Na čo ste vo svojom rodnom kraji hrdí?

Od deväťdesiatych rokov sa v maďarskom rodnom liste popri mieste narodenia uvádza aj „miesto pôvodu“. Slovo, ktoré bežne vídať skôr na potravinách – čabianska či komlóšska klobása, tokajské (zemplínske) víno, paprika zo Segedína –, sa tak zrazu týka aj ľudí. Označuje, alebo symbolizuje akési „odkiaľ si“, tvoj rodný kraj, bydlisko tvojich predkov.

Priznám sa, bolo to pre mňa trochu zavádzajúce, ale zrejme to má aj legislatívny zmysel a dôvod. Práve také miesto pôvodu v nás často prebúdza otázku: čo to vlastne znamená, byť hrdý na svoje rodisko a na okolie, odkiaľ človek pochádza, respektíve kde žije? Pre niekoho sú to budovy – veľkolepé múzeá a kultúrne inštitúcie vo veľkých mestách, pre iného tiché kostolíky na dedinách, ktoré stoja na tom istom mieste už stáročia. Niekto cíti hrdosť pri pohľade na panenskú prírodu, na hory, jazerá alebo nekonečné lesy, ktoré dýchajú pokojom. A potom sú tu ešte chute, vône, remeslá a zvyky – magnet, ktorým možno očariť každú návštevu z ďalekej cudziny.

My, Slováci v Maďarsku, máme osobitý dôvod na hrdosť. Veď čabianska klobása je sama osebe celebritou, ktorej meno poznajú ďaleko za hranicami. A popri nej tu máme oblastné domy, ľudové zvyky a kultúrne pamiatky, ktoré pripomínajú, že aj v cudzine sme si zachovali kus seba.

Preto sme sa spýtali našich čitateľov: Keby k vám prišla návšteva z ďalekej cudziny, ktorá o našej krajine nevie vôbec nič, čo by ste jej ukázali ako prvé? Na čo ste vo svojom regióne najviac hrdí?

Som lokálpatriotka, nemohla som si nechať ujsť príležitosť, a tak som sa pozrela do zrkadla a otázku zodpovedala.

Ivett Körtvélyesi, Šóškút

Takže. Keď som sa nad tým poriadne zamyslela, uvedomila som si, že Šóškút nie je destináciou, ktorú by riadny turista vyhľadal. A predsa – ak by za mnou prišiel niekto z ďalekej cudziny, kto o Maďarsku nevie vôbec nič, ako prvé by som ho zaviedla k nám do Šóškútu. Ukázala by som mu biely kameň v miestnom lome – ten istý, z ktorého bol postavený maďarský parlament, Budínsky hrad, Opera, Bazilika sv. Štefana, Rybárska bašta, levy na Reťazovom moste a ostatné pamätihodnosti. Povedala by som mu, že to je dar Šóškúťanov Budapešti. Veď po celom meste vidno prácu našich baníkov. A potom by som ho zobrala na kalváriu, kde sa pred pár rokmi nakrúcal oscarový film The Brutalist. Vraj sa tam americký herec Adrien Brody cítil ako doma. A pri tej príležitosti by som mu šeptom prezradila, že tu sa zrodilo veľa filmových trhákov, len o tom veľa ľudí nevie.

Na čo som v mojej obci ešte hrdá? Asi aj nato, že tu žije rodina exkráľa – Juraj Habsburg – nie v kaštieli, ale v obyčajnom rodinnom dome. A jeho manželka Eilika tu má nadáciu a jazdeckú školu. To je niečo, čo by ste nečakali pri ceste k Balatonu.

Som hrdá na to, že náš biely vápenec pozná celá Budapešť, ale málokto vie, odkiaľ pochádza. A som hrdá na to, že aj keď sme malá obec, narodil sa tu archeológ Jozef Paulík, ktorý našiel Bíňsky poklad. A som hrdá aj na Károlya Andreettiho. Jeho meno síce dnes pozná skôr ten, kto už pil talianske espresso z kávovaru značky Andretti, ale pre nás, miestnych, zostáva predovšetkým architektom, podnikateľom a poslancom, ktorý preslávil náš kameň po celom Uhorsku. A to už nám nikto nevezme.

Šóškút nie je len aglomeráciou pri Budapešti. Je to miesto, kde sa snúbi priemyselná história s filmovým glamúrom, šľachtická krv s červeným krížom, vďaka rodákovi staroveký poklad s moderným Hollywoodom a meno miestneho rodáka s vôňou kávy. Keď nabudúce turista povie, že Maďarsko je len Budapešť a Balaton, pošlite ho k nám. Stačí pár kilometrov a máte pocit, že ste prešli niekoľko storočí aj kontinentov.

