V roku 2026 si pripomíname 150. výročie úmrtia Jonáša Záborského (23. január 1876) a 160. výročie nástupu Jozefa Karola Viktorina za farára v mestečku Vyšehrad (apríl 1866). Čo mali tieto dve známe osobnosti našich dejín spoločné?

Jozef Karol Viktorin (12. marec 1822 Zavar – 20. júl 1874 Budín) a Jonáš Záborský (3. február 1812 Záborie – 23. január 1876 Župčany) patria k významným osobnostiam slovenskej kultúry 19. storočia.

Zatiaľ čo Viktorin sa nám dostal do povedomia ako katolícky kňaz, vydavateľ, autor a ochranca kultúrnych pamiatok, spoluzakladateľ Matice slovenskej a Spolku sv. Vojtecha, Jonáš Záborský je známy ako slovenský básnik, prozaik, dramatik, historik, novinár, evanjelický a neskôr katolícky kňaz a teológ.

Životná cesta oboch týchto známych osobností našej histórie bola zložitá. Práve Jozef Viktorin bol ten, kto sa v 60. rokoch 19. storočia ujal osamotene žijúceho kňaza a spisovateľa Jonáša Záborského na fare v Župčanoch a podporoval ho v jeho literárnej činnosti, hoci v tomto období už Viktorin začal svoj boj s vážnymi zdravotnými problémami.

Nebyť Jozefa Viktorina, ktorý Záborského povzbudzoval k práci, obstarával mu potrebné knihy a časopisy, je veľmi pravdepodobné, že dielo Jonáša Záborského by sa bolo pre slovenskú literatúru stratilo.

Záborského Básne dramatické vydal Jozef Viktorin v Pešti roku 1865.

V predslove k drámam vyjadril Viktorin svoju zanietenosť pre novú slovenskú gramatiku: „Ohľadom na výrazy a slová české, jichž p. pôvodca (Záborský) v prácach svojich tu i tam užíva, niekoľko slov nech k objasneniu slúži. Spisovateľ týchto dramatických prác totiž je tiež, jako vôbec známo, z počtu oných literátov slovenských, ktorí najďalej pri jednote spisovného jazyka československého sotrvali, a len vtedy pridružili sa ku stránke nárečie slovenské do písemnictva zaprevadivšej, keď sa konečne presvedčili, že slovenčina jako jazyk spisovný, aspoň nateraz, jedine u nás k cieľu vedie a Slovákov z hlivenia a hriešnej nečinnosti k novému, rezkejšiemu životu a činnému podielubraniu na pohyboch sociálno-literárnych, zároveň iným súkmenovcom slovanským, povzbudiť a pri započatom diele aj udržať v stave jest. Pritom všetkom ale toho domnenia je i básnik náš, že písemnosť slovenská s literatúrou českou tvorí aj napozatým len jednu literatúru československú, a stojí rozhodne na tom, aby jedna od druhej zbytočne sa neodďaľovala, ale vzájemnou podporou a obmedzením sa na to, čo je pre Čechov a Slovákov, žijúcich v pomeroch odchodných, nevyhnutne potrebné, zase jedna k druhej opatrne sa sbližovala.“

Lžedimitrijady čili Búrky Lžedimitrijovské v Rusku vydal Jozef Viktorin v Pešť-Budíne roku 1866. Obsahujú cyklus deviatich hier z ruských dejín, z obdobia vlády Borisa Godunova a lžedimitrijovských povstaní, a to: Ubitie Dimitrija, Očarenie Godunova, Lžedimitrij v Poľsku, Pád Godunových, Prvý Lžedimitrij, Druhý Lžedimitrij, Tretí Lžedimitrij, Liapunovci, Poslední zločinci.

