovolný, Kalina, Kamenár, Koška, Koštialik, Lešťák, Lipták, Móťovský, Petro, Piecka, Slovák, Sokola, Srnka, Turček, Vrabec, Zátrok.
Keďže pri Pešti v troch Slovákmi osídlených obciach pôsobil a po slovensky účinkoval významný literát obdobia slovenského národného obrodenia Pavol Michalko, delegácia slovenských evanjelikov z novohradského seniorátu položila na spomínanej slávnosti na iršanskom evanjelickom cintoríne k pomníku učiteľa, farára a spisovateľa Pavla Michalka (1774 – 1825) veniec so slovenskou trikolórou. Pavla Michalka možno zaradiť medzi osobnosti patriace do skupiny ľudovýchovných osvietencov, literárne činných najmä v počiatkoch národného obrodenia. Slovenské encyklopédie a biografické slovníky uvádzajú nesprávny rok jeho narodenia 1752 a aj miesto narodenia Važec, uvádzajú iba za pravdepodobné. Čo sa týka roku jeho narodenia, ten som zisťoval na mieste jeho posledného pôsobiska a zároveň aj úmrtia – v Irši. Moje osobné zistenia v miestach jeho pôsobenia v Pilíši aj Irši hovoria, že sa narodil roku 1774 a miesto jeho narodenia je zatiaľ nevyjasnené. Rok narodenia 1774 potvrdzuje nielen nápis na jeho pomníku na cintoríne v Irši, ale aj v matrike zachytený údaj o jeho smrti. V iršanskej matrike zomrelých je z roku 1825 latinský písaný záznam, že 23. februára zomrel vo veku 51 rokov bývalý pilíšsky učiteľ a od roku 1821 iršansky farár Pavel Michalko. Smútia za ním jeho vdova Terézia, synovia Karol a Ján a dcéra Zuzana. Uvedený dožitý vek takto potvrdzuje, že správny rok jeho narodenia je 1774. Osvetový spisovateľ Pavol Michalko začal svoje učiteľské povolanie vo Važci a Nemeckej Ľupči (teraz Partizánska Ľupča). Čoskoro bol z Liptova peštianskym seniorátom v roku 1800 pozvaný za evanjelického učiteľa medzi Slovákov do okolia Pešti. Jeden rok odslúžil v Tapiovskom Svätom Martine a na jeseň roku 1801 prešiel učiť do Slovákmi obývaného Pilíša, kde pôsobil plných dvadsať rokov. Tam sa aj oženil s dcérou svojho nadriadeného farára Pavla Bartholomaeidesa (1764 – 1834), predtým farára v Irši, Teréziou.
Od začiatku svojho pôsobenia medzi tunajšími Slovákmi, kde všetky tri dediny Pilíš, Alberti a Irša boli v tom čase výlučne osídlené jeho rodákmi, ako evanjelický učiteľ mal k nim blízko, dokonale poznal ich ťažký život poddaných, povahu, ľudové zvyky a obyčaje. Aj keď žiakov vyučoval v ich rodnej zrozumiteľnej reči, učiteľské zápisy a svoje diela písal v slovakizovanej češtine – bibličtine. Zastával aj funkciu školského dekana škôl pilíšskeho obvodu. Hneď po príchode do Pilíša vyšlo v roku 1802 v Bratislave jeho najvýznamnejšie dielo s prírodovedným obsahom s názvom Rozmlouvání učitele s nekolika sedláky o škodlivosti pověry. Pôvodným editorom knihy bol Michal Institoris Mošovský. Michalko ju pre zrozumiteľnosť pre Slovákov viac písal po slovensky ako po česky. (Toto dielo z českého originálu preložil Ján Haras, doslov napísal Jozef Ambruš a v reedícii ho vydal Tatran, Bratislava, 1977). Učiteľské vedomosti a skúsenosti zúročil v ďalšom diele s názvom Fyzika, aněb Učenj o Přirození. Kniha vyšla roku 1819 v Budíne a bola prvou učebnicou fyziky napísanou vo vtedy používanom jazyku evanjelických Slovákov. Učebnica, ktorú používali ešte dvadsať rokov po jeho smrti, obsahovala poznatky o ľudskom tele, zemi, vode, povetrí, ohni, elektrine, hviezdach. Pavol Michalko ako dlhoročný učiteľ medzi Slovákmi v Pilíši a okolí pozoroval a zaznamenával aj ich národopisné príbehy a údaje. V roku 1815 napísal popis slovenskej svadby s názvom Spůsob pítání a oddávání nevěst. Zbieral aj ľudové piesne, ktoré chcel pôvodne vydať v Pešti v tlačiarni G. Ruttkaya, ale potom sa rozhodol poslať dve zbierky Jánovi Kollárovi do jeho Národních zpievaniek. Ako uznávaná osobnosť nechýbal medzi členmi Učenej spoločnosti banského okolia v Banskej Štiavnici, ktorej zakladateľom bol Bohuslav Tablic. Jeho hrob s pomníkom stojí na evanjelickom cintoríne v Irši. Z času na čas si spomenie dobrá slovenská duša a položí k nemu kytičku kvetov. Keď som navštívil jeho hrob, písmenká na jeho pomníku boli ešte dosť čitateľné. Odvtedy písmenká na jeho náhrobnom žulovom kameni zvetrali...
Ján Jančovic
Foto: autor