Katarína Bárányová, Verešvár (Pilisvörösvár) / Miškovec – Stará Huta

Pochádzam z malej dediny Stará Huta (Bükkszentlászló), ktorá administratívne patrí k mestu Miškovec. Návštevu z cudziny by som zobrala do tejto oblasti, pretože Bukové hory sú veľmi bohaté na prírodné krásy. Taktiež by som ukázala mesto Miškovec, ktoré je môjmu srdcu veľmi blízke. Kedysi bolo známe predovšetkým ako priemyselné mesto (prekvitalo tu napr. hutníctvo, alebo strojárstvo). V okolitých slovenských dedinách sa naši predkovia zaoberali sklárstvom a pálením uhlia. Avšak v poslednej dobe v Miškovci badať aj obrovský rozvoj turizmu. Tak v meste, ako aj na jeho okolí sú početné miesta, ktoré sa oplatí navštíviť. Napríklad veľmi pekne obnovili centrum mesta, hlavnú ulicu nazvali po Széchenyim, ktorý má pred radnicou aj veľmi peknú, monumentálnu sochu. Táto ulica je pešou zónou, čo je preto dobré, lebo sa medzi staršími obytnými domami a obchodmi dá kľudne prechádzať. Pravidelne tu usporadúvajú ochutnávky vína, predaj starožitností, alebo aj vianočné trhy. V meste sa koná známy Huspeninový festival, na ktorý prichádza z roka na rok čoraz viac návštevníkov aj z ďaleka. Z každej časti mesta vidieť rozhľadňu Avaš, ktorá sa stala symbolom mesta. Tiež bola obnovená a nachádza sa v nej výborná kaviareň, tam by sme si určite sadli na dobrú kávu. Hosťom by som ukázala aj miestne Národné divadlo, zoologickú záhradu, ako aj Múzeum Otta Hermana, ktorý bol miestnym rodákom a venoval sa predovšetkým ornitológii. Navštívili by sme aj rekreačné stredisko Lillafüred, ktoré tiež patrí k mestu, nachádzajú sa tu jaskyne a najvyšší vodopád Maďarska. Na obrovských skalách okolo jazera Hámori vidieť horolezcov v každom ročnom období, ešte aj v zime sa venujú ľadolezectvu. Jedným z ďalších symbolov Miškovca je hrad v Diósgyőri, ktorý sa vyznačuje tým, že nebol vojenskou pevnosťou, ale tu oddychovali šľachtici po dlhších cestách, alebo po kráľovských poľovačkách. Práve ho obnovujú, podľa mojich informácií bude od leta opäť otvorený. Pri ňom sa nachádza prekrásny park tzv. Záhrada víl. Oplatilo by sa navštíviť aj termálne kúpele v Miskolctapolci. Podľa mňa pobyt v takomto krásnom, prírodnom prostredí je veľmi príjemný, človek zabudne na každodenné problémy a osvieži sa. A keďže moje rodisko sa nachádza v blízkosti Slovenska, určite by sme navštívili aj napríklad Košice.

Anett Klacsánová, Malá Tarča:

Keď niekto ešte nenavštívil Maďarsko, je veľmi ťažké, ba priam nemožné, vybrať jedno miesto, na ktoré by sme povedali: no toto je to, čo v každom prípade treba vidieť. Máme nesmierne veľa pekných miest, či už ide o prírodné krásy, alebo kultúrne pamiatky. Ja som si teraz vybrala oblasť ohybu Dunaja, podľa mňa je to jeden z najvýnimočnejších kútov krajiny, ktorý sme s rodinou už viackrát navštívili. Panoráma z vyšehradských vrchov na kľukatý Dunaj je nádherná. Na rozhľadňu na štíte Kazateľnice (Prédikálószék) sa môžeme dostať nenáročnou, príjemnou pešou túrou. Počas prechádzky nás upokojí prírodné prostredie, ticho a vôňa lesov. Z rozhľadne sa pred nami objaví neskutočný pohľad. Oproti vidíme vrchy pohoria Börzsöny a pod nami ohyb Dunaja. Tu mi vždy napadne, že ten, kto stál na tomto mieste pred 10-50-100 alebo aj pred päťsto rokmi videl to isté, ako my dnes. Je fascinujúce, že takisto cítil lúče slnka alebo príjemný vánok. V Malej Tarči, kde žijem a som poslankyňou slovenskej samosprávy, by som návštevníkom ukázala miesto, ktoré sa najviac viaže k minulosti a je môjmu srdcu blízke. To je náš Slovenský dom. Ako vstúpime do malého, kedysi sedliackeho domu, ihneď na nás dýchne minulosť, ako keby sme vstúpili do iného sveta. Vďaka starobylému nábytku a predmetom cítiť tu atmosféru zašlých čias. Zbierku tvoria dary miestnych obyvateľov, tým pádom mnohí z nich, keď si pozrú výstavu, objavia na obrazoch a fotografiách aj známe tváre. Tomu sa ani niet čo diviť, veď tu každý pozná každého, naša komunita je akási veľká rodina. Druhou dôležitou zaujímavosťou v Malej Tarči je, že sa tu narodil slávny operný spevák József Simándy. Je pýchou nášho mesta. Známy je jeho sugestívny prednes árie Moja vlasť (Hazám, hazám...) z opery Ferenca Erkela Bán Bánk. Kto mal možnosť si ju v jeho podaní vypočuť, nikdy nezabudne na jeho prekrásny hlas. Busta Józsefa Simándyho sa nachádza vedľa Osvetového strediska Slimačí dom (Csigaház).