Vydavateľ venoval toto dielo Charkovskej univerzite. V úvodnom slove (napísanom v ruštine, s následným prekladom pre slovenského čitateľa) vyzdvihol mená slovenských literátov a národovcov Hollého, Šafárika, Kollára a Štúra, zároveň poukázal na to, že v oblasti rozvoja národného života sú Slováci v Uhorsku vo veľmi nepriaznivej situácii.

V tom istom roku vydal Viktorin v Pešti Jonáša Záborského bájky slovenské. Bolo to tretie, opravené vydanie, ktorého význam zdôvodnil Viktorin v „Predhovore“: „Bájky Jonáše Záborského“ ponajprv v Liptov. Sv. Mikuláši samostatne uverejnené boly. Keď ale roku 1851 p. Pôvodca svoje rozmanité básne a dve reči v obšírnejšom spise pod názvom „Žehry“ vo Viedni uverejnil: i prvé vydanie bájek svojich s niektorými premenami tam umiestnil a tak podruhé vydal.... Jako mali starí Grékovia Ezopa a Rimania Phädra, a jako majú Francúzi medzi inými svojho Lafontaina, Angličani Gaya, Nemci Gellerta, Maďari Fraya, Rusi Krylova, Poliaci Krasického, Česi Puchmayera a iní iných: tak máme my posiaľ Jonáša Záborského. V Budíne, 1. augusta 1865, Jozef Viktorin.“

Ako príčinu tretieho vydania odôvodnil nedostatkom predošlých vydaní na trhu a skutočnosť, že boli písané po česky. Na žiadosť Viktorina boli bájky v treťom vydaní preložené so slovenčiny. 2. vydanie obsahovalo 68 bájok, tretie bolo dostatočne rozšírené, obsahovalo 130 bájok.

Rovnako ako Viktorin, i Jonáš Záborský patril k podporovateľom myšlienky založenia Matice slovenskej a neskôr k jej spoluzakladateľom. V júni 1851 podal J. Záborský spolu s J. Kollárom, K. Kuzmánym, M. Štefkom a D. Lichardom žiadosť, „aby mohli svojich rodákov verejne v časopisoch vyzvať k založeniu Matice slovenskej a celú záležitosť spravovať až po potvrdenie stanov“. Dňa 18. novembra 1851 predložili predbežný návrh stanov. Ich snaha sa skončila neúspešne. Táto skutočnosť však Záborského neodradila od ďalšieho záujmu o Maticu. Otázku jej založenia neraz konzultoval aj s Viktorinom. V tom popri rozsiahlej činnosti na poli cirkevnom i literárnom, ktorej venoval veľa času, neutíchala túžba vrátiť sa bližšie k slovenskému prostrediu. Roku 1866 následkom odchodu farára Armina Thuranského do Nagymarosu sa uvoľnilo miesto na fare v mestečku Visegrád (slov. Vyšehrad). Dňa 4. apríla 1866 sa Viktorin obrátil so žiadosťou o toto miesto na kardinála – primasa Jána Scitovského. Svoju žiadosť odôvodňoval tým, že od jeho ordinácie už uplynulo takmer 20 rokov a t. č. je jedným z najstarších kaplánov arcidiezézy. Spomenul aj farársku skúšku, ktorú vykonal roku 1856. Na základe tejto žiadosti dostal Jozef Viktorin koncom apríla 1866 poverenie spravovať farnosť vo Vyšehrade. Na miesto správcu farnosti nastúpil 1. mája 1866. Tu sa začala nová – posledná kapitola jeho života.

Helena Rusnáková

Zdroje:
RUSNÁKOVÁ, H.: Od Zavaru po Visegrád, Nové Zámky 2015.
VIKTORIN, J.: Jonáša Záborského bájky slovenské, Pešť 1866.
ELIÁŠ, M. : Jonáš Záborský a Matica slovenská.
Foto: J. Záborský – zdroj internet
Faksimile dobových časopisov
J. K. Viktorin – ALU SNK Martin

Pozn. autorky: Citácie použité v texte nie sú gramaticky upravované.