Olga Seresová, Békesšká Čaba

Zahraničnej návšteve by som ako prvé ukázala architektonické skvosty a pamätihodnosti nášho mesta. Našu prehliadku by sme začali pri majestátnej budove radnice a pokračovali by sme do Munkácsyho múzea, pričom hneď po jeho návšteve by sme si počkali na fascinujúce svetelné projekcie od Ladislava Lonovicsa. Významnou zastávkou by bol Dom slovenskej kultúry, kde pôsobím ako členka tradičného slovenského spevokolu, ktorý udržiava naše dedičstvo pri živote. Práve tu by som hosťom porozprávala o mojich predkoch, ktorí do tohto kraja putovali v priebehu 18. Storočia. Aby videli, čo všetko sa nám z našej bohatej minulosti podarilo zachovať, zaviedla by som ich do Slovenského oblastného domu na Garaiho ulici. Ukázala by som im aj typický dolnozemský dom s podstenou a navštívili by sme Haluškový sálaš, kde by ich čakala autentická ukážka výroby chýrnej čabianskej klobásy spojenej s ochutnávkou. Kultúrny zážitok by sme zavŕšili tradičným predstavením folklórneho súboru Balassi, od ktorého by som im rada ukázala ich povestné stvárnenie svadby, no rovnako aj nejaké moderné tanečné dielo. V rámci potuliek mestom by sme nevynechali ani prehliadku jednej z našich starších, historických budov. Veľkým zážitkom by bola aj návšteva chýrneho čabianskeho trhu, predovšetkým jeho „blšieho trhu“, kde človek môže nečakane natrafiť na skutočné historické klenoty a starožitné poklady. Následne by sme sa vydali kúsok ďalej za hranice mesta, kde by som im uprostred šírej roviny ukázala tajomné kunhalmy, starobylé mohyly svedčiace o dávnej histórii. Naše putovanie regiónom by sme napokon zakončili v neďalekej Gyule, kde by sme obdivovali stredoveký hrad a dopriali si príjemný oddych v liečivej termálnej vode.

Judita Sonkolyová, Kondoroš

Môj rodný kraj by som zahraničnej návšteve začala predstavovať v Kondoroši, v mojom domove. Naším najväčším klenotom je historická čárda, a preto by prvým bodom programu bola prehliadka tamojšieho múzea. Ďalšou dôležitou zastávkou by bol evanjelický kostol, ktorý je symbolom našich hlbokých koreňov. Pri ňom by som hostí oboznámila s históriou Slovákov, ktorí sa tu hromadne usadili okolo roku 1875. Pripomenula by som tiež, že k tejto národnosti sa v roku 2022 prihlásilo takmer 270 miestnych obyvateľov. Zároveň by som im s hrdosťou porozprávala o dnešnom pestrom a rušnom živote nášho slovenského klubu. Z Kondoroša by naše kroky viedli do neďalekého mesta Sarvaš, kde by sme obdivovali prírodné krásy rieky Kereš. Navštívili by sme svetoznáme arborétum a fascinujúci park miniatúr s maketami historických budov. Deň v Sarvaši by sme ideálne zakončili príjemným večerným predstavením v jedinečnom divadle na vode. Putovanie naším regiónom by následne pokračovalo v Békešskej Čabe, centre dolnozemského slovenského života. Tam by sme si prezreli impozantný evanjelický kostol a navštívili Munkácsyho múzeum s dielami slávneho maliara. Hostí by som určite nahovorila aj na cyklistický výlet po modernej Wenckheimovej cyklotrase, ktorá spája tunajšie pamätihodnosti. Naším ďalším cieľom by bolo historické mesto Gyula, ktoré ponúka pre každého niečo. Ukázala by som im stredoveký tehlový hrad, malebné fontány a prekrásne termálne kúpele. Spoločne by sme si vychutnali jazdu na ruskom kolese a zašli do niektorej z vynikajúcich miestnych reštaurácií. Počas presunov medzi týmito mestami by sme sa určite zastavili na poliach s kvitnúcim makom, divými makmi a ostrôžkami. Tieto pestrofarebné scenérie totiž považujem za skutočné prírodné zázraky nášho kraja. Na úplný záver by som návštevu pohostila tradičným kapustníkom, ktorý by som pre nich s láskou sama upiekla.

Greguš, ik, la-

Foto: autori, respondentky